ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Adrián Berky našiel kľúč na neplatičov

Ako môže riešenie rómskej otázky nefungovať tam, kde sú veľké peniaze, ak to my dokážeme s minimom?, čuduje sa v rozhovore šéf Komunitného centra menšín vo Veľkom Krtíši.

Narodil sa v roku 1973 v Modrom Kameni, vyštudoval sociálnu prácu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Už dvanásty rok vedie Komunitné centrum menšín vo Veľkom Krtíši, ktoré sa venuje práci s Rómami. Spolu s kolegyňou je im k d(Zdroj: Karol Sudor)

Každé ráno prichádza do maličkej kancelárie v budove mestského úradu vo Veľkom Krtíši, aby so svojou kolegyňou po celý deň zdarma radili Rómom. Pomohol znížiť počet neplatičov v rómskych bytovkách z osemdesiat na päť percent, naučil ich zodpovednosti. ADRIÁN BERKY v otvorenom rozhovore pre SME.sk.

V akej rodine ste vyrastali?

V klasickej robotníckej. Otec pracoval ako robotník na okresnom podniku bytových služieb, mama ako chyžná v hoteli. Celý život dreli, keďže chceli mne a dvom súrodencom poskytnúť slušné zázemie. Vlastne nám nič nechýbalo, dôraz kládli najmä na to, aby sme sa vzdelávali.

Mnohí iní Rómovia to zázemie nemajú. V čom je problém?

To, či raz Rómovia ostanú nezamestnaní alebo žiť kdesi v gete, ovplyvňuje najmä rodina. Každý z nás primárne nasáva tradície a hodnoty, ktoré poskytuje okolité prostredie. S marginalizovanými skupinami však robím príliš dlho na to, aby som mohol povedať, že každý z osady určite skončí zle a každý z integrovanej rodiny bude úspešný.

Aké faktory teda rozhodujú?

Je ich viac, ale najmä sociálna situácia. Ak niekto nemá prácu a deň čo deň bojuje o prežitie, premýšľa najmä o tom, ako si zabezpečiť základné potraviny. Potom sa len ťažko bude sústreďovať na výchovu, navyše má malú motiváciu na správne formovanie svojich detí. Tie nevidia pozitívne vzory, čo sa neskôr prejaví.

Spísali proti nám petíciu, hoci nás predtým nevideli

Majorita sa Rómov často bojí. Niektoré dediny to dokonca riešia tak, že ak chce niekto predať dom, radšej ho potichu kúpi obecný úrad a predá „bielemu“, len aby bola istota, že sa tam nenasťahujú Rómovia. Vy ste sa stretávali s predsudkami?

Počas detstva v škole ani na ulici vôbec, nezaregistroval som ich ani voči chudobnejším Rómom v okolí. Keď sme sa s rodičmi presťahovali do Veľkého Krtíša, tiež nebol žiadny problém, hoci sme boli jediná rómska rodina v bytovke. Ten prišiel, až keď som sa oženil – sťahovali sme sa s manželkou v Krtíši na ulicu, kde nebývali žiadni Rómovia a obyvatelia proti nám spísali petíciu. Jednoducho si neželali, aby sme tam bývali, hoci nás nikdy nevideli. Samozrejme si nepomohli, keďže byt sme riadne kúpili, ale bolo nám to nepríjemné.

Zmenili neskôr názor?

Áno. Po dvoch týždňoch sa upokojili, hoci sme za nikým nechodili presviedčať ho, že sme ako on. Prišli na to sami, začali sa nám prihovárať. Z niektorých aj bolo cítiť trochu hanby, že také niečo urobili, ale vysvetľovali nám to tak, že sa báli, aká cigánska rodina príde. Taký istý kolotoč predsudkov sa spustil, keď sme sa sťahovali do domu v Sklabinej. Je potom zvláštne, keď sa neskôr ospravedlňujú, že mali strach, čo sme zač. Tak sa prakticky sami prezradili všetci tí, čo boli proti nám, keďže my sme neskúmali, kto za tým stál.

