Mladá žena sedí na gauči u psychoterapeutky a tenkým, vystresovaným hlasom rozpráva, čo zažila pred niekoľkými mesiacmi. Z najhoršieho sa už dostala a teraz by jej pomohlo, keby videla páchateľa za mrežami. Čo ju čaká v prípade, že sa do toho pustí?
Obeť znásilnenia, ktorá si neželá prezradiť svoju identitu, sa po ďalších mesiacoch zložitej dilemy rozhodla, že trestné oznámenie nepodá.
Na jednej strane je pre ňu veľmi ťažké vedomie, že násilník zostane na slobode a možno svoj čin zopakuje, na strane druhej ju konzultácie s právnikom a políciou nepresvedčili, že by sa jej prípad mohol skončiť úspechom.
„Právny ani súdny systém nie je postavený tak, aby mne ako obeti poskytol dostatočnú istotu a ochranu po takom závažnom a neustále traumatizujúcom zážitku,“ vraví mladá tmavovlasá učiteľka.
„Všetko dlho trvá, určité povolenia musí dať prokurátor a nie je isté, či to urobí. Ochrániť ma ako svedka, ktorý má strach, nevedia, lebo som len obyčajný človek.“
Obetí znásilnenia, ktoré čin nikdy nenahlásia polícii, je absolútna väčšina.
Polícia chápe nárast počtu prípadov pozitívne
V roku 2011 bolo zistených 150 prípadov znásilnenia, rok predtým 117. Odborníci sa líšia v odhadoch, koľko obetí tento trestný čin neoznámi, zhodujú sa však, že toto číslo je veľmi vysoké. Polícia takýmto prieskumom nedisponuje vôbec, hoci znásilnenie zaraďuje medzi tzv. latentnú formu trestnej činnosti, čo znamená, že polícia sa o nej nedozvie inak ako nahlásením obete.
Podľa rôznych zdrojov 75 až 95 percent obetí znásilnenia nikdy tento trestný čin nenahlási. To by pri počte nahlásených za minulý rok znamenalo, že odhadovaný celkový počet znásilnení môže dosahovať až 3000 a z počtu objasnených (92) robí celkom žalostné číslo.
„Nárast počtu zistených trestných činov môžeme chápať pozitívne,“ vyjadrila sa hovorkyňa policajného prezídia Denisa Baloghová. Zdôvodňuje ho tým, že dochádza k ich odhaľovaniu, ktoré podľa nej patrí k prioritám práce polície.
O náraste však možno hovoriť len v porovnaní s rokom 2010, keď bolo oznámených najmenej znásilnení za celé obdobie štatistík publikovaných na stránke ministerstva vnútra, teda od roku 1997. Aj číslo za rok 2011 predstavuje hlboký podpriemer za posledných 15 rokov, takže celková oznamovanosť jednoznačne klesá.
Páchateľom znásilnenie prechádza
Ďalšou dôležitou štatistikou, ktorú si polícia nevedie, je rozlišovanie medzi znásilnením útočným (páchateľ je obeti neznámy) a vzťahovým (známi, kolegovia, priatelia, manželia a pod.). Preventívne rady policajnej hovorkyne sa týkajú výlučne znásilnení útočných, no podľa psychológov predstavuje druhý typ až 65 % prípadov.
Medzi dôvodmi, prečo obete čin neoznamujú, vedie obava z pomsty páchateľa, ale alarmujúce pre políciu by malo byť najmä presvedčenie tridsiatich percent obetí, že polícia aj tak nič neurobí, a dvadsiatich šiestich percent, ktoré majú obavy z nešetrného vypočúvania. Zdá sa, že oprávnené.
„Hoci je sexuálne násilie hneď po vražde najviac zraňujúci trestný čin, zároveň je najmenej oznamovaný,“ vraví psychologička Sylvia Dančiaková. Už z jeho povahy totiž vyplýva, že obeť sa cíti zahanbená, špinavá, vinná, zastrašená, ubolená, ponížená a so svojím problémom osamotená.
