atď. Salva nesúhlasu prišla aj z politologickej obce, ktorá zdieľa obavu, že Fico skomplikuje rokovania o povolebnej koalícii.
Ide o hlboké nedorozumenie. Fico sa zachoval záslužne. Mediálne forčekovať partnerov je neproduktívne v uzavretom koaličnom zväzku, ale vysoko žiaduce pred voľbami. Voliči majú právo počuť maximá, ktoré jednotlivé strany neprekročia. Občan si zaslúži byť raz za štyri roky komfortne obslúžený (ak už má šetriť svoj hlas na september a nevyberať úsmev, všakáno). Hranica, za ktorú niekto pri zostavovaní vlády nepôjde, je informácia najvyššej hodnoty. Každý jeden signál zvyšuje kompetenciu občianskeho rozhodnutia. Hľadisko povolebných rokovaní je v danej súvislosti druhoradé a priam špekulatívne.
Strany, ktoré zatajujú vlastné kroky, akoby pýtali bianco šek - len nám dajte hlas, my sa už nejako dohodneme. My zase musíme vedieť, ako sa dohodnú. Preto by prospelo, keby miesto kritiky ultimát ako takých sa ostatné subjekty zásadne vyjadrili napr. k zákonu o pôvode majetku. Pretože ak partneri nebudú ochotní ho presadzovať, Fico „okamžite odíde od rokovacieho stola“. Je dosť voličov, ktorí by radi počuli, ako sa v tejto situácii milé partaje zachovajú.
Kritika vychádza z premisy, že predseda Smeru blufuje. Je to dosť možné, azda aj pravdepodobné. Potom si aj dôsledky vypije sám; ak cúvne, bohatší bude slovenský volič, a to o cennú skúsenosť. A vláda sa môže začať zostavovať… Pokiaľ je Fico naozaj presvedčený o tom, že Mikloš je najskorumpovanejším slovenským politikom, má nielen právo, ale dokonca morálnu povinnosť ho embargovať.
Voličov neignoruje ten, kto vykladá karty na stôl, nech by boli aj „cinknuté“. Voličov ignoruje ten, kto chce odohrať partiu pod stolom a ešte svoju špekuláciu vydáva za cnosť. To je realita a platí nezávisle od obsahu ultimát, ktoré sú symfóniou demagógie a populizmu.