V regióne vás už poznajú, takže problémy už nemáte?

Občas sa stane, že volám na inzerát, a keď ma ten človek uvidí naživo, zrazu sa tvári, že sme spolu nikdy nehovorili. Aj v hromadnej doprave – slušne som sa jednej pani opýtal, či si môžem prisadnúť na voľné miesto. Urobil som tak a ona sa zrazu postavila. Zjavne nechcela sedieť pri Rómovi. Nenapadlo mi iné, než sa hlasnejšie spýtať, či smrdím. A to som šiel z pracovného rokovania, kde som pred celým plénom prezentoval jeden projektový zámer. Človek je potom znechutený, ale nemôže rezignovať.

Nie je pravda, že rómsky problém sa nerieši. Rieši, ale zle

Ako vnímate, keď niekto z vrahov z Devínskej Novej Vsi alebo Hurbanova robí takmer hrdinov? V internetových diskusiách je takých názorov mnoho.

Ťažko sa mi k tomu vyjadruje, som v tomto nestranný pozorovateľ, o spomínaných prípadoch viem len z médií. Nik dodnes neprezentoval presné príčiny tých vrážd, a tak to nedokážem nijako súdiť a posudzovať.

Nemyslím hodnotenie tých prípadov, ale naladenie spoločnosti, v ktorej je relatívne veľa ľudí, čo také niečo bagatelizujú.

Také správanie ma mrzí, lebo každý normálny človek vie, že to nie je v poriadku. Ak takí ľudia tvrdia, že tie udalosti sú dôsledkami toho, že sa tu nerieši rómsky problém, moja odpoveď znie, že to nie je pravda. On sa totiž rieši.

Ale zle a nedostatočne.

Samozrejme, to som chcel dodať. Lenže väčšina spoločnosti si myslí, že sa nerieši, hoci sa tak deje desiatky rokov. Stále sú tu predsa nejaké pokusy o nové koncepcie, riešenia, projekty. A práve v tom je najväčší problém – rómska otázka sa síce bez prestávky rieši, ale zle. Idú na ňu obrovské financie, až má z toho laická verejnosť pocit, že Brusel neposiela peniaze na nič iné. Končia pritom v neefektívnych akciách, ktoré sa na integrovaní Rómov do spoločnosti nemajú ako prejaviť. Už aj mňa sa jeden Róm prišiel spýtať, kde som dal peniaze z Bruselu, hoci som nijaké nedostal.

Prečo také veľké sumy neprinášajú efekt?

Neexistuje jednotná stratégia, ktorá by ucelene a od počiatku viedla ku konkrétnemu cieľu. Takému, ktorý možno jasne vyhodnotiť. Tu si trebárs mimovládky v súčinnosti so štátom povedia, že idú riešiť osady, ale nik jasne a merateľne nedefinuje, k čomu presne chceme dospieť. Ak niekto povie, že chce zlepšiť život Rómov v osade, je to málo. Čo konkrétne chce zmeniť? Akými prostriedkami? Navyše tu nik poriadne nekontroluje, či sa k cieľu za obrovské peniaze dostali. Tie sa tak strácajú na neustále prípravy, koncepcie, návrhy, opatrenia, a výsledok je takmer nulový.

Skúsme konkrétnejšie.

Ak chce niekto riešiť životné podmienky ľudí v osade a naučiť ich rozumne hospodáriť s tým, že si budú uvedomovať svoju zodpovednosť, treba im dať šancu, ale tak, že v tom budú sami zaangažovaní. Ak im chceme dať byty nízkeho štandardu, aby neostávali v chatrčiach na cudzích pozemkoch, tak ok, ale nech si ich pod dohľadom sami postavia, nech sa o ne starajú, nech upratujú okolie. Veď vďaka tomu sa vytvoria aj pracovné miesta. Ak niekomu dáte byt zadarmo bez toho, aby ste ho najskôr naučili, ako v ňom žiť, o čo všetko sa musí starať, že musí platiť fond opráv a podobne, asi ťažko tam bude žiť inak, než je zvyknutý z osady. Nestačí, aby si dal niekto cieľ, že postaví bytovku, tých konkrétnych a podrobných cieľov musí byť viac.