Pokiaľ páchateľa pozná, ešte viac váha, či to má ohlásiť. Prežíva konflikt medzi snahou zapudiť hrozné udalosti a vôľou vypovedať o nich nahlas. Ak sa odhodlá obrátiť na inštitúcie, namiesto úľavy často prežíva ďalší obrovský stres prameniaci z prístupu kompetentných: policajti sa čudujú, že s exmanželom žila tak dlho. Praktický lekár jej ukáže dvere s radou, aby sa s tým naučila žiť.
Psychiatrička utrúsi, že niet dymu bez ohňa. Stal sa aj prípad, že psychologička odhovárala klientku od trestného oznámenia s tvrdením, že by musela platiť súdne trovy, ak skutok nedokáže. Ešte aj obeť, ktorú vyslobodzovali z bytu násilníka kukláči, takže dôkazov bolo dosť, čelila na súde otázkam smerujúcim k obvineniu, že bola opitá.
„Výskumy poukazujú na sexistický prístup pri vyšetrovaní, ktorý spochybňuje obete znásilnenia na základe okolností či pôvodu obete. Pripúšťanie otázok o minulom sexuálnom živote obete má znížiť ich dôveryhodnosť,“ vraví sociologička Barbora Holubová. Takéto otázky budú už podľa Istanbulského dohovoru Rady Európy zakázané.
U nás je ešte stále časté prenášanie viny na obeť. „Deje sa to nielen zo strany orgánov, ale aj blízkych,“ upozorňuje terapeutka z Aliancie žien Daša Malíková, ktorá sa venuje obetiam násilia. Médiá neraz o znásilneniach referujú spôsobom: „zase sa našla nepoučiteľná žena“. Mýtus, že slušná žena nemôže byť znásilnená, máme spoločný s krajinami, kde za to ženu ukameňujú.
Prečo však ukazujeme prstom na obeť namiesto na vinníka?
„Je to prijateľnejšie ako pripustiť, že takéto veci sa stávajú ľuďom aj bez ich pričinenia,“ vysvetľuje Daša Malíková. „Uchovávame si ilúziu spravodlivého sveta a vieru v to, že keď urobíme všetky bezpečnostné opatrenia, nemôže sa nám nič stať.“
Jediný korektný spôsob je povedať, že na vine je páchateľ. „Ani nahá tancujúca žena uprostred vojenskej základne nie je vinná,“ hovorí Sylvia Dančiaková.
Niektorí policajti situáciu zľahčujú
O zmenu vo vzťahu polície k obetiam sa snaží bývalý policajt Marcel Burkert, ktorý bol oslovený ako mediátor vo veci nahláseného znásilnenia. Kameňom úrazu bolo správanie polície, keď sa podľa Burkerta policajti obete spýtali, či chce naozaj pre jednu chybu poslať exmanžela na desať rokov za mreže, a vyvíjali na ňu nátlak. O prípade informoval na svojom blogu.
„Ak sa týmto štýlom vyšetruje čo i len menšina znásilnení, tak je to choré. Osobne to však tipujem na väčšinu,“ hovorí Marcel Burkert.
„Často sa stáva, že štátne orgány, lekár, polícia, na ktorých sa obeť obráti, sa snažia prehovárať ju, že sa nič zlé nestalo,“ vraví zdroj z policajného prostredia, ktorý si neželá byť menovaný.
„Policajt v uniforme, ktorý o polnoci prijíma trestné oznámenie niekde za okienkom na obvodnom oddelení v Hornej-Dolnej, je možno špecialista na kradnuté bicykle a chce ísť čím skôr domov. Takýto policajt bez skúseností a konzultácie s odborníkmi sa bude snažiť zľahčovať situáciu.“
Takúto prax potvrdzuje aj Daša Malíková. „Z pohľadu obete je trestný čin len začiatok, po ktorom nasledujú ďalšie zraňujúce skúsenosti. Náš systém a spôsob, ktorým sa v prevažnej miere vedie vyšetrovanie a následne súdny proces, je traumatizujúci. Napríklad v Rakúsku sú tzv. rodinné súdy, kde sa obeť násilia vôbec nemusí stretnúť s páchateľom a konfrontovať sa s ním, čím sa ich systém snaží uchrániť pred retraumatizáciou. Na Slovensku sa ohlásením takejto udalosti pre ženu často začína neskutočná tortúra. Výnimočne ju vypočúva žena a nie muž, čo je v civilizovaných krajinách samozrejmosť.“
Slovenská starostlivosť o obete
Obetiam násilia sa venuje prakticky len tretí sektor. Pomáha vytvárať akýsi servis pre obete, ktorým poradia niekedy aj informovanejší policajti, aby vyhľadali konkrétne občianske združenie. No najčastejšie sa o ňom obete dozvedia náhodou a neskoro.
