Pred pár rokmi by ste sa s digitálkami na ruke totálne znemožnili. Dnešná mladá generácia s ironickým vzťahom k minulosti sa do nich zamilovala a za staré modely je dokonca ochotná zaplatiť pekné peniaze.
Keď boli horúcou novinkou digitálne hodinky, koloval jeden policajný vtip.
Dôstojník Verejnej bezpečnosti dáva príkaz príslušníkom, nech si zladia čas, a vraví: „Je presne 11.48. Pre majiteľov digitálok: obušok, obušok, stolička, snehuliak.“ Dnes už vtipu porozumie len málokto. Pred tridsiatimi rokmi sa na ňom smiali všetci, digitálky boli na vrchole módy a nosil ich takmer každý.
Sci-fi prístroj
Hodinky s plastovým farebným remienkom mali auru akéhosi prístroja z budúcnosti. Nielenže odpadalo namáhavé lúštenie z ručičiek, informácia bola dostupná okamžite pohľadom na displej a nápis „Water Resist 50 m“ sľuboval, že s vodotesným modelom budete mať o čase prehľad i pod vodou.
Digitálky však ponúkali omnoho viac funkcií ako klasické hodinky a aj tie najlacnejšie modely, montované kdesi vo Vietname, ich vedeli aj vykonať. Takže ukazovali aj dátum, mali stopky, budík nastaviteľný aj rok dopredu, podaktoré merali pulz či ukazovali počasie.
Budík vyludzoval zväčša sedem rôznych, pri slabnúcej batérii extrémne falošných melódií. Dávno pred tabletmi a smartfónmi tu teda boli hodinky ako váš osobný digitálny pomocník.
Digitálky pre masy
Prvé digitálne hodinky zo začiatku sedemdesiatych rokov boli luxusné výrobky pre boháčov. Až v roku 1976 firma Texas Instruments vyrobila digitálky v cene dvadsať dolárov, ktoré si našli cestu k masám. Lenže o masách nemohla byť žiadna reč na našej strane železnej opony.
Elektronika zo Západu patrila medzi tovar dostupný vekslákom a majiteľom špeciálnych tuzexových poukážok - bonov. Bez nich vám zostávalo obdivovať digitálky na zápästí televíznych hrdinov, ako bol David Hasselhof, alebo vyskúšať výrobky socialistického priemyslu.
Možnosti tu boli - východonemecké digitálky Ruhla namiesto displeja fungovali s papierovým kotúčom, slušnú kvalitu si držala tuzemská značka Prim a zahanbiť sa nedal Sovietsky zväz modelom ZIM B5-02. Tieto masívne hodinky striebornej farby mali iba jednu funkciu a vyzerali ako výstroj do tanku. Boli však mimoriadne odolné, o čom svedčia početné historky, ako bez ujmy prežili pod kolesom nákladného automobilu.
Tekuté kryštály
Prvé západné modely digitálok pracovali s LED displejom, ktorý mal veľkú spotrebu energie, a preto nesvietil nepretržite. Týmto hodinkám sa hovorilo aj „obojručné“, pretože ak ste sa chceli dozvedieť, koľko je hodín, museli ste druhou rukou stlačiť tlačidlo a zapnúť tak displej. Pri šoférovaní boli teda nepoužiteľné.
Sedemdesiate roky však priniesli displeje na báze tekutých kryštálov, ktoré mali menšiu spotrebu energie a klasické digitálky mohli nastúpiť svoju víťaznú cestu do sveta. K najobľúbenejším vtedajším značkám patrila Casio s osemhranným telom, rôznymi funkciami a s gumeným remienkom, ktorý dlho nevydržal a bežne sa rozpadával.
Pamätník na portáli iDNES spomína aj obľúbený model Kessel Quartz kúpený za dvesto vtedajších korún od priekupníka z Vietnamu. Mali síce nevýhodu, za mesiac sa zrýchľovali o dvadsať sekúnd, na druhej strane prežili polievanie vodou, stačilo ich otvoriť a vysušiť.
Súmrak vynálezu priniesli deväťdesiate roky. Svet sa s nástupom osobných počítačov na jednej strane stával čoraz viac digitálnym, no tým zastaranejšie na ľudí pôsobili samotné digitálky. Ich krikľavé farby, umelá hmota a nízka cena sa stali výrazom lacného nevkusu a hodinky sa postupne opäť stali monofunkčným elegantným šperkom, akým boli predtým.
V posledným rokoch sledujeme, ako sa digitálky vracajú na ruky. Nosiť ich už nemusí znamenať, že ste ustrnuli v diskotékach osemdesiatych rokov a počúvate Michala Davida. A rovnako platí, že novej móde prepadla nielen mládež, ktorá chce byť silou-mocou cool a ironická.
Retro móda
Breo, Imazine, Ioion, Deuse, Tru – výrobcov je množstvo, možno aj viac ako v časoch najväčšej slávy digitálok. Ceny sa začínajú na niekoľkých eurách, pánska značka Kahuna s koženým remienkom stojí niekoľko desiatok a stovky eur dáte za luxusné modely Gucci.
Keď je displejom náramok. Navrhol japonský dizajnér Hironao Tsuboi.
Firma Casio oprášila klasické retro modely (od 70 eur) a ešte väčšiu hodnotu majú medzi zberateľmi originálne kusy zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Ak teda v šuplíku schovávate hoci nefunkčné tridsaťročné digitálky, nehádžte ich do koša, overte si hodnoty starožitných modelov na aukčných portáloch Aukro či eBbay.
Digitálky (myslí sa zobrazenie údajov, nie samotný princíp, na akom dnes tak či onak funguje väčšina hodiniek, digitálnych či ručičkových), však nie sú iba retro móda a ich vývoj napreduje.
Bez ciferníka, s náramkom, ktorý je sám displejom, navrhol hodinky japonský dizajnér Hironao Tsuboi. Známa značka Seiko predstavila model s rozlíšením 300 dpi a matným displejom podobným elektronickej čítačke.
A firma Casio prichádza s digitálkami, ktoré vedia spolupracovať s MP3 prehrávačom, odomknú domáci počítač, na diaľku nájdu váš mobilný telefón, podporujú Bluetooth, SMS a zmerajú vám tep – v Japonsku sú na pultoch od júna. Napokon, digitálky nebudú slepou vetvou vývoja, ako sa javilo.
