Mrzí ma, že okolo seba vidím ľudí, ktorí akoby už dožili. Vyzerajú starší, než sú, zostarli vo svojom vnútri, a to len preto, lebo nemajú sny, radosť a vôľu, tvrdí v rozhovore milovník hôr Filip Jánoš.
V akej rodine ste vyrástli?
V športovej, najmä zo strany otca. Hrával futbal, dokonca to dotiahol do dorasteneckého „áčka“ Slovana. Tesne po jeho maturite som sa však narodil ja, a tak dedo zabezpečil, aby prešiel do Pezinka. Vydržal tam do základnej vojenskej služby, na ktorej začal behať. Práve to ma ovplyvnilo, od ôsmich rokov som sa venoval orientačnému behu. Pohyb v prírode bol teda základom. Na strednej škole som však bol skôr kaviarenským intelektuálom, nosil dlhé vlasy, pil pivo, hral na gitare, a dúfal, že sa raz stanem sólovým gitaristom.
Čo sa potom zmenilo?
V osemnástich som dostal peniaze za poistku, ktorú mi platili rodičia, a kúpil som si svoj prvý horský bicykel.
Predpokladám, že najskôr ste na ňom začali objavovať Malé Karpaty v okolí Pezinka a Modry.
Presne tak. Vtedy boli viac-menej prázdne, nie ako dnes, keď sa tam počas víkendov potulujú tisícky ľudí. Všetci sme sa tam poznali, a mňa to chytilo tak, že som na bicykli začal aj pretekať. Paradoxne už na prvej súťaži z Kamzíka na Zochovu chatu som skončil druhý, čo ma motivovalo, keďže za rok som najazdil možno toľko, čo iní horskí cyklisti za mesiac. Začal som si teda holiť nohy, čo bol neklamný znak toho, že cyklistiku začínam brať naozaj vážne. (smiech)
Prečo ste skončili?
Našiel som si frajerku, za ktorou bolo treba cestovať, a na bicykli to bolo nepohodlné a ďaleko. Nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým hľadaj ženu. Začal som však s niečím novým – s turistikou. Ako grafik som totiž robil katalóg pre jednu cestovku, a vďaka tomu sa mi podarilo dostať do Nepálu na treking okolo Annapurny. Mal som dvadsať rokov, a prakticky hneď sa mi splnil detský sen – videl som Himaláje.
Tam sa ukázalo, že budete liezť?
Áno. Videl som tie hory, nádherné scenérie, tamojších ľudí, precítil som zvláštnu slobodu v prírode, a už ma to nepustilo. Odvtedy sa tomu snažím venovať skoro všetok voľný čas.
Na dreň do svojho vnútra
Určite máte okolo seba aj ľudí, ktorí nešportujú. Viete povedať, čo je rozhodujúcim faktorom, že sa človek hýbe a nesedí pri pive či za počítačom, že netrávi dovolenky na pláži, ale namáha telo?
Nikdy som sa nad tým nezamýšľal, ale zrejme to bude vo vnútornom pocite, že niekto sa chce prekonávať, testovať svoje limity, ísť ďalej ako ostatní. Poznám množstvo lezcov, skialpinistov či bežcov, a všetkých spája jedna vec – majú radi prírodu a hory. Cítia sa šťastní, hoci sú len na malej prechádzke v Karpatoch alebo lezú na nejaký malý kopec.
Poznám takých, čo ich tiež majú radi, ale len spoza okna.
Nám ide o tesné spojenie človeka so živlami prírody. Čistý vzduch, nádherné výhľady na okolie, hraničné situácie, keď človek spoznáva sám seba a prekonáva strach aj únavu, to všetko je mix, ktorý nás napĺňa. Dostávame sa vtedy hlbšie k sebe samým, prakticky až na dreň.
Viacerí mi hovorili, že najlepšie sa v prírode cítia sami, nepotrebujú publikum ani spoločnosť. Nepohodlie sa však lepšie prekonáva s inými, nehovoriac o hraničných situáciách, keď človeku má kto pomôcť, ak sa niečo stane. Mýlim sa?
