Tak ako pred voľbami v roku 1998, aj dnes sa takmer každý deň stretávame s úvahami o úlohe elektronických médií v predvolebnom boji. Aj slovenské médiá už dávno odhalili čarovnú moc manipulovať verejnou mienkou. Preto sa od súčasných vládnucich strán očakávalo prijatie legislatívnych noriem, ktoré by zamedzili manipulovanie občana. Dôsledkom ich nulového výkonu je skutočnosť, že občan prestal byť pánom nad vlastným rozhodnutím aj vo voľbách, t. j. „raz za štyri roky“.
Málokto otvorene prizná, že rozhodnutie dať svoj hlas vybranej politickej strane, resp. politikovi, je v skutočnosti vytvorené pod vplyvom selekcie informácií, ktorú v mene občana robia skupiny mediálnych pracovníkov. Koaliční politici zrejme netušili, že najpopulárnejšie médium TV Markíza, ktoré im výrazne dopomohlo k moci, by sa jedného dňa mohlo postaviť proti nim. Môžeme si položiť otázku, či v našej spoločnosti ešte stále vládne „demos“ alebo už nový vládca „medium“.
Slobodné médiá sú ústavným prvkom modernej demokracie a siahať na ich slobodu je z politického hľadiska veľmi nebezpečné. Preto by sa pozornosť nemala sústrediť na obmedzovanie produkcie informácií masovým médiom, ale na zabezpečenie čo najväčšej imunity občana voči nim.
Od internetu sa veľa očakáva, najväčší optimisti hovoria o konci klasickej reprezentatívnej demokracie s jej najväčšími výdobytkami - rozhodovacími grémiami parlamentarizmu spolu s vplyvom politických strán. Počítačová sieť sa stala základom nového spôsobu masovej komunikácie. Vytvára médium, v ktorom mnohí pôsobia na mnohých (many-to-many). Médium, kde rozličné skupiny môžu medzi sebou alebo proti sebe vstupovať do kontaktu a vzájomne si vymieňať informácie.
Protikladom k takémuto typu masmédia je médium, kde len jeden má privilégium pôsobiť na ostatných (one-to-many). Typickým prototypom je televízia. Výber informácií robia producenti, nie konzumenti. Redaktori pôsobia ako strážcovia informácií, a tak rozhodujú, ktoré informácie (často „dotvorené“ redaktorskými komentármi) budú poskytnuté publiku. Dochádza tak k pravidelnej selekcii, resp. cenzúre, hoci divák to vôbec nespozoruje. Divák je nútený vybrať si také médium, ktoré je k dispozícii, pričom je odkázaný na regionálnu polohu.
Pri „many-to-many“ médiu môže každý vstupovať ako producent alebo publicista. Pomocou svojho počítača sa môže ktokoľvek stať zároveň výrobcom informácií a tiež ich príjemca. Prehlbuje sa tak vzájomná výmena názorov v skupinách recipientov a oslabuje sa rola usmerňovateľov verejnej mienky. Vertikálna komunikácia je nahradená komunikáciou horizontálnou.
Nemožno zabudnúť, že prostredníctvom internetu informujú občanov aj orgány štátnej moci, ako aj orgány samosprávy. Pohodlný prístup ku všetkým slovenským zákonom tak prakticky vedie k prehlbovaniu právneho vedomia občana. Webové stránky politických strán obsahujú o. i. diskusné fóra, kde môžu záujemcovia priamo diskutovať s predstaviteľmi strany. Predstavitelia slovenskej vlády zrejme doteraz nepochopili, akú úlohu v demokratizácii spoločnosti zohráva rozšírenie prístupu k internetu pre širokú verejnosť. Nedávne faktické predĺženie monopolu Slovenských telekomunikácií, ale aj odmietanie znížiť daň pre tovary a služby spojené s poskytovaním internetu je toho dôkazom.
Pokiaľ sú vládnuci politici presvedčení, že najsledovanejšie spravodajstvo v SR neinformuje objektívne a občan odkázaný len na TV Markíza nevie o pozitívnych výsledkoch vlády SR takmer nič, nech nehľadajú vinníka mimo vlády, resp. parlamentu. Mali na to rovné štyri roky, aby sme sa v poskytovaní telekomunikačných služieb aspoň trochu priblížili k Maďarsku alebo k Českej republike.
Autor: Radoslav Štefančík(Autor študoval politológiu a germanistiku)
