Ktorá je na najneutrálnejšia krajina na svete? Československo, lebo sa nemieša ani do vlastných vnútorných záležitostí.
Takouto iróniou začal novinár Ján Sekaj výber politických vtipov z čias socializmu, ktoré preložil do nemčiny so zámerom vydať ich v zahraničí. Nepodarilo sa mu to, kniha doteraz nevyšla vonku ani doma.
Rukopis zostal u jeho dlhoročného priateľa – novinára Otta Šimka, ktorý ho sprostredkoval redakcii SME vo vlastnom spätnom preklade do slovenčiny.
Proti šoku a beznádeji
„Socializmus bol zlatou érou politických vtipov a sovietska okupácia túto éru ešte viac pozlátila,“ komentuje Šimko. Smiech bol v tom čase účinnou zbraňou proti šoku a beznádeji, ktorú po roku 1968 zažívali nielen novinári.
Sekaj sa v úvode svojej knihy pýta, ako sa dá vyrovnať so situáciou, keď na všetko prichádzajú pokyny z východu. Odpovedá opäť ironicky: „Človek znesie viac, ako by sme si mysleli. Človek vo všeobecnosti a my Česi a Slováci zvlášť.“
Ako dodáva, v našej stáročnej histórii sme už zažili kadečo. „No čo je už polstoročie z historického hľadiska? Pre jednotlivca je to príliš mnoho. Aj preto sú niektorí ľudia takí netrpezliví. Dočasný pobyt bratských vojsk sa im zdá večnosťou. A aby si dlhú čakaciu lehotu trochu skrátili a ľahšie znášali, používajú ventily. Sú nimi vtipy o uzurpátoroch, ktoré ich porážajú tým, že ich zosmiešňujú.“
Sekaj pripomína, že sa vtipy v tom čase rozprávali všade, dokonca aj v straníckych kruhoch. Podľa jedného z nich reakčné vtipy sú tie, ktoré vymýšľajú reakcionári a rozširujú komunisti.
Fór na nesprávnom mieste
Napriek tomu mohol mať človek smolu a vyrozprávať nejaký fór na nesprávnom mieste či v nesprávnej spoločnosti a potom bol na chvíľu od prameňa vtipov izolovaný. „Stalo sa to na jar 1980 v Bratislave. V električke bola počas špičky tlačenica. Keď sa na jednej zastávke vlna ďalších cestujúcich tlačila do vozňa, poznamenal jeden pasažier priveľmi hlasno: „Čo sa tlačíte ako Rusi do Afganistanu?“ Dotyčný mal vraj smolu, lebo pri ňom stál eštebák. Výsledkom bol rok nepodmienečne.
Túto príhodu dal Sekaj do úvodu aj preto, aby vysvetlil, prečo chcel ako zostavovateľ zbierky zostať v anonymite, resp. pod tým najvšeobecnejším menom Jozef Novák.
Ako však dodáva, skutočný autor, presnejšie autori vtipov sú aj tak neznámi. „Vtipy vznikajú ako ľudové piesne. Každý ich spieva, ale nikto nevie, kto ich zložil. Niekedy prechádzajú z generácie na generáciu, často sú prispôsobené danej situácii alebo práve panujúcemu režimu.“ Niekedy zas vznikajú doslovne cez noc. Známi sú iba tí, čo ich rozprávajú a Sekaj bol svojím humorom chýrny nielen v okruhu svojich priateľov, ktorým každoročne posielal vtipnú péefku.
VTIPY
Ako sa stupňuje prídavné meno dlhý?
– Dlhý – dlhší – dočasný.
Viete, prečo obsadili sovietske vojská v roku 1968 Československo?
- Lebo ich láska nepozná hraníc.
Koľko stalinistov môže byť v Československu?
- Odhadujem asi päť percent.
A koľko tzv. pravicových oportunistov?
- Tiež asi päť percent.
A zvyšných 90 percent?
