Nie tak dávno oslávil 82. narodeniny. Architekt IĽJA SKOČEK projektoval sídliská, Istropolis, žil v Prahe i v Afrike, no najradšej má Bratislavu. Hovorí, že je ako mladá žena, ktorá sa každých desať rokov mení.
Študentské časy ste prežili v Prahe. Aká bola?
Zažíval som atmosféru s Jánom Roháčom, Martinom Slivkom, Stanislavom Szomolányim. Praha bola v tom čase zvláštna. Cibrila slovenských chlapcov. Na škole som tam strávil tri roky a už počas nej sme robili rôzne súťaže. Dve dôležité sme aj vyhrali.
Ktoré?
Bratislavské podhradie a Dom odborov. Bolo to cez prázdniny, tak sme mali veľa času. S kolegami Gebauerom, Končekom a Titlom sme spravili tri návrhy Domu odborov a obsadili sme všetky tri prvé miesta. Bol to rok 1955. Čarovné obdobie. Mali sme jednu ohromnú učebnicu, a tou bola Praha sama. Nemala síce veľkomestský charakter v ľuďoch, ale jej prostredie bolo neobyčajne rôznorodé.
Keď Praha bola pre vás učebnicou, ovplyvnila aj vzhľad Bratislavy?
Nemyslím si. Bratislava má úplne inú históriu, ktorá je silne viazaná na strednú Európu, kde je už dve storočia neporiadok. A Bratislava je rovnako neporiadna. Všade, kam sa pozriete, je niečo začaté a nedokončené. Praha mala šťastie, že bola centrom politického a spoločenského života, takže mala aj určité iné povinnosti. Bratislava ich stále nemá.
Iľja Skoček spolupracoval aj na sídlisku Štrkovec.
FOTO - INTERNET
Aké povinnosti máte na mysli?
Najmä vo výchove obyvateľstva. Veď sem prišli vidiečania, ktorých nič nenútilo stať sa mešťanmi. Meštianska kultúra je predsa úplne iná ako vidiecka.
Aká?
Je veľmi náročná na spoluobčanov. A Bratislava má okrem toho taký fígeľ, že vždy bola mnohonárodná. Vždy tu bola zmeska, a tak ako pri víne: zo žiadnej zmesky nie je dobré víno.
A páči sa vám?
Mám ju rád, lebo som tu doma. Som s ňou životne, pracovne aj kultúrne zviazaný. Žil som všelikde, v Prahe aj v Afrike, ale Bratislavu, i keď je taká neporiadna, mám rád. Je špinavá ako ufúľané decko. To je však tým, že ho nikto poriadne nečistí.
Čia je to chyba?
Mesta.
A nie ľudí, ktorí si ju nevážia?
Aj ich. Síce sa hovorí, že je to malé veľkomesto, ale to nie je pravda. Je to veľká periféria a veľké malomesto. Treba odstraňovať chaos a vytvárať k mestu úctu. Občania ju majú, ale malú.
Vizitka
Iľja Skoček
Absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú,
po roku praxe v Stavoprojekte tri roky študoval na Špeciálnej škole architektúry Akadémie výtvarných umení v Prahe.
Je autorom a spoluautorom známych stavieb ako hotel Sorea (Bratislava), Dom odborov (Bratislava), hotel Máj (Liptovský Ján), hotel Baník (Štrbské Pleso), budova Petrimexu (Bratislava),
spolupracoval aj na sídliskách podhradie, Štrkovec či Dúbravka.
Má šesť detí, traja synovia sú architekti.
Je to tým, že mnohí sa tu nenarodili, ale len prisťahovali za prácou?
Nielen tým. Jeden z mojich synov utiekol po škole do Nemecka. Potom na Malorku, kde si vybudoval penzión, a teraz ho predáva. Chce sa vrátiť. No nepôjde do Bratislavy, ale vedľa do Rakúska. Bratislavská špina a neporiadok by mu prekážali. Už má nemeckú výchovu, ktorá našim ľuďom chýba. Kultúra mesta, to nie je len filharmónia alebo Národné divadlo.
Zmenila sa Bratislava za tie roky, čo ju poznáte, veľmi?
Áno. Práve ten stredoeurópsky fígeľ spočíva v tom, že hlavným rysom je zmena a vývoj. Každých desať rokov je iná. Je to jej osud. Je to mladá žena, ktorá sa každých desať rokov mení. Veľa urobilo striedanie režimov. Raz sa stavia to, raz iné. Je to tak, ako hovoria Česi, taká „cochcárna – každý co chce, dělá.“
Ste spoluautorom bratislavského podhradia. Prečo vyzerá nakoniec úplne inak, ako ste navrhovali?
Možno sa mesto vyľakalo financií. Boli sme prekvapení, pretože to vtedy bola stranícka aj vládna úloha. Malo to všetky odporúčania, a aj tak sa to nepostavilo. Takých vecí je však fúra.
Počítali ste v návrhu podhradia aj s Novým mostom?
My sme s tým nesúhlasili a bojovali sme proti tomu.
Čo hovoríte na nové projekty Vydrice či podhradia?
Nepoznám ich.
Vizualizácie ste nevideli?
