V aute cestou do Šiah debatujeme, či sme sa na stretnutie so včelami adekvátne obliekli. Praží totiž slnko, a tak sme bez premýšľania zvolili krátke tričká aj nohavice. Utešujeme sa tým, že prinajhoršom sa k úľom ani nepriblížime, prípadne nám ich majiteľ požičia ochranné oblečenie.
Neoháňať sa Mohutný včelár Karol Laco nás však vyvádza z omylu. „Dnešné včelstvá sú šľachtené, takže ani zďaleka nie sú také agresívne, ako tie pred desaťročiami. Samozrejme, ak kopnete do úľa, včely vyletia a bodnú vás, ale obvykle spolupracujú. Treba k nim byť slušný a mierny, oplatia vám to.“
Dostávame pokyn, aby sme sa prudko neoháňali ani v prípade, že si na nás sadnú, a naozaj – pri desiatkach úľov v tesnej blízkosti včiel pokojne trávime väčšiu časť našej debaty. Lietajú síce všade okolo, ale neútočia, hoci ich fotografujeme z tesnej blízkosti. Sám Laco je v šortkách a tielku, a ako vraví, „už nechodím dobodaný ako kedysi, keď ma manželka kvôli opuchnutej tvári označovala za Quasimoda.“
V jednom úli až 90-tisíc včiel So včelami pracuje už 40 rokov, no prvý kontakt s nimi mal už v piatich. „Otec stáčal med a vtedy ma pichla jedna včela. Rozhodol som sa pomstiť, do úľa som šmaril kameň. Keďže som nevedel poriadne utekať, skončil som dopichaný v nemocnici,“ smeje sa na dávnej príhode, ktorá vyústila do vysokých horúčok. Dnes má 120 úľov, teda včelstiev, a darí sa mu. V roku 2009 si za agátový med priniesol víťazstvo z prestížnej súťaže vo Francúzsku.
Nadvihne kryt úľa zaťažený kvôli vetru skalami, a postupne odhaľuje jednotlivé vertikálne uložené drevené rámiky. V každom z nich včely vytvorili voskové plásty. Je to síce výsledok ich tvrdej driny, „ale včiel v jednom úli nie je málo – v máji a júni, teda v období znášky, ich je tam až okolo 80 či 90-tisíc,“ vraví Laco. V zime klesá ich počet na šestinu. Len pre ilustráciu – desaťtisíc včiel váži spolu asi jeden kilogram.
Poctivá deľba práce Chceme vidieť včeliu matku. Pri predstave hľadania medzi desiatkami tisíc jedincov sa nám to zdá ako nesplniteľná úloha, ukáže sa však už po chvíli – je mohutnejšia, s väčším bruškom, navyše označená zelenou svietielkujúcou nálepkou a číslom. „Kto vie, kde hľadať, nájde ju rýchlo, ale včelári si ju zvyknú označiť každý rok inou farbou, aby vedeli, koľko má ktorá rokov,“ vysvetľuje Laco. Jeho rekordná sa dožila päť rokov, počul aj o sedemročnej, obvykle sa však využívajú dva až tri roky.
„Všetky včely v úli majú poctivo rozdelené úlohy,“ uvádza nás do problematiky zase Tomáš Blaškovič, ktorého 150 úľov stojí na Záhorí pri Moravskom Svätom Jáne. „V každom z nich žijú takzvané robotnice, trúdy a samotná matka. Matka sa môže vyvinúť z rovnakého oplodneného vajíčka ako bežná robotnica, o jej poslaní, spočívajúcom v kladení vajíčok však nakoniec rozhodne to, že už ako larva je oproti iným podstatne lepšie kŕmená materskou kašičkou.“ Inými slovami, včely si ju od začiatku rozmaznávajú.
„Ak sa matiek vyliahne viac, bojujú spolu a vyhrá jediná. Stáva sa aj to, že matka sa s prípadnými konkurentkami vysporiada už v čase, keď sú len materskými bunkami. Jednoducho ich vyhryzne alebo plod prepichne žihadlom,“ opisuje Blaškovič dianie v úli.
Sex je pre trúdy osudný Pýtame sa, či sú trúdy naozaj lenivé. Zišla nám totiž na um rozprávka Včielka Maja, z ktorej si pamätáme aj lenivého trúda Vilka. „Ako sa to vezme. Jednak slúžia na oplodnenie matky, jednak v úli udržiavajú teplotný a vlhkostný režim,“ tvrdí Blaškovič. „Ich smolou je, že keď oplodnia matku, zahynú,“ dopĺňa informáciu Laco a ukazuje to aj prakticky – vyberie z úľa trúda, jemne z neho na svoj prst vytlačí spermie, a on okamžite stuhne.
Matka sa nikdy neoplodňuje v úli, ale počas takzvaného páriaceho preletu. „Trúdy ju vonku napádajú v húfoch, a keď jeden uspeje, skopŕcne sa mŕtvy na zem a v kopulácii pokračujú ďalší,“ vtipne opisuje Laco takzvaný včelí sex. Po ňom si už matka v úli iba hovie a kladie vajíčka.