- Tí majú ženy a deti.
Aký bol rozdiel medzi čílskym prezidentom Allendem a Dubčekom?
- Allende zabudol vziať do úvahy, ako ďaleko je zo ZSSR do Čile, Dubček zabudol, ako je to blízko.
FOTO - Archív ÚPN.
Na stavbe ropovodu zo Sovietskeho zväzu na Slovensko objavia Rus a Slovák zakopaný poklad. „Braček môj, nikomu nepovieme a bratsky sa rozdelíme,“ navrhol Rus. „To by sa ti hodilo! Nie po bratsky, ale pol na pol,“ odpovedá Slovák.
Vydavateľstvo pripravuje zlepšenú verziu staroindicej Kámasútry. Podtitul znie: „99 spôsobov, ako milovať Sovietsky zväz.“
Môže paralytik zastávať zodpovednú funkciu v straníckom aparáte?
- Môže, keď má progresívnu paralýzu.
Ako sa rozmnožujú voly?
- Prostredníctvom československých masmédií.
Existuje ešte v ČSSR kult osobnosti?
- Čiastočne. Kult existuje, ale osobnosť nie.
Existuje v socialistickom Československu triedny boj?
- Áno, tí, čo absolvovali menej tried, bojujú proti tým, ktorí absolvovali viac tried.
Ako rozpoznáte v kŕdli husí Husáka (gunára)?
- Nosí okuliare.
A ako rozpoznáte v čriede volov Biľaka?
- Nijako. On nenosí okuliare.
FOTO - Archív ÚPN.
Aký je rozdiel medzi rakúskou a československou ústavou?
- Obe zaručujú slobodu prejavu, ale len rakúska zaručuje slobodu aj po prejave.
Aký je rozdiel medzi optimistom a pesimistom?
- Optimista hovorí: Nič nám nepomôže, skôr alebo neskôr nás všetkých natlačia do vlaku a deportujú na Sibír. Pesimista hovorí: To myslíš ty, že do vlaku. Prd, pôjdeme pešo!
Ako sa máš?
- Tak stredne. Horšie ako pred rokom a lepšie ako v budúcom roku.
Kto je komunista?
- Ten, kto študuje marxizmus-leninizmus.
A kto nie je?
- Ten, kto ho pochopil.
Čo je Brežnevove obočie?
- To sú Stalinove fúzy na vyššej úrovni.
Aký je rozdiel medzi exkomunikáciou a vylúčením zo strany?
- Koho exkomunikuje cirkev svätá, toho strana privinie. Ale koho vylúčia zo strany, tomu ani Boh nepomôže.
Každý sa zariadil na večnosť
Obdivuhodne agilný osemdesiatnik OTTO ŠIMKO bol partizánom, pracoval ako právnik a v 50. rokoch sa stal obeťou procesu so Slánskym. V čase uvoľnenia bol zahranično-politickým komentátorom denníka Smena, august 1968 ho zastihol v týždenníku Výber. Svoj život označil za pestrý - raz hore, raz dolu. Noviny dodnes pravidelne sleduje, na stole má výtlačok Gorily.
Ako ste sa ako právnik vôbec dostali k novinárčine?
Robil som na povereníctve sociálnej starostlivosti. Potom prišla „slanskiáda“, a pri nej sa ukázalo, že som nebol dostatočne spätý s robotníckou triedou, tak ma poslali do Martina, kde som sústružil predné koleso tanku v Závode J. V. Stalina, ktorý sme volali závod J. B. Stalina.
Čo vás odtiaľ priviedlo naspäť do Bratislavy?
Najprv som sa dostal do učilišťa ako vychovávateľ, tam som začal vydávať učilištný časopis. Odtiaľ ma poslali na školenie redaktorov závodných časopisov. Zrejme som sa nejako prejavil, lebo neskôr som prešiel do Smeny.