Bežný scenár je teda takýto: udeje sa trestný čin, malé percento obetí sa s dôverou obráti na políciu a zažíva sekundárnu traumu. Len pri veľkom odhodlaní a veľkých následných problémoch obeť možno nájde niekoho, kto sa za ňu postaví.
Aj v iných krajinách je pomoc obetiam záležitosť mimovládok. Majú však nielen podporu štátu, ale sú aj organizované tak, že obete už pri prvom kontakte s políciou dostanú informáciu, kam sa obrátiť.
„Keby bola podpora pre obete hneď k dispozícii, ako je to v Česku alebo vo Veľkej Británii, bolo by to pre ne ľahšie,“ hovorí riaditeľka Pomoci obetiam násilia Jana Šípošová.
Obete nedostávajú kvalitné poučenie. Nikto im nepovie, že sa môžu dať zastupovať na súde. Netušia, že nárok na odškodnenie sa musí uplatniť do ukončenia vyšetrovania – ešte kým prípad odíde na prokuratúru – a potom je už neskoro.
Problematické postavenie polície
Znásilnenie
Kam sa možno obrátiť?
Linka Pomoci obetiam násilia 0850 111 321 funguje od 10.00 do 14.00, v inom čase môžete zanechať odkaz a zavolajú vám späť.
Krízová nonstop linka Aliancie žien 0903 519 550 je určená najmä pre obete domáceho násilia a násilia na ženách.
Podľa nemenovaného policajného zdroja môže mať aj pozícia „nedôverčivého“ policajta svoje opodstatnenie. Pri znásilneniach sa skúma tiež, či bol odpor obete „vážne mienený“.
„Aj manželovo právo na ochranu pred justičným omylom alebo neodôvodneným trestným stíhaním je dôležité,“ upozorňuje. Policajti však nesmú apriórne predpokladať, že žena si vymýšľa alebo že rozhádaný manželský pár nezmyselne zamestnáva políciu vzájomným obviňovaním.
Časté zlyhávanie policajtov v správaní voči obetiam však bude skôr následkom toho, že u nás chýba systematické vzdelávanie policajtov, ako aj ich psychohygienický servis.
Policajné prezídium podľa Marcela Burkerta vydalo celý rad metodík, ako dokumentovať jednotlivé druhy trestnej činnosti, ale v problematike znásilnení ani po viacerých urgenciách nevydalo ani krátke metodické usmernenie, že je neprípustné klásť manipulatívne otázky či hrať na ich city.
„Prezídium nepokladalo za dôležité usmerniť policajtov, ktorí tieto prípady vyšetrujú, ale odporúča, aby naše občianske združenie usmerňovalo poškodené. A v čom ich máme usmerňovať? Aby si dali pozor na otázky policajtov?“ hovorí Marcel Burkert.
Ďalší faktor, na ktorý upozorňuje psychologička, je enormný stres, ktorému sú policajti vystavení každý deň. „Tak sa môže stať, že frustrovanému dekompenzovanému policajtovi pri stretnutí so znásilnením stúpne žlč a agresívny úškľabok na obeť je to najmenšie, čím je počastovaná,“ vraví Sylvia Dančiaková.