Za seba poviem, kedy sa cítim najlepšie a som spokojný, vyrovnaný. Stačí, že si za jesenného rána alebo doobedia odbehnem z Modry niekam do lesa. Za mnou prekrásne vychádzajúce slnko, všetko okolo farebné, naraz vbehnem medzi muflóny na lúke, zrazu búrka alebo silný dážď s krúpami... A ja sa napriek tej náhlej nepohode cítim dokonale. Neprekáža mi ani to, že mám takmer krvavé uši, že ledva chodím, že mi začína byť zima.
Nerozumiem nervozite ľudí
Endorfíny?
Presne tak. Nič mi nechýba, som úplne oddýchnutý. Považujem to za skvelý prostriedok proti stresu, lebo keď vidím, ako sa ľudia stresujú kvôli úplne malicherným veciam, čo mne ani nenapadne, tak prestávam rozumieť svetu. Možno to mám v povahe, lebo sa považujem za večne usmiateho optimistu, som si však istý, že k tomu prispieva aj pohyb v prírode.
Aké malichernosti vás nestresujú?
Napríklad nerozumiem, prečo sú ľudia nervózni, keď autobus mešká päť či osem minút. Všetci sa nervózne pozerajú na hodinky miesto toho, aby ostali pokojní, veď autobus skôr či neskôr príde. Celkovo mám pocit, že Európa sa stále len stresuje a naháňa, hoci jej nič neutečie. No a čo, ak niekam prídeme trochu neskôr? Stojí to za rozčuľovanie? Podobne sa bavím, keď sa na mňa niekto tlačí s nákupným vozíkom alebo kočíkom mysliac si, že ak sa posunie o desať centimetrov a nabúra mi kolieskami do nôh, stihne viac vybaviť alebo rýchlejšie nakúpiť.
Lekár Milan Mrázik pre Sme povedal, že by bol za to, aby tí, čo nešportujú, pijú, fajčia, nezdravo sa stravujú a ignorujú preventívne prehliadky, platili vyššie zdravotné odvody. Zaviesť to do praxe je síce technicky komplikované, keďže niektorí ochorejú napriek snahe žiť zdravo, prípadne žijú v škodlivom životnom prostredí, čo si však myslíte o samotnej myšlienke?
Som za. Myslím si to isté, hoci niet pochýb, že nešportovci by zase mohli napadnúť mňa, lebo sa venujem riskantným športom, a môžem si kedykoľvek zlomiť ruku alebo skončiť na invalidnom vozíku. Osobne som si však istý, že športom a pohybom sa o seba starám, takže robím viac ako tí, čo ho ignorujú.
Tak schválne, kedy ste boli naposledy u lekára?
Nedávno, ale len kvôli tomu, že som sa priotrávil nejakým jedlom, a bolo mi celý deň zle. S chrípkou, angínou, zápalom pľúc a podobnými vecami som ho nenavštívil snáď dvadsať rokov.
Koľko času trávite v prírode?
Dva až tri víkendy z mesiaca som v Tatrách, v lete a na jeseň pridávam viaceré týždňové výjazdy aj do iných krajín.
Na pláži pri mori vás teda nestretneme?
Určite nie. (smiech)
Čo heslo „športom k trvalej invalidite“? Cynici občas s vtipom vyslovia, že keby XY nešportoval, ale sedel v krčme, nezlomí si nohu.
Nesúhlasím, skôr mám pocit, že sa naň odvolávajú lenivci, ktorým sa nič nechce, nedokážu sa zmeniť, a tak radšej zosmiešňujú iných. Mňa mrzí, že okolo seba vidím množstvo ľudí, z ktorých mám pocit, akoby už dožili. Vyzerajú starší, než skutočne sú, zostarli aj vo svojom vnútri, a to len preto, lebo nemajú sny, radosť a vôľu. Životom prechádzajú v šedivom priemere, sú leniví sa z neho vymaniť. Nevyčítam im to, len ma to mrzí.
