FOTO SME – PAVOL MAJER
Člen Činohry SND STANO DANČIAK.
Keď sme si dohovárali stretnutie, práve ste zisťovali škody na chate v Lamači, ktorú vám niekto vykradol. Ako to vyzerá teraz?
Dali sme oznam na políciu, pretože rovnako dopadli aj všetci susedia. Zrejme však išlo o nejakých čudných zlodejov, lebo často vzali veci s oveľa menšou hodnotou než tie, ktoré nám nechali. A prečo mne napríklad ukradli všetky tri vodovodné kohútiky, už naozaj vôbec nechápem. Ale keď som namontoval nové, aspoň som svojej manželke na jej veľké prekvapenie dokázal, že v prípade potreby viem byť aj inštalatérom.
Dúfam, že zvyšok leta ste mali príjemnejší.
Našťastie. Najskôr som bol s režisérom Jozefom Slovákom na festivale v americkom Orlande, kde premietali nášho Buď Bindiho. Teda, iba mimo oficiálneho programu, pretože pre neho nemali nijakú vhodnú súťažnú kategóriu – je mi to doteraz ľúto, lebo na ceny mali prichystaných nie menej než milión šesťstotisíc dolárov. Páčiť sa však Buď Bindi páčil. Dokonca tak, že si ho premietli hneď dvakrát a na tlačovej besede sa kvôli nemu zišlo okolo päťsto novinárov. Mimochodom, viete, čo som sa v súvislosti s touto cestou definitívne rozhodol? Že sa konečne začnem učiť angličtinu. Totiž, aj keď na takýchto veľkých akciách tlmočníka vždy nájdete, keď sa ocitnete sám, je to už horšie. Predstavte si, že pri lete z Orlanda do Bratislavy som musel trikrát prestupovať. A sám. Navyše, prehliadky sú kvôli známym minuloročným udalostiam poriadne prísne, trvajú dlho a vyzúvať si pred colníkmi topánky, nechať si brať nejaké vzorky a nevedieť pritom ani ceknúť po anglicky – to si naozaj pripadáte ako idiot. Ale aby som to uzavrel. Potom ma ešte čakal tradičný týždeň na myjavských kopaniciach a v polovici augusta dva týždne vo Vysokých Tatrách. Dcéra Zuzka, ktorá tam bola minulý rok, totiž tvrdila, že rastie množstvo hríbov – a mala pravdu. Nasušili sme ich do piatich litrových fliaš, a to ešte nehovorím, koľko ich manželka zavarila nakyslo. No a potom nás vykradli.
V pondelok sa v Slovenskom národnom divadle stretnete pri príležitosti otvorenia novej sezóny. Čo vás v nej čaká, aké postavy? Napokon, budete mať aj nie malé životné jubileum.
Tak o tom, čo ma čaká, neviem vôbec nič. Na novom fermane som svoje meno nenašiel. A čo sa týka môjho jubilea: Pravdupovediac, kedysi som sa čudoval, prečo vari všetci, ktorí z divadla po šesťdesiatke odchádzali, boli zatrpknutí, urazení. Ale teraz ich už trošku chápem. Dobre, ja až taký nahnevaný nebudem, ešte stále mám svoj repertoár, prácu aj inde. Lenže, keď vám dávajú najavo, že ste už starý, práve tí ľudia, ktorí sa tiež svojimi rokmi blížia k vašim, to je už silná káva.
A čo také malé bilancovanie? Chystáte sa naň?
Možno by som sa mal. Šesťdesiatka je predsa len čas, ktorý už niečo naznačuje, už hovorí, že človek má čosi za sebou. Neviem… Mám rodinu, ktorá mi vydržala, stále prvú manželku, tri deti, ktoré to s nami tiež vydržali. A môj herecký život? Myslím si, že bol pekný. Aj keď komplikovaný. Videl som teraz dokument o našom Divadle na Korze, ktorý pripravil režisér Ľubo Fifík a bude sa na STV vysielať v septembri. Sledoval som ho so zatajeným dychom. Lebo tam je všetko. A pritom nikto na nikoho nenadáva, neútočí na nijaký režim. Iba Marián Slovák, ktorý dokument vynikajúco moderuje, na záver povie: „Tak toto bolo Divadlo na korze. Len škoda, že sme stratili tridsaťpäť rokov.“
Vnímate to tak?