Nie je cestou najmä podchytenie mladých?

To počúvam často – vraj rómska otázka sa dá riešiť podchytením mladých a ich vzdelávaním. Je to však nezmysel, to je len jedna časť toho všetkého. Veď na mladú generáciu má obrovský vplyv práve tá staršia. Ak sa teda nebudeme venovať aj jej, investície do mladých budú zbytočné. Rodinné väzby u Rómov sú také silné, že je vylúčené, aby ich plnohodnotne zastúpili napríklad internáty.

Ste teda proti nim?

Nehovorím, že nemôžu byť jedným z riešení, ale to je málo. Tu keď sa o nich hovorí, každý povie len a, pričom vynechá b. Majú tí, čo ich chcú presadiť, jasno v tom, aké konkrétne deti v nich budú? Čo bude kritériom prijatia? A kam potom z tých internátov pôjdu? Kde budú tráviť prázdniny? Ako zabezpečiť, že sa v septembri nevrátia skazené? A kam pôjdu po skončení celej internátnej výchovy, keď dospejú? Vrátia sa do osád? Nedopadnú podobne ako mnohí chovanci z detských domovov, ktorých vypľuje systém do života nepripravených? Opäť klasická chyba – chýbajú jasné ciele, aspoň ja som o nich nepočul. Lebo ním nemôže byť to, že pozbierame deti z osád, umiestnime ich v internátoch a zaistíme, že po rokoch z nich vyjdú samí kvalitní ľudia. Tak to totiž nebude.

2.jpg

Tu sa chybne mieša rómska tradícia a kultúra so sociálnym postavením

Peniaze prúdia aj na projekty typu „naučme rómske ženy variť“ alebo na rekonštrukcie kultúrnych domov s odôvodnením, že sa tým rieši rómska otázka, lebo ho navštevujú aj Rómovia. Ako je to možné?

Len na okraj – mnohé rómske ženy môžu byť vo varení vzorom pre iné kuchárky. A prečo sa to deje? Lebo tu mnohí pokojne miešajú dokopy rómsku tradíciu a kultúru so sociálnym postavením Rómom. To by sa nemalo diať.

Dôvod?

Lebo rómska kultúra a tradície sú hodnotami, ktoré slúžia širokej verejnosti, nielen Rómom. Aj majorita si predsa rada vypočuje cigánsku muziku. Riešenie týchto vecí však nemá ako ovplyvniť sociálnu situáciu Rómov. Ak opravím kultúrny dom v dedine z peňazí, ktoré mali ísť na Rómov, ako im pomôžem?

Nijako, ale napriek tomu sa to deje.

Lebo asi nefunguje adekvátny mechanizmus posudzovania prínosu projektov.

Prakticky nič nedosiahli ani splnomocnenci vlády pre rómsku problematiku, ktorých sa vystriedalo viac. Po rokoch možno povedať, že Rómovia sú na tom rovnako zle a predsudky ani strach u majority nemiznú.

Už som to spomínal – ak nemám konkrétne ciele, nič nezmením. Navyše je to náročná práca a výsledky nie sú dosiahnuteľné za jedno volebné obdobie. Peňazí na riešenie problémov je dosť, idú však na nesprávne veci. Okrem toho sa tu stretávame s obrovskou nevôľou štátnych úradníkov angažovať sa v riešení problémov Rómov. Nemyslím si pritom, že nevedia, o čom to je, ale nechce sa im, odkladajú to na svojich nástupcov.

Čo s tým?