Začína sa umelými stenami, nie horami
Nikto z lezcov nezačne rovno osemtisícovkami. Kde sa to celé naštartuje?
Väčšina začína umelými stenami alebo maximálne päťmetrovými cestami, ktoré možno nájsť aj v Bratislave s tým, že lezci tam padajú na špeciálny matrac, ktorý slúži ako akási záchranná sieť. Takémuto lezeniu na nevysoké skalné bloky sa hovorí aj bouldering. O niečo vyššou formou je športové lezenie krátkych ciest do výšky asi 40 či 50 metrov. Ak tam človek nevyvedie nejakú hlúposť, nemá sa mu čo stať, pritom si užije slušný adrenalín aj radosť z výšky.
Aj tam sa už stali smrteľné úrazy.
Samozrejme, ale len vďaka zlyhaniu ľudského faktora.
Vyšším levelom sú už len hory?
Áno, ale aj lezenie v horách sa delí na viac druhov. Napríklad v Rakúsku je veľmi populárne chodiť na takzvané viacdĺžkové športové lezenie. Skaly tam nemajú 40 či 50 metrov, ale trebárs od 100 do 500 metrov s tým, že netreba mať vlastné istenie, lebo je už pripravené. Samotné lezenie trvá niekoľko hodín. Dá sa praktizovať aj v Tatrách, ale takto istených a bezpečných ciest je u nás minimum.
Istené cesty znamenajú, že sú tam pripravené hotové skoby?
Tie sú ako prežitá klasika na ústupe, dnes sa používajú skôr borháky, čo sú oceľové oká, alebo nity. Tie prvé sa lepia, druhé šraubujú. Do skaly sa navŕta diera, do nej vloží borhák, ktorý sa musí zalepiť alebo zacementovať.
Visíte na niečom, čo drží len pomocou lepidla?
V podstate áno, ale má to obrovskú nosnosť, až niekoľko ton. A je to navŕtané hlboko do skaly, približne 12 centimetrov.
Aby si človek do hôr nosil už aj lepidlo.
(smiech) Netreba, o to sa postarajú iní, vy to tam nájdete pripravené. Napríklad ja rád leziem v Rakúsku, kde to poctivo chystajú ľudia, ktorí vydávajú sprievodcov po horách, pripravujú nové cesty a podobne. Vŕtačku a lepidlo vyriešia za vás.
Ako laik rozumiem, že leziete na skalu, ktorá má 90 stupňov, teda je kolmá. Stáva sa, že prekonávate aj previsy?
Takmer vždy, hoci nejde o dlhé a súvislé úseky. Veľakrát ale lezieme v položených platniach, čo ale neznamená, že je to ľahké.
Nie každý pád znamená smrť alebo úraz
Čo sa musí stať, aby sa niekto pri lezení zranil alebo zabil? Z médií má človek pocit, že sa to deje často.
Nehody majú subjektívne a objektívne príčiny. Subjektívne sú tie, keď zlyhá človek, teda ak horolezec urobí chybu. Stačí, ak si zle vypočíta kroky, šmykne sa, ak sa zle naviaže na lano a podobne.
Musí byť dôsledkom pádu vždy aj úraz?
Nie. Ak sa lezec šmykne trebárs aj päť metrov nad posledným dobrým istením, poletí síce dole o dvanásť metrov, ale ak sa tam nemá o čo udrieť, nič sa mu nestane. Sám som videl pády, keď niektorí padali aj 30 metrov, a boli v poriadku, lebo zleteli do previsu.
Prečo padne práve 12 metrov?
Lebo ak je päť metrov nad istením, letí dole dvakrát päť metrov, a k tomu sa asi o dva metre natiahne aj samotné lano. Platí tiež, že čím dlhšie lano, tým viac sa natiahne.
Laná musia byť naťahovacie?
