Kizomba a kuduro síce nie sú športom na formovanie postavy, človek však vraj pri tanci zabudne na nadváhu.
Zažitá predstava, že africkú hudbu predstavuje len monotónne udieranie do bubnov a tanec rituálne poskakovanie pomaľovaných domorodcov, nie je výstižná. Ukazuje to kultúra, ktorá postupne preniká do množstva iných krajín vrátane Slovenska. A nejde len o kizombu či kuduro, ktorých kurzy pribúdajú nielen v Bratislave.
V Banskej Bystrici sa stretávame s 28-ročným Davidom Florom, ktorý priletel, aby u nás celý týždeň viedol workshopy na túto tému. Detstvo strávil v malom mestečku neďaleko Lisabonu v rodine, kde sa hudbe nevenoval len on, ale aj jeho piati bratia. Hrá na saxofón, odmalička vyrastal na džezovej muzike, už ako šesťročný hral v kostole.
K africkým tancom pričuchol vďaka mame, ktorá pochádza z Konga, rodina navyše žila v susedstve imigrantov z Angoly. Na africkú kultúru má jasný názor. „Nie nadarmo tento kontinent mnohí nazývajú materskou zemou, teda matkou všetkých tancov. Vychádzajú totiž z prirodzených pohybov ľudského tela.“
Keď v osemnástich odišiel do Anglicka študovať na univerzitu, spoznal sa práve s komunitou prisťahovalcov z Afriky. A práve vďaka nim sa od džezu vrátil k africkým tancom, ktoré dnes na plný úväzok vyučuje nielen po celom Anglicku, ale aj v iných krajinách Európy. Po Banskej Bystrici a Poprade bude pokračovať vo Viedni.
Tanec ako erotika
Vysvetľujeme mu, že bežný Slovák pozná od nich skôr Benficu Lisabon, než bývalou portugalskou kolóniou ovplyvnené exotické tance. So smiechom reaguje, že tak to vníma aj každý správny Portugalčan. Na kizombu (v preklade z kimbundského jazyka to znamená párty) však nedá dopustiť. „Je to romantika. Nejde pritom o starý tanec, vyvíja sa možno len posledné dve až tri desaťročia. Rytmický základ pochádza z Angoly, kde je dnes najpopulárnejší.“
Iní podľa Flora tvrdia, že pochádza skôr z Kapverd, ďalší, že z Portugalska. On sám kizombu považuje za zmes, keď do tanca niečo hodnotné pridala každá zo spomínaných krajín. „Vychádza z africkej rumby, semby, výrazne ju však ovplyvnil pôvodný zouk z Antíl.“
Oproti angolskému sa kapverdský prúd kizomby líši v tom, že ide o pomalšie piesne so smutnými melancholickými textami. Pôvodné angolské sú zase vraj poetickejšie, spieva sa v nich o láske, a to aj k rodnému kraji. „Piesne, čo vznikajú dnes, sú však najmä o pekných dievčatách,“ žmurká na organizátorku David Flor.
Kto kizombu videl, spomínaným témam textov aj uverí, keďže ide o párový tanec, z ktorého podľa Davida vyžaruje akási „neslušnosť“, zmyselnosť až erotika. Napriek tomu ho v Portugalsku tancujú už deti. „Na mojej prvej párty, keď som mal desať či jedenásť rokov, sa tancovala len kizomba. To isté som vždy počúval aj z okien susedov, nespomínam si, že by niekto púšťal iný štýl.“
Verzie, ktoré záujemcov vyučujú inštruktori v rôznych krajinách sveta, sa však už od pôvodnej kizomby líšia. „V tanečných sálach pridávame nové prvky, aby bola atraktívnejšia. Je to prirodzené, žiadny tanečný štýl nie je statický, vyvíja sa.“ Na otázku, či ho možno vnímať aj ako šport, ktorý vedie k formovaniu postavy, sa len usmeje a dodá: „Nejde síce o šport, ale kizomba aj iné africké tance zaručujú, že človek pri nich zabudne na akúkoľvek nadváhu.“
Kuduro na vybláznenie mladých
Ďalším šíriacim sa tancom z Afriky je kuduro. „Pôvodne šlo o choreografie chudobných ľudí v Angole, ktoré sa formovali už v 80. rokoch minulého storočia. Kuduro sa tancuje na elektronickú muziku typu house v kombinácii s domácimi folklórnymi prvkami ako kilapanga, kasakuta, kabetula, coupe decalé, semba či rebita,“ vraví David. Kto chce počuť, ako to znie v modernej podobe, môže si na webe vyhľadať pesničku s názvom Danza Kuduro od Lucenza a Dona Omara. Poznať ju budú minimálne poslucháči rádiového mainstreamu.