Zdá sa, že je vecou náhody, či ako obeť znásilnenia narazíte na necitlivého gynekológa, nevyspatú sestričku, neprofesionálneho arogantného policajta alebo na pokojných profesionálov plných úcty, ktorí zvládajú ďalšiu častú frustráciu poctivých policajtov z toho, ako hladko sa páchatelia dostanú na slobodu. Napríklad za znásilnenia je odsúdených len 28 % páchateľov z toho mála oznámených prípadov.
Správanie sa voči obetiam nie je jediný moment, keď polícia pôsobí dojmom, že stojí skôr na strane páchateľov. Barbora Holubová v publikácii Správa o násilí páchanom na ženách za rok 2010 z neoficiálnych zdrojov uvádza: „Vo viacerých okresoch sa vyskytli prípady, keď polícia odporučila žene hľadajúcej pomoc, aby podala podnet nie podľa § 208 – týranie blízkej a zverenej osoby, ale podľa § 360 – nebezpečné vyhrážanie.“
Rozdiel je enormný – v druhom prípade možno vziať podnet späť a sadzba sa zo 7 až 15 rokov znižuje na 6 mesiacov až 3 roky. Motív konania policajtov v týchto prípadoch nie je známy.
Česku môžeme závidieť
Kým na Slovensku sa diskusia o osobitných krízových centrách a poradenstve pre obete sexuálnych trestných činov ani nezačala, český prezident už podpísal zákon o obetiach trestných činov. Česko má pritom oproti nám nápadne vyšší počet nahlásených znásilnení – okolo 800 ročne.
Nárok na odškodnenie prechádza na štát a navyše zákon zavádza úplne inú kultúru v správaní polície voči obetiam: stanoví povinnosť orgánov vystupovať zdvorilo a citlivo, ako aj právo obete na šetrný výsluch osobou rovnakého pohlavia. Takisto budú môcť požiadať o zabránenie kontaktu s podozrivým a o prítomnosť dôverníka pri výsluchu.
A čo u nás? „Štát sa obetiam nielenže nevenuje, ale ani netuší, o čom to je,“ vraví Jana Šípošová.
„Čo sa týka odškodnení, nemáme vypracovaný žiadny systém ani pri trestných činoch, ani pri katastrofách väčšieho rozsahu.“ Nejde o to, aby si pozostalí dali za smrť blízkeho zaplatiť, ale aby nemuseli ešte pred pohrebom riešiť problémy typu mobilný operátor si pýta finančnú náhradu za telefón zničený pri trestnom čine.
U nás sa stále môže stať, že obeť bude čeliť najnepríjemnejšiemu prežitku v postupe vyšetrovacích orgánov – konfrontácii.
„Minimálne pri znásilneniach by som konfrontáciu v trestnom konaní zakázal,“ hovorí Marcel Burkert. „Každá strana len potvrdí to, čo uviedla samostatne. Je to vyslovene týranie, takmer znovu prežitie znásilnenia.“
Ak však policajný vyšetrovateľ má záujem obeti pomôcť, môže výsluch natočiť na video, ktoré možno bude stačiť aj súdu.
Znásilnenie z hlavy nepustíte
Ženy, ktoré sa neodhodlali sexuálne násilie oznámiť, tiež nemajú vyhrané. Neriešená trauma vždy po čase vypláva na povrch v podobe konkrétnych problémov. Proces uzdravovania sa začína až s vypovedaním prežitého. „Obete sexuálneho násilia, najmä zneužívania v detstve, často vyhľadajú pomoc s tým, že prezentujú len symptómy – rôzne somatické problémy – a pôvodný zážitok najprv vôbec nespomenú,“ vraví Daša Malíková. Nemusia si ho dokonca pamätať.
Zaujímavé je, že významná časť obetí vyhľadá odbornú pomoc medzi 30. až 40. rokom. Akoby už organizmus a psychika nedokázali držať traumatické zážitky zamknuté v podvedomí. „Existujú viaceré vysvetlenia, ale tento fakt už pozorovalo viacero kolegov a nedá sa ignorovať.“
K telesným problémom sa pridávajú duševné, partnerské a ďalšie ťažkosti, ako aj frustrácia z faktu, že páchateľ behá po slobode a beztrestne ubližuje ďalším.