Upratujú, kŕmia, dojčia, stavajú, lietajú Kým trúdy pochádzajú z neoplodnených vajíčok, robotnice z oplodnených. Celý život potom drú, takže prirovnanie „usilovný ako včielka“ nestojí na vode. „Robotnice pracujú najskôr ako upratovačky, keď čistia bunky v plástoch, neskôr sa stavajú krmičkami lariev zmesou peľu a medu, potom dojčičkami, keď dojčia larvy materskou kašičkou, aby neskôr prispeli aj k stavaniu samotných plástov. Až najstaršie včely sú takzvané lietavky, ktoré nosia do úľa suroviny na výrobu medu, propolis, peľ a vodu,“ hovorí Tomáš Blaškovič.
Ich životnosť sa nemeria počtom týždňov či mesiacov, ale množstvom nalietaných kilometrov. „Robotnice hynú po asi 800 kilometroch, tak ukazujú odborné výskumy. Niektorá sa upracuje v priebehu dvoch týždňov, inej to trvá aj mesiac a pol,“ dodáva Karol Laco s tým, že taký krátky život majú len včely počas znáškovej sezóny. Tie zimné majú za úlohu pripraviť úľ na odchovanie jarnej generácie, čiže vydržia až pol roka.
foto: včelár Karol Laco zo Šiah Lesný med neexistuje Samotný med je výsledkom spolupráce obrovského množstva včiel. Základnou surovinou je buď nektár z kvetov alebo takzvaná medovica. Prvý sa potom označuje ako kvetový alebo nektárový, druhému sa ľudovo hovorí aj lesný, hoci správny názov podľa včelárov znie medovicový. Ten býva tmavší, oba druhy sú však rovnako zdravé a výživné. Existuje aj zmiešaný med, keď včely znášajú napríklad nektár z malinových kvetov na rúbaniskách a zároveň medovicu z lesov.
Medovicu ako takú produkujú vošky, červce alebo méry. „Ide o cudzopasníky, ktoré sa nabodnú na miazgu stromov, spracujú ju v tele svojimi enzýmami a vylúčia ako medovicu,“ tvrdí Blaškovič. „Netreba sa báť, nejde o klasické výkaly, ale o čistú látku,“ dopĺňa Laco.
Včely ekonómky Nektár a medovicu včely postupne nosia do úľa. Z jedného hektára môžu podľa Laca zniesť až 1200 kilogramov nektáru. V prírode nekvitne všetko naraz, ale postupne. „Skoro na jar začnú vŕby, ale z nich sa med nestáča, potom začne repka olejná, po nej agát, neskôr lipa, slnečnica a tak ďalej,“ hovorí Blaškovič s tým, že repka je pre včely atraktívna, lebo je vysadená na veľkej ploche a má vysoký podiel cukrov v nektári. „Aj včely rozumejú, čo je produktivita práce a výnosy, tak si vyberajú, čo je pre ne efektívnejšie,“ smeje sa Laco.
Druh medu teda závisí od toho, kde sa úle nachádzajú, včely lietajú kilometre okolo nich. Ak včelár túži po čistom agátovom mede, dosiahne to jednoducho – med z iných kvetov vyberie z plástov ešte pred kvitnutím agátov, potom nechá včely pracovať, kým neodkvitnú, aby ho opäť, už ako čistý, pozbieral. Mnohí znásobujú znášky tak, že s úľmi putujú – keď agát v nížinách odkvitne, presťahujú včely severnejšie, kde sa len začína jeho sezóna.
Medomet ako žmýkačka Nektár a medovica sú riedke roztoky cukrov a vody. Podľa Blaškoviča ich premena na med „zjednodušene funguje tak, že včely surovinu nasajú do takzvaného medového vačku, kde k nej pridávajú vlastné sekréty, obsahujúce enzýmy na štiepenie cukrov, odparujú z nej vodu, čím tekutina hustne, a zbavujú ju škodlivín, napríklad zvyškov pesticídov. Potom ju vyvrhnú, pričom proces sa opakuje viackrát a s viacerými včelami. Následne med ukladajú do buniek plástov, a keď je dostatočne zrelý, uzatvoria ho voskovým viečkom. Ak sú takto v pláste uzavreté už dve tretiny buniek, máme istotu, že med možno stáčať.“
Na to slúži medomet, čo je zariadenie fungujúce na princípe odstredivky. „Možno si ho predstaviť ako žmýkačku na bielizeň. Medomet má bubon a v ňom kôš, ktorý sa točí okolo vlastnej osi. Do neho vkladáme jednotlivé plásty, a točením z nich vyfrkávame med. Ten potom stečie dole k výpustnému ventilu,“ opisuje Tomáš Blaškovič s tým, že medomet plásty nepoškodí a možno ich vrátiť do úľa tak, aby sa včely zbytočne nezdržiavali stavbou nových.