Musí byť pružné, teda dynamické, lebo ak by neboli, človek by bol v smrteľnom ohrození, najmä ak by ho mal niekde okolo hrude, ako to bývalo kedysi. Sily, ktoré dnes pôsobia na lezca pri páde, sú rozložené tak, že je to bezpečné. Samozrejme, to platí, ak nezletí dole tak, že sa rozmláti alebo udrie o nejakú skalnú policu.
Čo ďalšie bežné chyby lezcov?
Môžu urobiť nedostatočné istenie napríklad v dôsledku toho, že v pukline je nejaká špina či vlhkosť, že skala je zvetraná a podobne. Všetky tieto veci teda majú pod kontrolou samotní ľudia.
Malé lokálne búrky chodia neohlásené
A príčiny, za ktoré ľudia nemôžu?
Sem patrí trebárs počasie, pád skál nad lezcom, stúpenie na časť skaly, ktorá sa nečakane utrhne a podobne. Tu ide o objektívne príčiny, ktoré sa len ťažko predvídajú.
Počasie si snáď každý zistí vopred, nie?
Za normálnych okolností áno, ale stane sa, že príde nikým neohlásená malá lokálna búrka a nešťastie je na svete. Môže nastať aj to, že blesk do vás udrie z malého mraku, ktorý je len pri štíte, na ktorý leziete. V Švajčiarsku je jeden kopec, volá sa Eiger, ktorého severná stena je mimoriadne nebezpečná práve preto, že schytáva prakticky všetky búrky a blesky v okolí. Boli o tom natočené filmy, napísané viaceré knihy. Prvýkrát tú stenu zliezli až v roku 1938. Mnohí z tých, čo sa o to pokúšali predtým, zomreli práve preto, že narazili na zlé počasie s búrkami, padajúcimi lavínami a kameňmi.
Nejeden laik nerozumie, prečo sa toleruje, že toľko jedincov lezením po kopcoch zámerne ohrozuje svoje zdravie aj život. Aké sú protiargumenty?
Všetci horolezci, ktorých poznám, si poctivo platia špeciálne poistky pre lezenie po horách. Napríklad mňa stojí okolo 60 eur ročne Alpenverein, čo je poistka, ktorá pokrýva zásahy v horách po celom svete do výšky tuším 6500 metrov. Je v tom aj prípadný zásah vrtuľníka. Ak sa mi teda niečo stane vo Francúzsku a príde faktúra na 20-tisíc eur za zásah, vykryje to poistka. Iní sú zase poistení len pre Slovensko, dá sa to dokonca aj cez SMS.
Odporúčate to? Lebo viacerí to podceňujú s tým, že im sa nič nestane.
Jednoznačne. Bez toho by som do hôr nikdy nešiel. Ak idem s niekým, kto nie je poistený, vyrazím, až keď ho donútim, aby si to vybavil.
Česi viac riskujú
Veľa sa hovorí o českých, a najnovšie aj o poľských lezcoch, ktorí vraj svojou ľahostajnosťou zvyšujú štatistiky úrazov v našich horách. Nie je to len mýtus?
Keď som pozeral štatistiky z Tatier, najviac zásahov bolo pri Slovákoch, o tom niet pochýb. Je to však dané aj tým, že nás je tam najviac. Myslím si, že pomerovo je to tak, že percento zásahov pri Čechoch a Poliakoch v porovnaní s tým, koľko ich príde, nie je vyššie ako u Slovákov. Faktom však je, že Česi o niečo viac riskujú.
Dôvod?
My to máme do Tatier blízko, a tak, keď nevyjde počasie, jednoducho výlet odložíme a prídeme inokedy. Česi sa trmácajú povedzme desať hodín vlakom, a keď už sú tam, chcú vidieť čo najviac, lebo sa do Tatier tak skoro nedostanú. To, logicky, súvisí s vyššou ochotou riskovať.
Zažil som, že na chate pri Zelenom plese bola česká partia, a medzi nimi skúsený himalájista, ktorý zdolal niekoľko osemtisícoviek. Vyšli si do nebezpečného snehového žľabu, ktorý sa s nimi vysypal, všetci preleteli v lavíne možno 300 metrov. Našťastie prežili a potom sa večer od radosti ožrali. Ich správanie mi už prišlo ako vyslovene nezodpovedné. My sme tam boli na kurze, nórskymi sondami sme testovali sneh a faktom je, že meter tvrdého a ťažkého snehu tam ležal na možno desiatich centimetroch nestabilných snehových vločiek.