Treba tvrdo investovať do vytvorenia odborných kapacít, ktoré problémy vedia a chcú riešiť. Ale pozor – s tým, že ich nebude možné vymeniť vždy, keď príde nová vláda. Tu sa vymení koalícia a mnohé veci sa začínajú odznovu. Načo je to dobré?

Vysoké školy každý rok chrlia množstvo absolventov sociálnej práce. Kde sú? Vy ste jeden z mála, čo ostal v branži.

Súhlasím, v škole nás skončilo asi päťdesiat, sociálnej práci sa venujeme možno piati, šiesti. Je to málo atraktívne povolanie, takže mnohí si ten odbor zvolia len kvôli tomu, aby mali titul. A nemusíme si klamať, táto práca je málo platená, hoci je mimoriadne náročná. Pre väčšinu to teda nie je lukratívne.

Deti neplodia kvôli dávkam, veľká rodina je pre nich dôležitá

Časť obyvateľstva volá po tom, aby štát voči Rómom pritvrdil. Prekáža im, že v niektorých veciach je voči tomuto etniku benevolentnejší. Vnímate to podobne?

Nie som zástanca toho, že máme chrániť a zastávať sa tých, čo páchajú priestupky alebo trestné činy, v tomto má byť rovnaký meter na každého. V žiadnom prípade by sme voči niekomu nemali byť benevolentnejší len preto, lebo je z iného etnika alebo v inej sociálnej situácii. Veď v takej sa môže ocitnúť každý, nás nevynímajúc. Z mojej skúsenosti však viem, že tvrdá päsť nie je vždy cestou. Možných prístupov je viac, my tiež využívame rôzne.

Napríklad?

Hľadáme im prácu. Lebo ak existuje nejaký predsudok u majority, je to ten, že Rómom sa nechce pracovať. To vôbec nie je pravda. Som s nimi denne, poznám ich, a viem, že prácu žiadajú. Aj tí z osád. Niektorí sa na prácu chodia pýtať každý deň. Pritom sa nachádzame v lokalite, kde má problém zamestnať sa každý, nielen Rómovia. Vyčítajú sa im sociálne dávky, ale ruku na srdce – majú na výber? Čo iné majú robiť, ako požiadať o ne, ak nevedia zohnať prácu?

Ak niekto povie, že Rómovia majú veľa detí, lebo je to cesta k vyšším príjmom, zavádza?

Z mojej skúsenosti môžem zodpovedne povedať, že deti určite neplodia za účelom vyšších dávok. Takto uvažuje možno mizivé percento, ale väčšiny sa to netýka.

Čo je za tým?

Tradícia. U nich je to jednoducho tak. Budovanie mnohopočetnej rodiny je pre nich dôležité. Pre vzťahy aj pre komunitu ako takú. S dávkami to ale nemá nič spoločné, tie sú dôsledkom.

Logika navráva, že ak nemám adekvátne podmienky, ak som nezamestnaný a bez peňazí, premýšľam, či si môžem dovoliť ďalšie dieťa.

To je práve nepochopenie ich zmýšľania. Ak rodina v osade vychová tri deti, nemá dôvod riešiť, či nevychová aj štvrté. Povie si, že zvládla štyri, tak zvládne aj ďalšie a potom ďalšie. To je ten rozdiel medzi premýšľaním majority a Rómov. Ešte moja stará mama hlásala, že kde sa najedia traja, naje sa aj štvrtý. Títo ľudia nepremýšľajú v kategóriách, že nechcú dieťa, lebo na to nemajú financie. Povedia si, že vychovali štyri, tak vychovajú aj to piate. A že majú deti aj v príliš nízkom veku? Áno, ale práve preto s nimi musíme pracovať. Aby vedeli, že toto nie je cesta.

Vy sám ste sa stali otcom v sedemnástich.