V porovnaní s dávnou minulosťou je vznik umelých úľov a šetrné stáčanie medu z plástov pokrokom. „Pôvodne totiž človek med získaval násilne tak, že včelstvo kdesi v kmeni stromu jednoducho zničil. Neskôr pochopil, že je to pre neho neefektívne, tak ho iba omámil dymom a vzal si časť medu tak, aby prežilo,“ prezrádza Blaškovič s tým, že súčasné úle s rozoberateľnými drevenými rámikmi riešia všetky tieto problémy.
foto: nálepkou s číslom 51 je označená včelia matka Krátka sezóna Včely jeho rodinu uživia. „Je to nádherná práca. Takmer všetci však začínajú so včelami ako s koníčkom, až neskôr sa ukáže, či spestria aj domáci rozpočet. Žiadny rok totiž nie je rovnaký ako minulý. Navyše sezóna je príliš krátka – od mája do polovice júla, také agáty kvitnú len dva týždne.“ Súhlasí aj Laco. „Ak vás to chytí, ťažko sa s tým lúčite. Málokedy zomrie včelár s tým, že už nemá žiadne včely, naopak – prežijú ho.“
Ak je včelstvo dostatočne silné a medu praje aj príroda, včely za deň do úľa podľa Blaškoviča prinesú aj 10 kilogramov nektáru. „V lepších rokoch poskytne jeden úľ aj viac ako 100 kilogramov medu za sezónu, v horších to môže klesnúť až na desatinu.“
Mnohých včelárov preto živí aj predaj ďalších produktov – včelieho vosku, materskej kašičky (sekrétu zo žliaz robotníc), peľu, propolisu či pergy (peľu, spracovaného včelami priamo v úli). „Včely toho poskytujú veľa, škoda to nevyužiť,“ uzatvára debatu Blaškovič. Podľa Laca to má logiku. „Kým cena medu pri veľkovýkupe sa pohybuje okolo dvoch eur za kilogram, ostatné produkty sú cennejšie,“ priznáva. „Napríklad za kilogram propolisu Nemci platia 150 eur, kým rovnaké množstvo u nás stojí 33 eur.“
Nájdi svojho včelára Objaviť čistý a kvalitný slovenský med v slovenských hyper- a supermarketoch je takmer nemožné. Podľa včelára Tomáša Blaškoviča je to dané tým, že kvalita je drahšia. Väčšina etikiet na obaloch oznamuje, že ide o „zmes medov z krajín EÚ a mimo EÚ,“ čo síce zákazníkovi veľa neprezradí, ale v praxi to môže znamenať, že je v nich aj med z Číny alebo Argentíny.
„Pre reťazce je nevýhodné kupovať kvalitný med od nás, lebo chcú lacnú produkciu. To je hlavný dôvod, prečo spracovatelia vozia med z tretích krajín, prípadne ho miešajú s našimi medmi. V niektorých obchodoch sa síce dajú zohnať aj slovenské, nie je to však pravidlom, tvrdí Blaškovič. „Nevravím, že dovážané medy nespĺňajú normy, ale med nie je víno, čiže vekom nezreje. Najkvalitnejší je v pláste, jeho kvalita mierne klesá už samotným stáčaním. Čím dlhšie sa skladuje, preváža, zahrieva a podobne, tým viac klesá jeho kvalita.“
foto: včelár Tomáš Blaškovič, archív T. B. Pre ľudí je výhodné kupovať si med priamo od včelára, na Slovensku sú ich podľa Karola Laca tisícky. Tvrdí, že predaj priamo z dvora má svoje výhody, cena za kilogram sa pohybuje na úrovni päť až šesť eur za kilogram nektárového medu. Medovicový je drahší aj o dve eurá, v okolí Šiah totiž majú jeho dobrú znášku len raz za niekoľko rokov.
Obaja včelári odhadujú, že ceny mierne stúpnu, keďže aktuálna sezóna kvôli počasiu nedopadla príliš dobre. Blaškovič však upozorňuje, aby sa ľudia orientovali na skúsených a overených včelárov, „lebo aj medzi nami sa nájdu lajdáci.“
Kvalitný med laik spozná len ťažko. „Napríklad podiel vody by nemal presiahnuť 21 percent, mimoriadne kvalitný je taký, ktorý jej má pod 18 percent. Na jej zmeranie však treba refraktometer.“ Odporúča sledovať aspoň kryštalizáciu medu. „Samotná kryštalizácia je jednou zo známok pravosti. Musí však prebiehať v celom mede, nie len v jeho časti, inak niečo nie je v poriadku.“ Zákazník sa môže orientovať aj podľa etikety na obale či jednoducho podľa svojho jazyka. Blaškovič totiž hovorí, že kvalitný med je aj chutnejší.
Karol Sudor
Výroky o včelách Včely nám prospievajú tým, že nám poskytujú med a vosk, zúrodňujú kvety a učia nás svojim pekným vlastnostiam. Nepriateľom, ktorý včelám najviac škodí, a často je príčinou ich smrti, je včelár, ktorý s nimi nevie zaobchádzať. zdroj: Katechizmus o včelách od Františka Zřídkaveselého z roku 1908
Beata
Balogová