Hrozilo vám niekedy, že sa už nevrátite domov?
To hrozí vždy, najmä ak si vyjdem sám. Stačí malá chyba a môžem zletieť. Iná vec je, že ak človek lezie sólo, vždy by mal ísť aspoň dva či tri stupne obtiažnosti pod svojím maximom. Ja osobne to poctivo dodržiavam.
Nie je to nezodpovedné? Ak sa niečo stane, nemá vám kto pomôcť.
Určite je, ale práve vtedy človek zažíva ten najluxusnejší možný pocit z lezenia. Ak si chcem vyvetrať hlavu, na kopec idem sám, vedomý si všetkých možných rizík. Idem však len tam, kde som si istý, že mám dosť sily a kondície na to, aby som to zvládol.
Nechýba vám publikum? Iní športovci by boli zúfalí, keby ho nemali.
Našou arénou je príroda, a do nej veľké davy akosi nepatria. Veď aj my, lezci, sme tam len cudzími elementmi, nenahovárajme si, že nie. A čím viac ľudí, tým horšie.
Občas vnímam dešpekt za to, že som od Bratislavy
Čo za povahy sú horolezci?
Zväčša zvláštni podivíni, svojím spôsobom extravagantní, ale trochu inak, než by ste čakali. Nevychádza sa s nimi práve ľahko, lebo netúžia byť na očiach, nepotrebujú exhibovať.
Hovoril som s viacerými ľuďmi, pohybujúcimi sa po horách. Občas som z nich cítil akúsi nadradenosť. Zažil som aj horského vodcu, ktorý turistom dával najavo, že sú kreténi, a to ho označovali za legendu. Je to mylný dojem?
Medzi bežnými lezcami to až tak necítiť, skôr od horských záchranárov a horských vodcov, ktorí sú v horách profesionálne. Občas dokonca vnímam aj obrovský dešpekt typu „ty si od Bratislavy, ja som tu domáci, takže tomu nemôžeš rozumieť.“
Má to nejaké racionálne vysvetlenie?
Podľa mňa je to o individuálnom nastavení človeka. Možno majú dotyční pocit, že toho videli a zažili tak veľa, že ostatní sa im nemôžu rovnať. Určite by som to ale negeneralizoval, každý má inú povahu.
Debatuje horolezecká komunita o prípadných úmrtiach kolegov, alebo to berie normálne ako bežný človek, ktorý sa dopočuje o autonehode na druhom konci krajiny?
Určite debatujeme, ale v podvedomí akoby sme s tým počítali.
S čím? Že niekto zaplatí životom?
Súvisí to s tým, že obvykle vieme, kto ako riskuje, že sa mu to nešťastie mohlo stať už aj skôr a podobne. Áno, v tomto sme z pohľadu laikov cynickejší. Dokonca občas padnú aj slová, že je dobre, že ten a ten skončil v horách, lebo práve tam patril telom aj dušou. Lepšie ako skončiť doma na smrteľnej posteli.
Týka sa to aj vás?
Určite. Chcel by som zomrieť v horách, nie doma.
Máme titulok.
A pravdivý. (smiech)
O vrcholoch klamú kvôli pýche a sponzorom
Jedným z najlepších horolezcov u nás je Jozef Kopold. Komunita mu však dala dosť vyžrať to, že počas ciest prišli o život už dvaja jeho partneri. Nik nevie, ako to presne bolo, ale nestáva sa, že jeden bežne funguje na úkor druhého trebárs tým, že ťažký terén nechá prešliapať svojho kolegu?
