Viackrát ocenil sviečkovú manifestáciu za kresťanské slobody a nenásilné zvrhnutie komunistického režimu.
Oswaldo Payá patril medzi najvýznamnejších kubánskych disidentov. V nedeľu zomrel pri autonehode spolu s ďalším disidentom Haraldom Ceperom. Rodina je však presvedčená, že nešlo o nehodu.
Šesťdesiatročný Payá bol šéfom opozičného zoskupenia Kresťanské oslobodenecké hnutie.
Už v roku 1988 vyzval kubánskeho revolučného lídra Fidela Castra, aby v krajine zrealizoval politické reformy. Stál aj za petíciou známou ako Projekt Varela vyzývajúcou na dodržiavanie väčších občianskych slobôd vrátane práva na združovanie a slobody prejavu.
Na Slovensku bol v roku 2003 a stretol sa nielen s bývalými disidentmi ako bol Ján Langoš, Ján Čarnogurský či Martin M. Šimečka. Oficiálne ho vtedy prijal aj predseda Národnej rady Pavol Hrušovský.
Slovenskí politici spolu s Václavom Havlom ho navrhli na Nobelovu cenu za mier. Na Slovensko pozvala Payu Nadácia Pontis a občianske združenie Človek v ohrození, ktoré dlhodobo podporuje kubánskych disidentov.
Priamo na Kube sa s Oswladom Payom stretla aj redaktorka denníka SME Miriam Zsilleová. "V jeho havanskom byte sme boli niekoľkokrát, než sme ho v lete v roku 2005 doma zastihli. Tak ako pri návšteve iných disidentov sme museli dávať pozor, aby sme nevzbudili pozornosť," spomína Zsilleová.
"Medzitým mu vyzváňali telefóny od zahraničných novinárov, ktorí sa vtedy pýtali na dôsledky hurikánu, ktorý sa prehnal Kubou. Bol príjemným spoločníkom, ktorý žil tým, čo sa dialo na Kube. Vytrvalo, niekedy tvrdohlavo bránil svoje názory, nie vždy mal pochopenie pre novinárske otázky, ktoré spochybňovali pokusy disentu o zmeny na Kube. Veril, že sa Kuba zmení. V roku 2003 veľmi prežíval návštevu Slovenska, bral to ako výlet do budúcnosti, ktorý raz prežije aj Kuba," dodala Zsilleová.
Poďakovanie Oswalda Payu Slovensku
Na Payu spomínajú viacerí, ktorí s ním prišli do kontaktu.
Oswalda Payá som vnímal ako zakladateľa kubánskej kresťanskej demokracie a moderného kubánskeho Gándhího. Demokratický svet a Európa stráca v ňom veľkú osobnosť, blízkeho priateľa a partnera, ktorý svojim dôrazom na pokojný dialóg a zmierenie bude zbedačenej Kube v nepokojných časoch veľmi chýbať.
V jeho živote zohrávalo podstatnú úlohu jeho kresťanské náboženské presvedčenie. Ono ho inšpirovalo a motivovalo pre jeho životný zápas za slobodu na Kube.
Slovensko a Kuba, hoci geograficky vzdialené, sú si v mnohom blízke. Obe krajiny poznali, čo je útlak a komunizmus. Obidve krajiny mali veľa politických väzňov. Aj na Slovensku sa mnohí politickí väzni nedožili slobody. Ich obeta a zápas o slobodu priniesli svoje ovocie. Úsilie i smrť Oswalda Payá neboli márne.
Som presvedčený, že aj vďaka jeho dlhodobému úsiliu sa aj na Kube napokon presadí sloboda a demokracia, a kubánsky ľud sa bude môcť z nej tešiť a zodpovedne ju využívať.
Ján Figeľ, predseda KDH a podpredseda NR SR
S Oswaldom a jeho ženou Ofeliou som sa osobne stretla v januári 2011, keď som im za združenie Človek v ohrození niesla materiálnu a finančnú podporu z programu slovenskej rozvojovej pomoci.
Strávila som u nich v dome niečo vyše hodiny v priateľskom rozhovore. Vedel vtedy, že jeho dom je sledovaný, viac však dbal o moju bezpečnosť ako o svoju vlastnú.
Oswaldo v našom rozhovore vyjadril vďaku za solidaritu od Slovenska ako od krajiny, ktorá prešla zmenou, po akej mnohí Kubánci túžia. Bolo mi cťou stretnúť sa s človekom, ktorý tak dlho vytrvával vo svojom boji za právo na slobodu myslenia, slobodu prejavu, slobodné voľby a nenechal sa zastrašiť castrovským režimom.
Je mi ľúto, že jeho život vyhasol predčasne; je to strata nielen pre jeho rodinu, ale aj pre disent na Kube a celú kubánsku spoločnosť.
Katarína Ďurovková, aktivistka, o.z. Človek v ohrození
Kuba v Oswaldovi prišla o veľkého vizionára nenásilnej zmeny a dialógu, Slovensko o veľkého priateľa a obdivovateľa. Nebol to intelektuál, skôr tribún ľudu a patriot, ktorý sa odmietol nečinne prizeral na pomalú eutanáziu národa i krajiny v rukách diktatúry.