Nemali ste ako „zahraničiar“ v Smene problém dostať sa k novinám z kapitalistických krajín?
Vo vtedajšej uvoľnenejšej atmosfére boli noviny prístupnejšie. Hlavným zdrojom bol však monitor tlače, ktorý vydávala strana. My sme dostávali jeho „ružovú“ verziu, nie celkom kompletnú, ale už s citátmi zo zahraničnej tlače. Bol len pre potreby redakcie, nesmel sa rozširovať. Okrem toho som mal trvalú doložku do Viedne, chodil som si tam občas nakupovať týždenník Stern.
Výber, v ktorom ste pracovali, uverejňoval ešte aj počas roku 1969 celkom otvorené články i karikatúry. Ako sa to darilo?
Dva roky po okupácii bola ešte fakticky relatívna sloboda, šesťdesiaty deviaty bol výborný rok. Vtedy ešte vychádzali noviny prijateľné, len okresané. Vo Výbere sme mali jednu stabilnú stranu venovanú tomu, čo píše zahraničná tlač o Československu. Tlak na noviny sa vyvíjal postupne. Normalizácia prišla až po previerkach, ale tie sa konali až v sedemdesiatom roku. Prvá bola „znormalizovaná“ Pravda, ostatné médiá až v druhom slede.
Ako si spomínate na stranícke previerky? Základná otázka vtedy znela, aký je váš postoj k vstupu spojeneckých vojsk, však?
Tí, ktorí povedali, že nesúhlasia, to mali jasné. Tí, čo povedali, že spočiatku nesúhlasili, ale teraz si uvedomujú, že to bolo správne, mohli zostať len vyškrtnutí, čo bolo miernejšie. Tí najväčší prevracači kabátov previerkami prešli.
Čo ste pred komisiou povedali vy?
Ja som to mal uľahčené, lebo som vedel, že neprejdem. V mojom prípade to bola už len formalita, nebolo čo obhajovať. U mňa totiž nebol problém zistiť, aký som „nepriateľ“, prejavoval som sa predsa vo Výbere, mali ma už zaškatuľkovaného.
Kto sedel v takej komisii?
Podklady pripravovali ľudia z tzv. zdravého jadra strany. Boli to väčšinou karieristi, ktorí začali súhlasiť s vstupom. Ja som bol preverovaný vo vydavateľstve Obzor, a u nás bol jeden z členov komisie uvedený aj v zozname intelektuálov, uverejnenom v Kultúrnom živote, ktorí boli proti okupácii. Ale také paradoxné situácie boli bežné.
Vyškrtli vás zo strany alebo vylúčili?
Padlo rozhodnutie vylúčiť ma. Mal som napísať, či s tým súhlasím, napísal som, že nesúhlasím. Tých menej previnilých len vyškrtli, „nepriatelia“ boli vylučovaní a dostali sa na čiernu listinu. Len redaktorov som na nej narátal aspoň päťdesiat.
Neskôr ste sa zamestnali ako podnikový právnik. Pomohol vám niekto?
Bratranec, ktorý poznal šéfa jednej stavebnej firmy. Tam som fakticky pracoval až do penzie. Ako vylúčený zo strany som mal platový limit 2400 korún. Eštebák, ktorého som mal prideleného, sa každé dva týždne prišiel pýtať do podniku, či nezarábam viac a či nepoburujem.
A poburovali ste?
Bol som viackrát na výsluchu na „februárke“. Napriek tomu, že som nemohol vedieť, kedy sa to skončí, som svoje stanovisko nezmenil. Väčšina ľudí sa pod tlakom bezvýchodiskovej situácie snažila prispôsobiť, každý sa pokúšal zariadiť na večnosť. Rebelovali skôr jednotlivci, ktorí boli úplne odstavení. Najviac ma mrzelo, že sa moja dcéra viackrát nedostala na vysokú školu. Bol som rád, že mi môj postoj nevyčítala napriek tejto ujme.
