na vznik česko-slovenského štátu aj snahy ubrániť český a slovenský národ pred silnejšími susedmi, v druhej polovici roka 1992 tieto idey na udržanie federácie neboli dostatočne silné a ani podporované väčšinou občanov.
Trpkú príchuť majú Masarykove slová aj z iného dôvodu - na akých základoch a ideách sa udržiava moderná Slovenská republika. Česko-Slovensko bolo rozdelené bez referenda, bez toho, aby sa k jeho zániku vyslovili občania (aj podľa slovenskej ústavy od nich pochádza všetka moc - a podobnosť so súčasným volebným zákonom s mizernou možnosťou voličov ovplyvniť poradie kandidátov asi nie je náhodná; aj podľa slovenskej ústavy sa referendom „môže rozhodnúť o iných dôležitých otázkach verejného záujmu“), čo bolo podľa niektorých ústavných právnikov v rozpore s ústavou. Podľa ústavného právnika P. Holländera (vedecká konferencia v novembri 1993) „umožnenie prijatia republikových ústav, zablokovanie vytvorenia federálnej ústavy a obmedzenie právomoci ústavného súdu preskúmať súlad nových ústav republík s existujúcou ústavou federácie… vytvorilo priestor na politické riešenie mimo pravidiel hry“. Slovenská ústava bola uverejnená v zbierke zákonov INÉHO štátu (ČSFR), z textu čl. 152 ÚSR je „právne pre SR spochybnená platnosť právnych predpisov orgánov federácie prijatých v období od 1. októbra 1992 do 31. decembra 1992. Ústavný zákon č. 542/1992 prijatý Federálnym zhromaždením 25. novembra 1992 preto zánik ČSFR ku dňu 31. decembra 1992 viac už len konštatoval ako upravil“ (Holländer).
Ako-tak znesiteľnú predstavu budúcnosti zachraňujú ostrovčeky pozitívnej deviácie (športovými počnúc a politické vynímajúc). Videné týmto zorným uhlom a so skúsenosťou doterajších rokov samostatnosti i terajšej volebnej kampane budú stavebné kamene položené ďalšími pravdepodobnými vodcami krajiny dostatočne kompatibilné s tými základnými i doterajšími nadstavenými.

Beata
Balogová