(smiech) U nás to bol výsledok takej komplikovanej situácie. S manželkou sme vyrastali spolu prakticky od detstva, poznali sme sa odmalička. V mojich sedemnástich sme sa už ľúbili, ale o zakladaní rodiny sme neuvažovali, veď kým ona už pracovala, ja som ešte študoval. Ale nastal problém v tom, že proti našej láske sa postavili moji rodičia. Bránili nám v nej zubami nechtami, lebo sa báli, že nedoštudujem, a ja som ich nedokázal presvedčiť, že školu dokončím. Prvý syn bol teda akousi reakciou na to, aby nemohli rozbiť náš vzťah.

Taký malý protest?

Áno. A s manželkou sme spolu dodnes, musím si zaklopať. (smiech)

Neskôr ju však rodičia prijali, nie?

Áno, dalo sa to do poriadku. Dokázal som im, že napriek láske v mladom veku som neostal stroskotancom, ktorý sa kvôli nej vykašle na všetko ostatné.

Dnes máte tri deti, je medzi nimi pomerne veľký vekový rozdiel.

Áno, najstaršie má 22 rokov, stredné 12 a najmladšie deväť mesiacov.

4.jpg

S časťou rodiny sa naše vzťahy skončili. Nezvládli, že náš syn je gay

S predsudkami ste bojovali aj vtedy, keď syn Marcel v rámci účinkovania v Superstar priznal, že je homosexuál. Neskôr ste vyslovili nádhernú vetu – že oveľa viac ako priznanie o jeho orientácii by vás zaskočilo, keby nedoštudoval.

Samozrejme, vzdelanie je podstatné. O jeho orientácii sme trochu tušili, hoci to nebolo potvrdené, takže sme to neriešili, zaujímali nás iné dôležité veci pri výchove. Hneď ako to potom uviedol v rozhovore pre médiá, volal mi domov s tým, že je to vonku, a že je to pravda.

Ako ste to vzali?

Nezaskočilo nás to tak, že by sme z toho odpadávali, ale začali sme sa o neho strašne báť. Vedeli sme, že ho niektorí začnú osočovať, napádať, a tak sme reagovali ako normálni rodičia – je to naše dieťa, ľúbime ho a vieme, aký je v skutočnosti.

Nepríjemné výhrady ale prišli aj z časti vašej rodiny.

Väčšina z nej to vzala úplne v pohode, sklamaní boli najmä starí rodičia, ale aj to len krátko kvôli tomu, že sa zrejme nedočkajú pravnuka. Istá časť rodiny to však označila za niečo neprípustné, dokonca kvôli tomu prebehlo aj zopár nepekných šarvátok. Vzťahy medzi nami sa tak prakticky navždy uzatvorili. A to len kvôli tomu, že syn má inú orientáciu, za čo nijako nemôže.

Stačilo im poskytnúť motiváciu, to ste mali vidieť tie opatrenia

Počas našej debaty už za vami prišlo množstvo Rómov. Čo s vami riešia?

Poskytujeme sociálne, protidlhové a pracovné poradenstvo. Zároveň vykonávame napríklad terénnu prácu na podnet tunajšej nemocnice v prípadoch, keď matky nechávajú svoje deti v jej starostlivosti, aj keď už nie je potrebná. Tá škála je široká, napríklad pri exekúciách hľadáme spôsob, aby dotyčný neprišiel o byt, aby sa nedostal do ešte väčších problémov so zákonom a podobne.

Ako im pomôžete splatiť záväzky?

Snažíme sa vybaviť u veriteľov, napríklad v bankách, splátkový kalendár, oboznámiť ich s reálnou situáciou danej rodiny a ukázať, koľko môžu splácať. Darí sa nám, väčšina na to pristúpi, lebo má istotu, že to dlžník, hoci pomalšie, nakoniec splatí. Na druhej strane nerozumiem, prečo vlastne nejaká nebankovka vôbec dá úver niekomu, kto je sociálne odkázaný.

Lebo je ochotný založiť byt bez uvedomenia si dôsledkov.

Veď to... požičajú mu malú sumu, on nevládze platiť vysoké úroky a nakoniec príde o bývanie. Nepáči sa mi to.