Zuzana Uličianska
Príbeh Jána Sekaja
Jeho životopis v knihe Páni novinári II. začal autor Slavo Kalný vtipom: „Viete, aký je rozdiel medzi veriacim idealistom a materialistom? Idealista verí v posmrtný život, materialista v posmrtnú rehabilitáciu.“
Jeho životný príbeh bol pritom dramatický. Bol synom bratislavského psychiatra, ktorý sa volal pôvodne Stern, ale neskôr si meno pomaďarčil na Szekely.
Po nástupe Hitlera ho ako Žida vylúčili z gymnázia, jeho rodina musela odísť z Bratislavy. Otec dostal výnimku a mohol pracovať istý čas v ústave pre choromyseľných v Prílese. Ján sa v tom čase vyučil za elektrikára, čo sa mu neskôr veľmi zišlo.
Už ako mladučký sa stal členom ilegálneho protihitlerovského hnutia, kde ho pre jednoduchosť premenovali na Sekaja. Veľmi skoro sa však ocitol za svoju činnosť vo väzení, čo ho prakticky zachránilo pred transportmi. Jeho otca nacisti umučili pri výsluchu.
Židia v pracovnom tábore v Novákoch, kde bol poslaný, sa po vypuknutí SNP zmocnili vedenia tábora a pridali sa k partizánom. Sekaj mal vtedy len 21 rokov, neskôr sa pridal k československej armáde.
Po vojne sa stal redaktorom Bojovníka, Obrany ľudu, po februári 1948 sa dostal aj do Pravdy. Veľmi skoro ho však označili za pravicového oportunistu a odišiel robiť do bratislavskej káblovky.
Novinár Ján Sekaj. Foto - Ula Pastričáková
Po zmiernení napätia ho v roku 1954 strana poslala pracovať do Roháča, v rokoch 1962 - 1972 pracoval v Slovenskom rozhlase ako zahraničný korešpondent Čs. rozhlasu z Viedne, kam občas z Bratislavy aj dochádzal, ale kde si vedel získať známych aj medzi tamojšími vplyvnými osobnosťami. Tesne pred okupáciou sa dostáva ako spravodajca do Berlína, kde však zostal len do roku 1969.
Krátko pôsobil v redakcii Výberu, kde mal na starosti kreslený a písaný humor. Materiály, ktoré sa do časopisu už nemohli dostať, vydával podomácky v rámci týždenníka Rešeto. Prešetrovanie jeho prípadu sa skončilo vylúčením zo strany a zákazom publikovania. Od roku 1973 už pracoval v Stavoindustrii, opäť ako elektrikár. Už po druhý raz si išiel „oddýchnuť“.
Ešte v roku 1988 ho naposledy vypočúvali s súvislosti s kontaktmi na známu rakúsku novinárku. Po nežnej revolúcii začal písať do ľavicových denníkov, opäť aj do Roháča. V roku 1990 bol spoluzakladateľom Strany demokratického socializmu, neskôr vykonával aj funkciu Dubčekovho osobného tajomníka.
Zuzana Uličianska
Ako reagoval svet
Časopis Výber priniesol v septembri 1968 prehľad reakcií niektorých svetových ľavicových denníkov na vstup spojeneckých vojsk do Československa.
Rakúsko
K výsledkom moskovských rokovaní zaujal predseda KS Rakúska Franz Muhri stanovisko, v ktorom o. i. uvádza: „Naša strana plne podporuje stanovisko, aké zaujal vo svojom rozhlasovom prejave A. Dubček a ktoré na nás hlboko zapôsobilo. KS Rakúska za tejto situácie znovu vyjadruje svoju solidaritu s KSČS, ktorú aj naďalej bude podporovať v jej úsilí o ničím neobmedzenú suverenitu.“
Francúzsko
Noviny Combat 27. 8. 1968 napísali, že napriek nepriaznivej situácii netreba pochovávať myšlienku mierovej koexistencie. USA aj ZSSR túto ideu potrebujú.