Nie som naivný a viem, že aj medzi lezcami sú oportunisti, ktorí urobia všetko preto, aby sa preslávili, aby sa o nich písalo, aby získali sponzorov. Sám som na blogu písal o Švédovi, ktorý zo seba robil veľkého hrdinu pri nejaký záchranných akciách, pritom snáď dvadsať očitých svedkov uviedlo, že v danej chvíli vracal v kempe. Nehrajme sa na to, že všetci horolezci sú ušľachtilé osobnosti, ktoré nemyslia na iné, než na dobro svojich kolegov. Svojím spôsobom sme všetci egoisti, a je len na nás, do akého extrému to pustíme.
Akú má horolezec motiváciu klamať, že bol na vrchole, hoci nebol? Práve z tohto obviňovali aj Kopolda.
Nechcem Doda obhajovať, aj keď je to môj kamarát, ale bola to už jeho tretia osemtisícovka v relatívne krátkom čase s tým, že narazil na zlé počasie. Mohol si teda myslieť, že bol úplne hore, hoci pravdepdobne nebol. Jeho problém spočíval skôr v tom, že nezvládol svoju obhajobu a miesto argumentov začal byť agresívny, čo mnohých rozčúlilo. To je príčina averzie, ktorí voči nemu mnohí pociťujú.
Vráťme sa k motivácii horolezcov klamať.
Pýcha, snaha získať sponzorov a podobne. Pred dvomi rokmi jeden Rakúšan deklaroval, že vyšiel na K2, hoci sa to v tom roku nikomu nepodarilo, mal byť teda jediný. Po dvoch týždňoch sa priznal, že klamal. Mohol byť za tým trebárs tlak, že dva kopce predtým mu nevyšli, odstúpil nejaký sponzor, a tak musel ukázať nejaký úspech. Je to totiž biznis. Ak sa tým chce niekto živiť, je limitovaný tým, čo sa mu „musí“ podariť, inak môže prísť o peniaze. Vtedy to však už nie je biznis, ale skôr šoubiznis.
Platí, že ak niekomu počas lezenia zomrie partner, ostatní od neho bočia a odmietajú s ním ísť na ďalšie štíty?
Vezmime si práve Doda. U istej časti horolezcov si to smrťou dvoch partnerov pokazil, hoci nie sú dôkazy, že za to mohol. Viacerí s ním predtým liezli, a už nikdy nebudú. Na druhej strane mám blízkeho kamaráta, ktorý je s ním momentálne v Pakistane a liezli spolu aj iné kopce, a ten nikdy nemal pocit, že Dodo ide na jeho úkor a pre svoj úspech. Iná vec je, že ešte zrejme nezažili vážnu krízovú situáciu. Ťažko to posudzovať, nemám právo nikoho obhajovať ani haniť. Dodo je jeden z najlepších a najvšestrannejších lezcov u nás, zároveň však aj najkontroverznejší. Asi to k tomu patrí.
Najlepší z najlepších zlyžujú aj Everest
Čo presne je skialpinizmus?
Spojenie pohybu v zimnej prírode s lezením a lyžovaním. Má mnoho foriem. Mnohí si len na lyže pripnú tulenie pásy, vyjdú zjazdovku a potom sa spustia dole, prípadne vyšliapu až na chatu, aby to smerom dole zlyžovali. Najvyššou formou je asi vylezenie na nejakú osemtisícovku a následné spustenie sa. V princípe ide o to, aby človek dokázal niekam vyliezť a potom odtiaľ zísť na lyžiach tak, že nevyužije upravené zjazdovky. Tiež to skúšam, hoci o Evereste nesnívam. Pre začiatočníkov je u nás ideálna Malá a Veľká Fatra, hoci je tam pomerne vysoké lavínové nebezpečenstvo. Majú totiž trávnatý povrch, z ktorého sa lavíny trhajú ľahšie ako z kamenného podkladu. Niektoré trasy sú však overené a relatívne bezpečné.
Mount Everest sa dá zlyžovať?
Jasné, hoci mnohí sa pri tom zranili prípadne umreli. Rozhodne to nie je ľahké, ale najlepší z najlepších to už dokázali. Prvý bol Slovinec.