Obeť má teda na výber medzi dvoma možnosťami a ani jedna nie je príjemná. Odborníci jej takmer jednohlasne odporúčajú, aby znásilnenie oznámila. Kým pri neoznámení sa so svojím problémom doslova nikam nepohne, pri oznámení je možné zabezpečiť si najväčšiu možnú ochranu aj pri rozbehnutej justičnej mašinérii.
„V spolupráci s odborníkmi a mimovládnymi organizáciami sa vždy podarilo skontaktovať správnych lekárov, psychológov a políciu v danom regióne tak, aby sa obeti poskytla pomoc a konanie páchateľa bolo eliminované,“ vraví nemenovaný policajný zdroj.
Prekonať sa dá aj najväčší problém – strach z páchateľa. „Na tom gauči, kde sedíte teraz vy, sedeli ženy, ktoré si od domácich násilníkov v ten deň vypočuli vyhrážku: ,Ak pôjdeš na políciu, nedožiješ sa rána.‘ A keď sa predsa len odhodlali, zistili, že páchateľ za mrežami je zrazu ten slabý a zbabelý,“ vraví Daša Malíková. „V trestnom konaní z vás má oveľa väčší strach ako vy z neho,“ potvrdzuje Marcel Burkert.
Prelomový moment je, keď páchateľ čelí následkom svojho správania, a k tomu ho môže priviesť iba obeť v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Mali by ste znásilnenie oznámiť polícii?
Marcel Burkert: „Ak vám čo len trochu záleží na tom, aby bol páchateľ potrestaný, oznámte to. Nebojte sa. Násilník, čo sa vyhráža následkami za podanie trestného oznámenia, to robí zo strachu. Neberte naňho ohľad – ani on nebral ohľad na vás, keď vám ublížil takým závažným spôsobom.“
Jana Šípošová: „Nedokážem s čistým svedomím presviedčať obete znásilnenia, aby podali trestné oznámenie. Stále vidím pred sebou maloletú, v ktorej prípade prebehlo vyšetrovanie výnimočne rýchlo a ohľaduplne. Súdne konanie však trvalo viac ako šesť rokov.“
Sylvia Dančiaková: „Kvôli sebe sa podeľte o svoje strachy a zranenia. Jedinou cestou k uzdraveniu je odpustenie si, porozumenie situácii a aktívne podieľanie sa na svojej ochrane a bezpečnosti, čoho súčasťou je aj označenie a potrestanie agresora.“
Daša Malíková: „Najdôležitejšie je hovoriť s dôveryhodnou osobou v bezpečnom prostredí. Je to vina a hanba toho, kto to spravil, nie vaša.“
obeť znásilnenia: „Samej sa mi len ťažko podarí učiniť zadosť spravodlivosti.“
Čo vám môže pomôcť?
Marcel Burkert: „Pri výsluchu žiadajte, aby bol s vami nejaký blízky človek. Je to jednak podpora, jednak prevencia pred prípadnými manipulatívnymi alebo sugestívnymi otázkami vyšetrovateľa. Ak vám to nebudú chcieť umožniť, trvajte na tom s tým, že inak vypovedať nebudete a budete sa sťažovať. Nech vám ukážu zákonné ustanovenie, podľa ktorého to nie je možné.“ Marcel Burkert
Jana Šípošová: „Pomoc obetiam násilia sprostredkuje pomoc psychologickú a právnu vrátane zastúpenia splnomocnencom, ktorý môže nahliadať do spisu, podávať návrhy, byť prítomný pri výsluchoch a kvalifikovane sa zúčastňovať na úkonoch trestného konania.“
Sylvia Dančiaková: „Najbezpečnejšie je kombinovať pomoc blízkej osoby, terapeuta a prípadne právnika ako sprievodcov celým kolotočom zbierania dôkazov a usvedčovania.“
Daša Malíková: „Obráťte sa na profesionálov, ktorí majú skúsenosti práve v tejto oblasti. Dobrý právny zástupca vás dokáže lepšie chrániť pred traumatizujúcimi vyšetrovacími a procesnými úkonmi.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
