Silueta atómovej elektrárne je neprehliadnuteľná. Z veľkej diaľky vidíme ventilačné komíny trčiace z dvojblokov, ale predovšetkým mohutné chladiace veže s výškou 125 metrov, v ktorých sa chladí voda a následne sa pomocou nej kondenzuje para poháňajúca lopatky turbíny.
Masívne elektrické rozvody vychádzajúce z atómky sa dajú očakávať, prekvapia možno len fotovoltaické panely rozmiestnené na pozemkoch v okolí.
Areál atómovej elektrárne nie je miestom na nedeľné prechádzky, hoci príroda v okolí Mochoviec medzi Nitrou a Levicami by sa dala nazvať malebnou. Zastávka dokazuje, že sem občas zablúdi aj linkový autobus.
Ostnaté drôty okolo celého areálu nikoho nezaskočili, strážnici sú takmer jediní pracovníci, ktorých študenti pri návšteve organizovanej v rámci Detskej univerzity Komenského videli. Pritom tu pracuje viac ako 1500 pracovníkov, na dostavbe tretieho a štvrtého bloku ďalších viac ako 3500.
Kam zmizla dedina?
Elektráreň pripomína vlastnú maketu v Informačnom centre. Všade je čisto, všetko je vymaľované, trávniky sú dokonalo pokosené akoby boli umelé. A nikde nevidno ľudí. Nikto nemá dôvod sa medzi jednotlivými budovami len tak prechádzať, najmä nie v horúčave.
Všetko dôležité sa odohráva vo vnútri, tam však osoby mladšie ako 15 rokov – ani študenti DUK - nemajú prístup. Autobus ich previezol len po obslužných komunikáciách v rámci areálu prevádzkovanej elektrárne.
Atómová elektráreň v Mochovciach je na záujem návštevníkov o jej chod pripravená. V rámci informačného centra je malá premietacia miestnosť, v ktorej si deti najprv pozreli dokumentárny film o procese štiepenia atómu.
Návštevníci neskôr prešli do malej výstavnej časti, kde sa z panelov dozvedeli niečo o využívaní atómovej energii vo svete aj u nás.
Študenti DUK mali na pracovníka atómovej elektrárne veľa otázok. FOTO - ROMAN SKIBA
Robert Herc z Útvaru komunikácie Atómových elektrární v Mochovciach deťom vysvetlil, prečo sa niektoré krajiny viac, iné menej spoliehajú na tento spôsob získavania energie.
Hovoril aj o tom, prečo boli na stavbu elektrárne vybrané práve Mochovce. V blízkosti atómovej elektrárne sa totiž musí nachádzať voda na chladenie a celá oblasť musí byť navyše odolná voči zemetraseniam.
Deti zaujímalo, čo sa stalo s dedinou tohto mena, po ktorej zostal v údolí len opustený kostol a cintorín. Dostali vysvetlenie, že už od 70. rokov sa vedelo, že sa tu bude stavať atómka, a tak sa 450 obyvateľov dediny presťahovalo do Levíc či do dedín v okolí.
V reaktore
Fakty
Atómové elektrárne
v prevádzke je 440 jadrových reaktorov v 30-tich krajinách sveta na celosvetovej výrobe elektriny sa podieľajú asi 17 percentami v rámci Európy je v prevádzke vyše 140 blokov, ktoré produkujú zhruba jednu tretinu výroby elektrickej energie výstavba nových elektrární prebieha dnes hlavne v rýchlo rastúcich krajinách ako Čína a India v Európe sú vo výstavbe tri atómové elektrárne – jedna vo Francúzsku, jedna vo Fínsku a dva bloky v Mochovciach Slovensko patrí k štyrom krajinám, v ktorých atómové elektrárne produkujú viac ako 50 percent energie V SR sú v prevádzke štyri jadrové reaktory, z toho dva v Jaslovských Bohuniciach a dva v Mochovciach Výstavba prvého jadrového reaktora na Slovensku začala už 1958, A1 bola napojená k elektrickej sieti v roku 1972
Najväčším lákadlom bola zmenšená maketa reaktoru, ktorý má v skutočnosti 24 metrov a v ktorom sa pri štiepnej reakcii uvoľňuje z palivových článkov teplo.
Prieniku rádioaktívnych látok do okolia bráni niekoľko bariér, vrátane 1,5-m hrubých betónových stien.
Medzi palivové kazety sa v reaktore zasúvajú regulačné kazety, ktoré regulujú výkon reaktora. Ak by došlo k poruche, práve ony vedia zastaviť štiepnu reakciu do dvanástich sekúnd.