Určite. Pretože vtedy sa naozaj zišla konštelácia ľudí, ktorí chceli spolu niečo vypovedať, mali čo povedať a presne aj vedeli, ako. Aj preto sme vtedy s Mariánom Labudom, hoci sme boli v Slovenskom národnom divadle, ani na sekundu nezaváhali, keď sme z Korza dostali ponuku. Aj keď mi pri podávaní výpovede Martin Gregor hodinu nadával, že idem do provizória a že väčšiu hlúposť ešte nepočul.
Lenže Korzo skončilo a nasledovala Nová scéna.
Nová scéna? Tragédia. Neskôr to už bolo síce dobré, s Mariánom sme hrávali toľko, že keď niektorý z nás ochorel, repertoár sa mohol zrušiť. Ale spočiatku nás skúšali aj zo spevu, lebo sme mali účinkovať v spevohre. A platilo to aj pre Zoru Kolínsku, ktorá vtedy už vystupovala na Bratislavskej lýre. Ale zato, keď mi v Lodi komediantov pridelili nemú úlohu šepkára, tak som mával pravidelne aj dvanásť potleskov priamo na otvorenej scéne. Celý orchester každý večer sledoval, čo si zasa vymyslím – a to ma bavilo. Hoci riaditeľ mal hneď po predstavení hlásenie, čo som zasa urobil, takže ráno som už stál u neho na koberci. Až napokon stratil nervy a radšej ma preobsadil.
Vráťme sa späť do súčasnosti. Spomínali ste, že okrem divadla máte aj prácu inde. Mysleli ste tým napríklad dabing?
Rád by som myslel, ale nie. Pravda je totiž taká, že od roku 1998, keď som za dabovanie seriálu Alf dostal Zlatú slučku, mi už nijaká ponuka na novú prácu v dabingu neprišla.
Tak to ste ma prekvapili.
Aj ja som bol spočiatku prekvapený. Potom som si však povedal, že moja vina to nie je a sústredil sa radšej na tie oblasti, kde majú o mňa ešte záujem. A keďže televízia dnes prakticky nenakrúca, je to najmä rozhlas. Našťastie, stále máme aj dosť divákov, čo prichádzajú na Lorda Nortona a jeho sluhu Jamesa, ktorého robíme s Mariánom Zednikovičom. Toto predstavenie sme hrali dokonca už o sto ráz viac, než sa uvádzalo Maľované na skle! Aj preto je mi ľúto, že sa stále nedarí pripraviť nové pokračovania Buď Bindiho. Aj keď totiž získal v zahraničí uznanie, aj keď ho tam chcú televízie hneď kúpiť, rokovania sa vždy skončia pri jednom – pokiaľ nebudú mať jeho časti spolu dĺžku najmenej päť a pol hodiny, je nepredajný. Lebo ich programová štruktúra má svoje presné časové patrametre, ktoré nie je možné nijako obísť.
V čom je problém? V peniazoch?
Samozrejme. STV vám dnes nič nedá, ministerstvo kultúry chce radšej financovať Jánošíka a čo poskytlo nám, je viac-menej iba symbolické. No a zháňať sponzorov, na to ja nie som. Hanbím sa, je mi to trápne. Navyše, teraz sa stretávam s argumentom, že niektorí by možno aj nejaké peniaze dali, no radšej si počkajú, čo bude po voľbách. Keď už bude akože jasné, kto je pri moci a pre koho má práve sympatie.
A už sme pri politike. Aj keď právom, pretože vy ste sa v predvolebnom boji aktívne angažovali nielen pred štyrmi rokmi, ale robíte tak aj teraz. Prečo? Veď spomedzi vašich kolegov ste už pomaly jediný.
