Cestu „v ústrety úspechom komunizmu“ vystriedala v priebehu jedného revolučného novembrového týždňa cesta budovania slobodnej spoločnosti. A keďže západná Európa je skutočnou baštou politickej slobody, mali domáci porevoluční politici značne uľahčenú úlohu. Nebudeme však nakoniec prekvapení, že socializmus totalitného razenia možno vystrieda ekonomické prostredie, ktoré liberálni ekonómovia elegantne nazývajú „nie najdokonalejším“?
Kým vo väčšine západnej Európy zúri už niekoľko rokov vysoká nezamestnanosť či schodkové hospodárenie, v Spojených štátoch aj vďaka deleniu politikov na konzervatívcov a liberálov (kým v Európe na socialistov či komunistov, ľudovcov či kresťanských demokratov) tieto neduhy nie sú dominujúce. Kým v Európe súboj ekonomických liberálov (vyznávačov slobodného trhu) verzus keynesiánov (vyznávačov výraznej regulácie ekonomiky štátom) zostáva vyrovnaný, v USA aj napriek zmene pána Bieleho domu zostal vplyv chicagskej školy liberalizmu (Gary S. Becker, Milton Friedman atď.) zjavný.
Bill Clinton sa po nástupe svojho ekonomického tímu k moci neopovážil výrazne revidovať systém hlboko zakotvený konzervatívcom Bushom seniorom, no najmä Ronaldom Reaganom. Výsledkom bol najlepší stav ekonomiky USA v tristoročnej histórii krajiny a potvrdenie USA ako svetového ekonomicko-politického hegemóna, ktorý zožal práve demokrat Clinton, paradoxne, tento systém len spravujúci.
Európa v protiklade k politicky prudérnym Spojeným štátom vždy viac podporovala slobodu individuálnu (napr. vzťah k eutanázii, mäkkým drogám alebo partnerstvu homosexuálov) ako slobodu ekonomickú. Poľnohospodárstvo Európy sa svojou dotačnou politikou „neefektívnosti“ viac podobá na systém ČSSR ako na systém liberalizovanej ekonomiky. Systém, ktorý sa orientuje namiesto podpory nezamestnaných pri hľadaní práce na dokonale neefektívnu záchrannú sieť dávok a podpôr, zaváňa viac „ústavou zakotveným právom na prácu“ ako tvrdým ponechaním zodpovednosti na občana, skutočného nositeľa moci.
Politici v Európe si viac ako v ktorejkoľvek inej časti vyspelého demokratického sveta zosobňujú právo rozhodovať, čo pre človeka dobré je a čo nie. Nemecká vláda podporovala krachujúci stavebný gigant až dovtedy, kým táto spoločnosť aj napriek vládnym mnohomiliónovým infúziám a ochranným dáždnikom neskrachovala s oveľa väčším hrmotom. O tom, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, sme sa mohli presvedčiť aj na Slovensku v prípade Devín banky. „Zodpovedné a uvážené“ záchranárske rozhodnutia vlády, priečiace sa slobodnej ruke trhu, stáli nás všetkých 11 miliárd korún.
Kým človek nezasahoval „umelou rukou“ do prírody samotnej, neboli v takom rozsahu známe fenomény ako záplavy alebo El Niňo. Človek sa nedokáže učiť na chybách iných, a preto až skutočné ekonomické záplavy v Európe dokážu, že s trhom sa zahrávať nedá - ako si to mnohé socialistické a sociálnodemokratické vlády Európy predstavujú.
Európska sociálna charta, ktorú tak tvrdohlavo presadzuje SDĽ, je len dôkazom toho, že na Európsku úniu sa môžu tešiť oveľa viac ľavičiari než napríklad SDKÚ, KDH, SMK alebo ANO. Ak podľa podpory občanov a politických strán je orientácia krajiny absolútne jasná, mali by sme aspoň nabrať odvahu a začať otvorene hovoriť, kam smerujeme a čo sa dá s ekonomikou Slovenska, ale aj Európskej únie urobiť. V opačnom prípade pri preberaní všetkého s adresou odosielateľa Brusel zostáva iba povedať známe biblické: „Pane, odpusť im, prosím, pretože nevedia, čo činia.“
Kým silný nemecký alebo francúzsky priemysel byrokraciu a plytvanie dokáže utiahnuť, pre chabú slovenskú ekonomiku, postavenú na podnikoch ako prstoch jednej ruky, to môže priniesť fatálne následky.
Autor: MAROŠ BAĽO(Autor je ekonomickým analytikom)