Treba na to špeciálne lyže?
Určite, lebo sú oveľa ľahšie ako zjazdovkové. Niektorí to však riešia tak, že si na ne dajú skialpinistické viazanie. Od bežného sa líši v tom, že sa na ňom dá uvoľniť päta pri šliapaní hore. A treba mať aj už spomínané tulenie pásy.
Čo sú zač?
Pásy, ktoré si nalepíte či pripnete na spodok lyží, aby sa vám nešmýkali cestou hore. Kedysi bývali naozaj z tuleních koží, dnes sa využíva skôr kombinácia mohéru s nylonom. Predstavte si, že hladkáte psa proti srsti – ide to ťažšie, než v smere jeho srsti. Funguje to na podobnom princípe.
Šípim, že toto nebude lacný šport.
Patrí k drahším koníčkom. Všetci v tom máme veľa peňazí, možno je to aj drahšie ako „snobský” golf.
Niektorí hory znásilňujú
Mnohých, čo zahynuli na Evereste, nikdy nenašli. Prečo?
Ten priestor je taký veľký, že si ho tu doma nevieme predstaviť. Sú tam obrovské ľadové polia a skalné zrázy, takže ak niekto niekam padne, nikto nezistí, kam presne. Okrem toho ten sneh pracuje a telo sa posúva alebo ostáva ukryté hlboko pod ním. Občas sa stáva, že ešte aj po tých najčastejšie lezených cestách narazíte na ruku, nohu či iný kus tela. Niekoho telo aj objavia, ale trebárs ho tam rovno aj zaopatria a symbolicky pochovajú. To bol prípad trebárs Juzeka Psotku, ktorý patril k našej absolútnej špičke.
Everest vás teda neláka?
Nie som nejaký veľký horolezec, skôr sa považujem za milovníka prírody a športovca, ktorý má rád pohyb v horách a lezenie ako také. Obtiažnosti, ktoré som vyliezol, sú skôr priemerné, než extrémne. Preto ma zaujímajú skôr šesť a sedemtisícové málo lezené alebo ešte nevylezené kopce v Pakistane a Nepále. Prvovýstupy sú totiž veľkou métou. Na Everest sa s pomocou kyslíka a šerpu dostane pomaly každý, kto má kondíciu, mňa taká komercia neláka.
Nestalo sa už fetišom, že najlepší chcú mať zlezené všetky osemtisícovky?
Určite, mnohí to robia so zámerom, že musia, hoci nemusia, a ani to nie je dôležité. Nemyslím si, že by nemali radi prírodu, ale robiť to za každú cenu mi príde ako znásilňovanie hôr.
Slovensko má alebo malo množstvo veľkých horolezcov. Verejnosť ich často nepozná, lebo nie sú ani Kleopatrou z Turca ani Mojsejovou ani podivínom z Farmy. Koho by ste vypichli?
Určite Zola Demjána, to je môj ľudský aj lezecký vzor. Kto vidí, ako vystupuje, čo robí, a ako na to ide, musí vnímať pokoj a nadhľad, ktorý z neho vyžaruje. A dosiahol toho naozaj nemálo. Zo starej školy by som spomenul Ivana Fialu či Michala Orolina, čo sú ľudia, voči ktorým nemožno nepociťovať úctu. Keď som Fialu videl v televízii na výročie prvého výstupu Slovákov na Everest, bolo vidieť, že je to rozvážny človek, a čo povie, to má svoju váhu a zmysel. Mne sa veľmi ráta, vidno, že má odžité. Takých je však viac, možno by som spomenul aj bratov Pavla a Ondreja Pochylých. Urobili množstvo extrémnych prvovýstupov v Tatrách, Paľo však bol opakovane vo väzení, dokonca sa hovorilo, že viaceré výkony dosiahol vďaka drogám, s ktorými vraj experimentoval kvôli zlepšeniu výkonu a podobne. Ktovie, ako to bolo, dnes to už nezistíme.
Rozhovor bol autorizovaný, Filip Jánoš v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
