ný leitmotív.
Vstup do EÚ a NATO ním zjavne nie je. Všetci tvrdia, že tam chcú. Ak sa zhodneme na tom, že Mečiar vládnuť nebude a že výplody nacionalistov sú bezpredmetné, je takmer isté, že sa tam aj dostaneme. Rozdiely v postojoch k integrácii medzi tými stranami, ktoré budú pravdepodobne medzi vyvolenými, sú smiešne. SDKÚ urobila z EÚ posvätné teľa. Na druhej strane stojí „euroskeptik“ Fico, ktorého heroické výkriky o otváraní prístupových kapitol sú obyčajným blufom. Nikto v Bruseli tomu totiž nebráni - ak však dotyčná krajina vysvetlí a obháji svoje dôvody. KDH zasa verbuje do svojej antiliberálnej kultúrnej domobrany, ktorá v Bruseli, kde sú finančné správy sledovanejšie než peruánske telenovely, tiež veľa vody nenamúti. SR bude do EÚ jednoducho začlenená a nasledujúcich sto rokov strávi debatami na tému, či to bolo dobre, alebo zle.
O čom to teda voliči rozhodnú tentoraz? Podľa premiéra Dzurindu o tom, či budú vo vládnutí pokračovať „štandardní“ hráči, alebo dostanú priestor experimenty. Niečo na tom je. Ibaže Dzurinda sám seba akosi príliš samozrejme ráta medzi štandard. Zrejme zabudol, že pôvodnú členskú základňu jeho SDKÚ tvorili akurát ministri a zopár poslancov pozmetaných zo všetkých parlamentných kútov. A taktne mlčí aj o tom, že skončí vo vládnom spolku buď s Ruskovou experimentálnou telestranou, alebo s Ficovou reklamnou úderkou. Nič iné totiž nikomu nezostane.
Povolebná koalícia nebude o nič menším či väčším experimentom než doterajšie spojenectvo agrokomunistov s katolíkmi, etnokratov s technokratmi a idealistov s korupčníkmi. Od úspešnosti ich dohôd bude potom závisieť všetko ostatné - osud reforiem, privatizácie, diaľnice, ba i počet televíznych kanálov.
Slovenská intelektuálna elita môže pokojne spávať - vždy lepšie než Mečiar. My ostatní si môžeme povedať: Budú to zvláštne voľby. Zvíťazí slovenský štandard.