Pred rokmi ste začali s projektom terénneho domovníka. O čo šlo?

Boli sme prví na Slovensku, pričom sme do toho zaangažovali jedenásť bytoviek s rómskymi občanmi. Išlo o mestské byty a tento projekt sme realizovali v spolupráci so správcom. Podarilo sa nám dosiahnuť kompromis vo forme úľav na nájomnom pre domovníkov, ktorí si budú plniť svoje povinnosti. Úľava bola odstupňovaná podľa ich výkonu práce v rozmedzí od nula do sto percent. To ste mali vidieť tie okamžité opatrenia. Zrazu boli domové poriadky, rozpisy služieb, odpadky len v kontajneroch a nie vedľa nich, organizovali sa pravidelné brigády. Domovníkom sme pomáhali, koľko sme vládali, až sa ten systém zažil a funguje dodnes. V tých bytovkách totiž kedysi nepoznali to, čo je inde – klasický systém rozdelenia služieb na upratovanie vchodu, chodieb a spoločných priestorov, nik sa nestaral o okolie, vôbec nepoznali domový poriadok.

Čím ste dosiahli zmenu?

Išlo o klasickú komunitnú prácu, ktorej hlavný cieľom bolo dosiahnutie pozitívnej zmeny. Podarilo sa to tým, že sme s našimi pracovníkmi Rómom na verejných zhromaždeniach neúnavne vysvetľovali význam tejto práce, jednotlivé funkcie domovníka, zlepšenie vzhľadu ich zanedbaných ulíc. Hlavnou motiváciou však určite bola získaná úľava na nájomnom, ale možno aj získanie rešpektu ostatných obyvateľov. Keď totiž taká osoba v danej komunite funguje, zrazu dokážu ostatní financie plánovať tak, aby nielen platili nájomné, energie, ale prispievali aj do fondu opráv a postupne splácali staré dlhy. Domovník teda funguje ako pozitívny vzor pre ostatných.

Ako vyzerajú zmeny v číslach?

Predtým platilo nájomné a ostatné náležitosti okolo 20 percent všetkých rodín, stúplo to na približne 95 percent.

Čiže dohovoriť sa dá prakticky s každým neplatičom?

Dá, ale je to ťažké. Musíte mať pevné nervy a nenechať sa odradiť. Na každého platia isté argumenty, a keď sa vášho nápadu chytí časť komunity, ostatní sa postupne pridajú. Keď sa potom medzi nimi vyskytne neplatič, riešia to s ním už aj oni sami, lebo nechcú, aby medzi sebou mali niekoho takého. Samozrejme správca bytov, teda mesto Veľký Krtíš, využíval aj inštitút osobitného poberateľa sociálnych dávok. Dávky v hmotnej núdzi teda dotyční nedostali v plnej výške na pošte, ale po častiach im ich odovzdával pracovník, ktorý s nimi prípadne chodil aj na nákupy, či im priamo strhol sumu na nájomné.

6.jpg

Dnes sme úplne inde, ale trvalo to sedem rokov

Predpokladám, že na začiatku padali zo strany Rómov najmä argumenty, prečo platiť nemôžu.

Mali ich množstvo. Preto sme im vysvetľovali, že ak nebudú platiť, hrozí, že ich nakoniec vysťahujú. Pýtali sme sa, prečo sú tie bytovky také zanedbané. Vraveli, že nemajú prácu, peniaze na potraviny a nájom, nieto na udržiavanie poriadku, že bytovky sú hrozne staré a podobne. Museli sme teda poctivo zhodnotiť, v čom majú pravdu a v čom sa mýlia, čo sa dá zmeniť aj bez peňazí. Niektorí na nás útočili, že nám sa to ľahko hovorí, ale s tým sme počítali.

Bolo potrebné identifikovať miestne autority a presvedčiť najskôr tie?