Citlivo vnímal medzinárodné dianie a nástup domácej „oligarchie v uniformách“. Raúlovu stratégiu adaptovať čínsky model v kubánskych pomeroch bez internetu, nádeje a kapitálu považoval za omyl a ilúziu. Veľmi presvedčivo poukazoval na jej protiklady.
Vážil si, že sme sa ku Kube po roku 1989 neotočili chrbtom. V roku 2000, keď sa sme stretli v centre Havany, už si dopisoval s Václavom Havlom. Vnímal rozdiely v historických osudoch národov východnej Európy, aj medzi Prahou a Bratislavou. Pamätám si, ako sa ma úprimne pýtal, prečo sú Česi v otázke ľudských práv takí aktívni a Slováci tak čudne ticho. O pár rokov nás už dával za príklad ostatným v „novej Európe“.
Nielen v prejavoch medzinárodnej solidarity. Slovenský príbeh prechodu k demokracii, o ktorý sa po návšteve Bratislavy neprestal živo zaujímať, považoval za veľmi cennú inšpiráciu pre budúce zmeny na Kube. Hlásil sa k odkazu sviečkovej demonštrácie z marca 1988, ale vnímal aj karibské špecifiká a odlišnosti. Jednou z nich bola odhodlanosť špičiek režimu použiť akékoľvek prostriedky na zastrašenie alebo likvidáciu protivníka.
Jeho spolupracovníci nám hovorili, že Oswaldovi nehrozí väzenie, generáli nechcú mať prominentného väzňa ako terč medzinárodnej kritike. Oswaldo posledné roky žil a neúnavne pracoval za lepšiu Kubu s tým, že ho kedykoľvek za to môžu dať zlikvidovať.
V marci 2009, keď sme sa stretli naposledy, zostali sme u neho dlhšie. Galantne trval na tom, že nás odvezie autom do centra. Šoféroval veľmi opatrne, lebo nedávno sa mu niekto pohral s brzdami a skoro nabúral. Neskôr som sa od diplomatov dozvedel, že ten prípad technicky zadokumentoval a považoval za výstrahu od štátnej bezpečnosti, aby nejazdil do provincií za svojimi aktivistami. Keď sme sa lúčili, sľuboval, že nabudúce si urobí viac času a prejdeme sa spolu po Malecone... V budúcnosti tam možno bude mať bustu. A v duchu mu vzdajme hold tu pri Dunaji.
Milan Nič, bývalý programový riaditeľ Nadácie Pontis (2002 - 2006)
Je mi veľmi smutno. Bol to vrúcny a veľmi dobrý človek. Strávili sme spolu niekoľko hodín pri diskusiách o budúcnosti Kuby, keď som ho v roku 2007 navštívil. Dlho sme hľadali kaviareň, kde by sme sa mohli rozprávať a keď sme občas v zápale zvýšili hlas, upozorňoval, aby sme boli potichu, nech nás niekto nezačuje.
Vtedy som si uvedomil, aký je to rozdiel, keď už u nás doma môžeme hovoriť nahlas. Oswaldo Payá hovoril ticho, ale presvedčivo. Bol by som veľmi rád, keby Kubánci dokončili to, v čo tak veľmi veril. Ak raz bude Kuba slobodná, bude to aj zásluha Oswalda Payú.
Milan Ježovica, bývalý štátny tajomník MZV SR
Oswaldo Payá pre mňa predstavoval jednu z najdôležitejších životných lekcií. Lekcií o tom, že vnútorná sloboda človeka nezávisí od vonkajších okolností, ale od jeho osobného rozhodnutia. Pre Oswalda bola sloboda jednou z najväčších hodnôt.
Neuspokojil sa s faktom, že on aj v podmienkach psychického a fyzického útlaku kubánskeho režimu dokáže žiť v súlade so svojimi ideálmi a svedomím. Túžil po tom, aby jeho rodina, blízki a všetci občania ostrova dostali šancu sa rozhodnúť, akým spôsobom si budú formovať svoj život. Bez strachu, ktorý paralyzuje a bráni človeku vziať osud so vlastných rúk a snažiť sa zmeniť dusivú každodennú realitu.
Oswalda Payu nikdy neunavilo premýšľať a diskutovaťo budúcnosti Kuby, o alternatíve voči súčasnej komunistickej diktatúry, či politike založenej na kresťanských či liberálnych hodnotách. Verím, že tieto myšlienky sa nestratia spolu s jeho smrťou.
Rada by som svoje spomienky venovala aj Oswaldovej manželke Ofélii a trom deťom: Oswaldovi Josému, Rose Marií a Reinaldovi. Bolo úžasné zažiť atmosféru lásky a pohody v ich domácnosti, ktorá tam panovala aj napriek odpočúvaniu, zastrašovaniu či domovým priehliadkam. Úprimnú sústrasť.
Eliška Sláviková, koordinátorka projektov Človeka v ohrození
na podporu ľudských práv na Kube (2003 – 2008)
Videoklip k desiatemu výročiu spustenia projektu Varela, ktorý požadoval zavedenie základných ľudských práv na Kube podľa platnej kubánskej ústavy.