Nechcem hovoriť za nich. Každý má iste svoje dôvody. Lenže ja som patril k prvým štrnástim, ktorí v novembri 1989 zakladali VPN, a tak chcem, aby sa to, o čo sme sa usilovali, predsa len dostalo do života. Iste, aj ja som vtedy podľahol eufórii, ktorú sme naraz cítili na námestiach. Zároveň som však vedel, že to nepotrvá večne, znovu príde všedná realita a mnohé sa ukáže zrazu inak. Ľudia sa totiž za niekoľko dní ťažko zmenia. Aspoň väčšina. No čo mi je naozaj ľúto, je to, že ani za dvanásť rokov sa nepresvedčili, že politika nie je vecou krásnych slov, ale skutkov. A tie treba u politikov kontrolovať stále. Nielen teraz, pred voľbami. Dobre, som – ako hovoríte – pomaly jediný, ale ja jednoducho chcem, aby moje deti raz žili v lepšej a krajšej spoločnosti, ako je teraz naša. Aby im moja generácia vedela odovzdať krajinu, kde sa dá tešiť zo života, platia v nej zákony a je rovnocenná všetkým ostatným. Aby teda nezažili, čo môj otec, ktorému budúcnosť jeho detí niekto na vyše štyridsať rokov tvrdo zobral. Viete, čo ma preto mimoriadne štve? Že tento národ, akoby sa z toho stále nevedel poučiť a stále hľadá akýsi ďalší záchytný bod. Ale my predsa nemôžeme skúšať raz to a raz ono a veriť, že azda teraz niečo vyjde. My sa musíme naučiť zhodnotiť fakty a potom na nich aj trvať.
Vy ste si ich zhodnotili tak, že podporujete SDKÚ a vystupujete občas aj ako moderátor jej mítingov. Prečo?
Lebo som s viacerými jej členmi chodil po Slovensku počas predvolebnej kampane už pred štyrmi rokmi a zistil som, že sú to ľudia, ktorým môžem dôverovať. Viete, ja som realista a už vtedy mi bolo jasné, že koalícia viacerých strán je síce nevyhnutná, ale že zladiť ich rôznorodé záujmy bude problém. Ale aj tak. Keď počúvam dnes napríklad ministra Magvašiho, že SDĽ bola síce v koalícii, ale pôsobila v nej ako opozícia, je mi smutno. Samozrejme, viem, že mnohé sa skutočne nepodarilo. Kto však sníval o tom, že za šesť rokov dohoníme napríklad Rakúsko bol, slušne povedané, minimálne naivný. Veď na Západe predsa tiež nestoja na jednom mieste a tiež si najskôr museli svoj boj o demokraciu, lepší život tvrdo vybojovať. Rovnako ako my teraz.
Tak ako pred minulými voľbami chodíte teda po Slovensku. Aké máte z toho dojmy?
Povedal by som, že znovu veľmi poučné. Už preto, že na mítingoch sa nezúčastňujú iba ľudia naklonení premiérovi. Ale o to radšej som, keď potom niektorí z nich prídu za mnou a povedia, že ďakujú, že isté informácie, fakty doteraz nepoznali.
V porovnaní s rokom 1998 – zmenili sme sa?
Bohužiaľ, veľmi nie. Stále sa mi ukazuje, že táto spoločnosť je akoby zablokovaná a ľudia väčšinou dávajú svoje sympatie politikom bez racionálnejšieho odôvodnenia. Mám niekedy pocit, že tu by už pomohli iba psychológovia. Pretože, čo si už možno myslieť, keď mi niekto povie, áno, máte pravdu, ale ja aj tak budem voliť toho či onoho. Ale na druhej strane sú mnohí schopní obviniť koalíciu pomaly aj z toho, že sa im práve roztrhla šnúrka na topánke.
Myslíte si, že posun nastal aspoň u mladšej generácie?
Rád by som, ale mám tiež isté pochybnosti. Akoby časť z nich, dokonca dosť veľká časť, stále nechápala, že medzi ich životom a politikou existuje priama úmera. Akoby im stačilo, že im niekto povie pár pekných slov, a hotovo. Samozrejme, sú aj iní mladí ľudia. Tam mám ale zasa obavy, že keď sú dostatočne šikovní, keď neuvidia, že Slovensko naozaj vstúpi do európskych štruktúr, pôjdu radšej do zahraničia. A nie iba kvôli malým platom či nedostatku bytov, ale jednoducho preto, lebo zistia, že na ich vedomosti, rozhľad nikto nečaká. Naopak, pre staršiu generáciu sú iba nevítanou konkurenciou. Mimochodom, práve toto považujem za veľký problém celej našej spoločnosti, ktorým sa ale nikto koncepčnejšie nezaoberá. Hoci nám, ako už viackrát za posledné desaťročia, hrozí odchod tej najlepšej časti inteligencie. A pritom sa už nemáme na koho vyhovárať. Ani na Rusov, ani na Maďarov či Nemcov. Iba na seba.
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