Áno, ale práve niektoré z nich na začiatku tvrdili, že náš nápad je nezmysel. Keď sme ich však presvedčili o výhodnosti, pomáhali nám s ostatnými. A nešlo o žiadnych vajdov, také niečo u Rómov v našich bytovkách nenájdete. Podchytenie autorít je základ, bez nich nie je šanca na zmenu. Sú tými najlepšími domovníkmi.

Koľko rokov odvtedy ubehlo?

Šesť. S tým, že systém spomínaného odmeňovania domovníkov postupne padol, lebo sa zmenil správca. Ale stále vykonávame na týchto uliciach terénnu prácu a táto komunita tvorí základ našich klientov.

Koľko Rómov ste takto ovplyvnili?

Približne 850 ľudí v 11 bytovkách.

Ako to dnes vyzerá v ich okolí?

Dobre. Pravidelne sa tam upratuje, vchody sú čisté, vždy na jar sa tam maľuje, umýva. Ak by niekto nebodaj vyhodil smeti z okna, hneď by nám volali susedia, aby na neho upozornili, aby sme to šli riešiť. Dokonca tam rešpektujú, že veľkoobjemový odpad sa nemá čo povaľovať vedľa bežných kontajnerov na komunálny odpad, takže si ho musia zlikvidovať tak ako bežní obyvatelia mesta. To je veľký pokrok, že dnes sami ukážu prstom na toho, kto nedodržiava dohodnuté pravidlá. Vysvetlili sme im, že to nie je bonzovanie, a že keď to tak nebude fungovať, nepohneme sa z miesta.

Mal projekt vplyv aj na kriminalitu?

Nepochybne a výrazný. Predtým sa po pivniciach povaľovali vrecká s toluénom, injekčné striekačky, bol tam bordel, pred bytovkou si Rómovia zakladali ohne, okolo boli fľašky od vína. To dnes neexistuje, také niečo si môžu robiť, keď idú niekam na dovolenku, ale určite nie pred barakom, kde by rušili ostatných. A hoci si v tých bytovkách sami kúria, je nemysliteľné, aby pred ňou pílili drevo bez toho, že si po sebe odpracú piliny. Naučili sa aj to, že nesmú behať po trávniku tam, kde je to zakázané, aby ho nezničili. Postupne sa s nimi teda posúvame na úplne iný level – vysádzanie trávnikov, stromčekov a podobne. Trvalo však takmer sedem rokov, kým sme to dotiahli až sem.

Občianske hliadky už netreba, lebo vinníkov nahlasujú samotní občania

Istý čas tam fungovali aj takzvané občianske hliadky. O čo šlo?

Zaviedli sme ich ako druhí na Slovensku, inšpirovali sme sa na východe, kde sme sa na ten projekt boli aj pozrieť. Jednoducho sme v spolupráci s mestom, mestskou políciou aj psychologickou poradňou vybrali vhodných ľudí, ktorí pracovali ako taká malá polícia v rómskej komunite. Výberové konanie bolo náročné, sami sme si netrúfali určiť tie správne osoby. Prihlásilo sa viac ako sto uchádzačov, jedenástich sme po mesačnej debate vybrali na školenie, ním a skúškami nakoniec prešli len šiesti.

Čo mali na starosti?

Monitorovanie priestorov, komunikáciu medzi obyvateľmi, aby cítili, že tam majú niekoho, na koho sa môžu kedykoľvek obrátiť. V praxi mali jednu veľmi dôležitú povinnosť – ohlasovaciu, koniec koncov, boli za to platení. Ak niekto niečo ukradol, upozornili na to mestskú alebo štátnu políciu. V štátnej polícii sme mali dvoch partnerov, ktorí boli neustále s nimi. A ak práve náhodou nemohli byť, tak im všetko hlásili.

Fungujú dodnes?