To nie sú projekty. Ja som kreslil podhradie asi štyri razy. Hradný vrch tri razy. Robil som poslednú stredovekú uličku, ktorá sa volá Úzka. Je za hradbami. Prečo je zavretá? Až sa nájde Bratislava taká, aká v skutočnosti je, vtedy začne byť Bratislavou.
Na ktoré z vašich diel ste najviac hrdý?
Ťažko povedať. Mnohé sú zmenené. Menia nám ich pod rukami. Napríklad hotel Sorea v Bratislave. Ani nie exteriérom, ale vnútrom. Jeho duch je iný. Alebo zotavovňa Máj v Liptovskom Jáne. Aj budova Petrimexu sa úplne zmenila.
Istropolis ste nespomenuli. Čo hovoríte na to, ako sa teraz využíva?
Je to hanebné. Toto mesto si nezaslúži architektov. Všetko sa ničí.
Čím bol pre vás výnimočný?
Bol to študentský projekt. Robili sme ho v roku 1955. Staval sa od roku 1975 až do 1981. Mne pri ňom prebehla celá mladosť.
Istropolis. - FOTO SME - Vladimír Šimíček
Počuli ste o tom, že by sa mal zbúrať?
Už niekoľkokrát. Aj to, že sa bude predávať. Mám 82 rokov, dúfam, že dožijem osemdesiaty tretí. Je mi to skoro jedno, ale bola by to škoda.
Mnohí ho kritizujú a pozerajú sa naň s dešpektom. Čo by ste im odkázali?
Najskôr ho treba vyčistiť, umyť a opraviť.
Keď ste vy boli mladý, tiež ste sa pozerali na niektoré budovy ako na prežitky?
Nie. Napríklad náš pán profesor Emil Belluš postavil Národnú banku, čo je dnešná Generálna prokuratúra. Pozrite si ju. Ako architekt musel zasiahnuť do mnohých profesií, pritom, čo všetko musel navrhnúť. Sú tam najkrajšie dvere na Slovensku. My sme si našli úctu k literatúre, trochu aj k hudbe, ale k architektúre a výtvarnému umeniu omnoho menej.
Bratislava bola vždy mnohonárodná. Vždy tu bola zmeska, a tak ako pri víne: zo žiadnej zmesky nie je dobré víno.
Máte ešte chuť pracovať?
Pred tromi rokmi som urobil návrh fontány pred novým Národným divadlom a premostenie Staromestskej ulice. Mám však pocit, že na moju prácu už nikto nie je zvedavý.
Koľko projektov ste za tie roky asi urobili?
Asi stopäťdesiat projektov. Z toho sa postavilo asi dvadsať alebo tridsať. Z toho asi len sedem hotelov. Sídliská boli len popri tom.
Pritom s vašou tvorbou sa spomínajú najmä tie.
To áno. Mal som obdobie, keď som riešil prenášanie gotického kostola z Liptovskej Mary do skanzenu v Pribyline, vzápätí som robil mestské hradby, ktoré boli od Dómu po kláštor kapucínov a zároveň som projektoval na Dunaji Gabčíkovo. Takže totálne rozdielne veci.
Nemali ste špecializáciu?
Nie. Všetci moji kolegovia, z ktorých nás zostalo už málo, robilo viacero vecí. Sídliská sa však stavali viac ako to ostatné.
Projektovali ste sídliská s tým vedomím, že meníte celkový výzor mesta?
Každé európske mesto má sídliská. U nás boli často nie celkom spravodlivo opľuté. V sídliskách máte najviac zelene v meste. To, čo sa u nás narodilo, sú zelené mestá a takých nie je v Európe veľa. V nich sú posadené byty, ktoré keď predáte, máte tri milióny. Tá doba vyrábala milionárov, i keď to vtedy nevedela.
No mnohí ich kritizujú a nepáčia sa im.
Veľa robí sociálna móda. Keď sa niečo vyzdvihuje, tak sa to vyzdvihuje, ale keď sa niečo opľuje, tak je to opľuté. Stredná vrstva prijme všetko, čo sa jej podsunie. Mysliacich je tu málo.
Vy bývate na sídlisku?
Nie.
Prečo?
Lebo som si postavil dom.
Aj ste si ho naprojektovali?
Samozrejme.
Ak by ste mali porovnať to, ako sa projektuje teraz a kedysi, čo by ste povedali?
Je to zjednodušené. Kedysi sa muselo všetko vykresliť. Nad každou čiarou bolo nutné špekulovať. Dnes je architektúra iná. Je menej hodnotná.
Laik to tak nemusí vidieť.
Nové veže sú taký moderný folklór. Architektúra je tvorba jedného veľkého kryštálu, v ktorom sa dá bývať. Je to socha, v ktorej sa dá žiť. Najskôr musíte mať potrebu, potom program, musí byť idea a myšlienka, čo kde a vedľa čoho bude. Až potom prichádza projekt.
A dnes sa tak neuvažuje?
Nie.
A ako teda?
Tak, že investor vám dá peniaze a stráži ich hlava-nehlava. Snaží sa, aby to bolo lacnejšie a lacnejšie.
Sú architekti vazalmi investorov?
Asi áno.
Chceli by ste tvoriť za súčasných podmienok?
Nie. Išiel by som preč.