Avšak teplo, ktoré produkuje palivo v reaktore aj po jeho odstavení, potrebujeme nejako odviesť, preto sa reaktor dochladzuje vodou ešte aj ďalšie dni.
Havária, ku ktorej došlo vo Fukušime, nastala práve preto, že toto teplo nebolo z reaktora odvádzané. Deti sa dozvedeli, že palivo sa využíva v reaktore až päť- šesť rokov.
Raz ročne sa časť paliva v reaktore vymení počas pravidelnej odstávky elektrárne a vyhorené palivo sa ukladá do bazénu, v ktorom sa skladuje ďalších päť rokov.
Potom sa vyhorené palivo prevezie do medziskladu v Jaslovských Bohuniciach, kde môže byť skladované ďalších minimálne 50 rokov.
Vyhorené palivo obsahuje ešte 95 percent nevyužitej energie. Aj dnes by sa z neho dalo znova vyrobiť palivo, ale tento proces je nateraz drahší ako získavanie energie z nového paliva.
Toto je aj dôvod, prečo sa vyhorené palivo nekategorizuje ako jadrový odpad, ale ako surovina pre ďalšie možné využitie v budúcnosti pomocou nových technológií.
Preto ani nie je otázka definitívneho uskladnenia vyhoreného paliva ešte celkom vyriešená, hoci niektoré krajiny už začali s výstavbou konečných úložísk.
Aj na Slovensku sa robí priekum vhodných lokalít. Jeden z chlapcov navrhol, aby sa vystrelilo do vesmíru, druhý však argumentoval, že by určite nakoniec dopadlo na niektorú z planét.
Bezpečnosť
„Žiarenie nevidíme necítime, ale vieme ho odmerať,“ pripomenul Herc pred maketou pracovníka v bielom ochrannom odeve. Všetky osoby, ktoré vstupujú do budovy reaktora, musia byť takto oblečené a vybavené dozimetrom, aby mali prehľad o dávke žiarenia.
„A keď dostaneme vyššiu dávku, čo sa stane?“ opakoval jeden z malých návštevníkov.
Herc takúto možnosť vylúčil. Zdôraznil, že človek je prispôsobený žiť v prostredí so žiarením. Nakoniec, až 23 percent žiarenia, ktorému sme vystavení, je kozmické a 31 percent pochádza zo zemskej kôry. „Aj tým, že nám dáte obed, nás teda ožiarite,“ pochopil žiak.
Herc ukázal aj mapu monitorovacích staníc na meranie rádioaktivity vo vzduchu a vo vode, ktoré sú rozmiestnené v okolí elektrárne.
Zaujímavosťou je, že medzi tými, ktoré dozerajú na bezpečnosť mochoveckej atómky, sú už aj tri ženy, jedna je dokonca na pozícii vedúcej bloku. Deti boli zvedavé aj na to, koľko zarábajú operátori okruhov či ako dlho sa školia, aby dokonale poznali pomery danej elektrárne.
Niektorí zo študentov sa zaujímali aj o dosah havárie elektrárne vo Fukušime na Slovensko. „Videl som film o tom, že by nemala negatívne vplývať na Slovensko,“ vyjadril sa jeden z nich.
Veľa otázok padalo aj v súvislosti s úložiskom rádioaktívneho odpadu. „Jadrový odpad, to je jedna z vecí, ktorých sa môžu naši potomkovia báť,“ zauvažoval jeden z návštevníkov.
O sto rokov?
Hovorilo sa aj o výhodách a nevýhodách niektorých druhov obnoviteľných zdrojov energie.
Štrnásťročný Adam Harušinec, jeden z tých, ktorí si už univerzitu absolvovali viackrát, nepovažuje nápad získavať solárnu energiu z africkej Sahary a potom ju transportovať do Európy, za reálny.
„Pozeral som si na wikipédii, koľko bolo len tento rok v tejto oblasti konfliktov,“ povedal ustarostene. Riešenie energetickej krízy preto vidí skôr v domyslení procesu fúzie.
„Dnes je atómová energia možno najlepšia energia, ale zajtra možno vymyslíme niečo iné. Ťažko predpovedať, čo bude. Všetko sa môže stať,“ dodal jeho kamarát. Ďalšieho trápia skôr iné otázky: „Nebudeme mať problémy s energiou, lebo už nebudú Slováci.“
Medzi žiakmi prevládal presne taký istý pocit ako u dospelých. „Bude to problém, ale tak o sto rokov. My sa toho už nedožijeme.“
Beata
Balogová