Už nie, pretože ohlasovaciu povinnosť si už plnia samotní občania. Tie hliadky ich to totiž naučili – od zodpovedného správania sa až po ukázanie na vinníkov, ktorí sa prehrešili. Kedykoľvek nám môžu zavolať, my kontaktujeme partnerov, takzvaných policajných špecialistov pre rómske komunity, a tí všetko doriešia. Vo Veľkom Krtíši sú dvaja.

S akým rozpočtom pracujete?

Minulý rok sme disponovali len jedným grantom vo výške tritisíc eur od splnomocnenca pre rómske komunity pri úrade vlády.

Čiže hoci máte jasné výsledky s prácou s Rómami, hospodárite len so zlomkom peňazí mnohých iných neziskoviek?

Žiaľ. Preto sa veľmi čudujem, ako to môže niekde inde nefungovať pri veľkých peniazoch, keď tu dokážeme fungovať prakticky bez nich. Máloktorý rok máme k dispozícii väčšiu sumu. Vypracovali sme pritom konkrétnu metodiku, ako robiť s Rómami, podávame projekty, ale viete, ako to funguje – je to súťaž, záujemcov je veľa a šanca, že vás vyberú, malá. Lenže to, že máme málo peňazí, nemôže byť dôvodom na to, aby sme to zavreli, veď vidíte, koľko ľudí sem vošlo len počas našej debaty, a koľkí ešte čakajú vonku. To ich máme nechať len tak? Mám zamknúť dvere a neporadiť im, keď to potrebujú?

Čo je najbližším cieľom?

V minulom roku sme sa zapojili do výzvy Fondu sociálneho rozvoja, zameranej na výber partnerov pre tvorbu národného projektu „Komunitné centrá“. Uspeli sme, pomáhali sme s ním spolu s ďalšími štyrmi partnermi.

Aký má byť výsledok?

Chceme, aby sa zjednotila práca komunitných centier vo všetkých problémových lokalitách na Slovensku. Aby mali jednotnú metodiku a fungovali na profesionálnej úrovni tak, že pomoc Rómom bude naozaj efektívna.

Na čom to stojí?

Realizácia sa zatiaľ nezačala, lebo došlo k výmene vlády. Dúfam preto, že sa to v krátkom čase rozbehne, pretože tento projekt financovaný z európskych fondov pomáha vzdelávať obyvateľov marginalizovaných rómskych komunít, zlepšuje podmienky pre ich umiestnenie na trhu práce, navyše sa na miestnych trhoch práce vytvorí takmer 400 kvalifikovaných pracovných miest.

ico

Rozhovor bol autorizovaný, Adrián Berky v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  3. Rastie nám pokrivená generácia?
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 22 045
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 12 051
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 9 854
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 489
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 394
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 2 173
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 546
  8. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 413
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 368
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 1 110

Hlavné správy zo Sme.sk

TECH

Astronautka z NASA: Pocit úžasu s vami ostane aj na Zemi

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

DOMOV

Najhoršiu zmrzlinu toto leto našli v Ružomberku

Takmer v tretine zistili hygienici nedostatky.

PLUS

Angela Merkelová: Krízová manažérka, ktorá ochránila Nemcov

Má dobré nervy a zvláda krízové situácie.

Neprehliadnite tiež

Domov

Aké stíhačky môže kúpiť Slovensko a ktoré ponuky sú nereálne?

Rozhodovať sa bude len medzi gripenmi a stíhačkami F-16. Analytik by radšej bral menej kusov, ale modernejších lietadiel

Domov

Najhoršiu zmrzlinu toto leto našli v Ružomberku

Takmer v tretine kontrolovaných zmrzlinární zistili hygienici nedostatky.

Domov

Z eurofondov sa nič nerozkradlo, Plavčan urobil kroky, hovorí Paška z SNS

Vláda robí dlhodobé opatrenia proti korupcii, povedal Ján Podmanický zo Smeru.

Domov

Danko nemá problém zasmiať sa na ľudovej tvorivosti aj na jeho účet

Prekáža mu, keď niektoré strany manipulujú verejnou mienkou.