Kuduro fičí na väčšine párty mladých ľudí v Angole či Portugalsku. „Zabávajú sa najmä na ňom, žiadna Lady Gaga tam nehrozí. Nejde síce o párový tanec, často sa však tancuje ako rodinný, keď celá rodina naraz tancuje rovnakú choreografiu. Tanečné prvky sú jednoduché a neraz doslova vtipné.“
Podľa Davida majú v Portugalsku príslovie, že „najlepším tancom je ten najhlúpejší. Tancuješ totiž, aby si sa vyjadril, a vtedy je jedno, ako. Ak by som to mal odľahčiť, poviem, že kuduro vyzerá ako líniovo odtancovaný epileptický záchvat s dobrou rytmikou.“ Keď sa pýtam, či by dokázal naučiť tancovať aj drevo ako ja, odpovedá, že neexistuje dobrý alebo zlý tanec. „Každý, kto sa vyjadruje cez rytmus, tancuje.“ Človeku hneď odľahne. A keď vidí, ako postupne roztancuje niekoľko najskôr sa hanbiacich záujemcov na námestí, uverí mu.
Godfred Asari z Ghany vyučuje západoafrické tance.
Začala, lebo to chýbalo
Davida na tanečné workshopy do Banskej Bystrice a Popradu pozvala 33- ročná Martina Strmeňová. Sama ku kizombe a kuduru pričuchla len nedávno. „V rámci siete cestovateľov u mňa v Bratislave býval jeden Portugalec. Keď som mu spomenula, že tancujem salsu, tvrdil, že mi musí niečo ukázať. Bola to kizomba. Je to krásny tanec, a tak som začala pátrať po nejakých kurzoch. Kým však v Bratislave poznám minimálne troch inštruktorov, niektorých dokonca priamo z Angoly ako Mara a Marcio Lukamovci, v iných mestách sa takmer nič neorganizovalo. Tak som to skúsila rozbehnúť sama.“
Do prvej akcie, ktorú organizovala počas januárového víkendu, sa zapojilo približne 80 ľudí. V auguste sa preto rozhodla predĺžiť ju na celý týždeň. Začínalo sa na námestí v centre Banskej Bystrice, kde sa okoloidúci mohli okrem iného pozrieť aj na to, ako Godfred Asare z Ghany, inak žijúci na strednom Slovensku, učí dobrovoľníkov západoafrické tance.
Do rytmu im bubnovali chlapci zo skupiny Babyluzaru. Znie to síce exoticky, ide však len o skratku Badínsko-bystricko-lučenecko-západo-africko-rytmickej úderky. Z názvu tak priamo vyplýva, odkiaľ pochádzajú jej mužskí i ženskí členovia. Hrajú, spievajú, tancujú a vyučujú rytmy, piesne a tance inšpirované kultúrou západnej Afriky.
David Flor z Portugalska ukazuje, ako sa tancuje kuduro.
Od punku k západnej Afrike
Jedným z bubeníkov je 27-ročný Ivan Borlog z Lučenca. Na krku má slúchadlá a oboma rukami ostošesť mláti do bubnov, ktoré si dal doviezť priamo z Afriky, konkrétne z Burkina Faso.
„Nejde o žiadne bongá, tie vyzerajú inak,“ zasväcuje nás do témy. „Každý bubon má svoju úlohu – jeden hrá basy a volá sa dundun, druhý tvorí rytmus a volá sa kenkeni, ďalšie s názvom sangban robia melódiu. Najznámejší názov bubnov je djembe. Existujú pritom aj majstri, ktorí dokážu na jednom nástroji odohrať celé piesne, napríklad od Bobbyho McFerrina.“
Keď tvrdíme, že na prvé počutie sa nám to zdá všetko rovnaké, vysvetľuje, že u Európanov je to bežné. „Na začiatku sa to také zdalo aj mne, ale poctivým počúvaním človek zistí, že sú v tom obrovské rozdiely. Na druhej strane v Afrike je bežné, že keď sa domáci vrátia z rybolovu, alebo keď je dobrá úroda, jeden rytmus hrajú aj niekoľko dní, a tancuje naň celá dedina. Menia sa len hudobníci, rytmus ostáva.“
Ako sa mladý Slovák dostane k africkým bubnom, najmä ak ho kedysi zaujímala najmä gitara a punk? „Pri punku som síce ostal, ale toto je úplne iná energia. K tejto hudbe, kultúre a najmä životnému štýlu sa človek dostane jednoducho – stačí mať rád prírodu, nástroje a rytmus. Treba si vypočuť nádherné veci z krajín ako Pobrežie Slonoviny, Ghana či Senegal, a uvidíte sami.“
Beata
Balogová