Pod titulkom „V záujme socializmu“ píše dňa 30. 8. 1968 šéfredaktor orgánu FKS L´Humanité René Andrieu, že dohoda medzi Sovietskym zväzom a Československom zmiernila situáciu, za ktorej mohlo dôjsť k tomu najhoršiemu. Preto aj politbyro FKS pozitívne zhodnotilo túto dohodu a dúfa, že jej uskutočňovanie otvorí cestu k nevyhnutnému politickému riešeniu.
Taliansko
Talianska vláda sa 26. 8. 1968 obrátila na vládu Sovietskeho zväzu demaršom, v ktorom označuje vojenské obsadenie Československa za porušenie práv národov samostatne si rozhodovať o svojom osude a žiada okamžite odvolať jednotky Varšavskej zmluvy z Československa.
Aj keď v ČSSR mohli existovať nebezpečenstvá a ťažkosti – povedal Luigi Longo, generálny tajomník KS Talianska – nie je metóda kritík, útokov, prejavov nedôvery a otvoreného nátlaku na nové vedenie KSČS správnou cestou, ako odstrániť tieto ťažkosti. Napriek všetkým opačným tvrdeniam zo sovietskej strany, v dokumentoch a článkoch ani pred, ani po bratislavskom stretnutí nijaké fakty nenasvedčujú bezprostrednému ohrozeniu socialistického režimu V ČSSR. V každom prípade to bola vec štátneho vedenia, aby sa postavilo proti prípadnému ohrozeniu. KS Talianska preto okamžite vyslovila svoj nesúhlas s vojenskou intervenciou, pretože išlo o problémy, ktoré sa týkajú nielen socialistického tábora, ale celého medzinárodného robotníckeho a komunistického hnutia. Osud a budúcnosť komunizmu sa týka nielen komunistov tejto krajiny, ale všetkých krajín. Tento princíp však v nijakom prípade nemožno chápať ako práva na zasahovanie do vnútorných záležitostí nijakej krajiny a strany – a tým menej ako právo na vojenskú intervenciu.
Rumunsko
Predsedníctvo rumunskej komunistickej strany vyhlásilo, že najdôležitejšou súčasnou úlohou je stiahnutie intervenčných vojsk z územia Československa.
Juhoslávia
Noviny Bobra uverejnili 25. 8. komentár, v ktorom píšu, že už dávno sme neboli v medzinárodnom robotníckom hnutí svedkami toho, že by jedna strana v jednej krajine získala takú podporu, ako v prípade Československa KSČS. Tie isté noviny deň predtým napísali, že odsúdenie obsadenia Československa svedčí jasne o tom, že vo vnútri svetového komunistického hnutia neexistuje nijaký bianco šek na chybné kroky a nezodpovednosť.
NDR
Orgán ÚV SED Neues Deutschland píše, že obchodná misia NSR v Prahe bola hlavným organizátorom kontrarevolúcie v Československu. Keby kontrarevolučné vystúpenie nebolo rozdrvené, ďalšími cieľmi intríg by boli NDR, Poľsko a Maďarsko.
Maďarsko
V maďarskom rozhlase Lajoš Fehér, člen politbyra MSRS povedal, že vo vedení KSČS sa nepodarilo udržať jednotu, zavládol ideový zmätok a vedenie strany dovolilo, aby sa zásady demokracie, slobody slova a tlače vysvetľovali nie z triednych hľadísk, ale v zmysle buržoáznom.
ZSSR
V úvodníku moskovskej Pravdy z 29. 8. sa píše: „Boj proti kontrarevolučným silám v Československu bude tým účinnejší, čím rýchlejšie sa podarí vytrhnúť spod vplyvu reakčnej propagandy tú časť obyvateľstva, ktorá bola uvedená do omylu.“
Beata
Balogová
