Jeho názory sú moderné a dobré dodnes, tvrdí o politikovi Ľubomír Feldek, ktorý o ňom napísal knihu.
BRATISLAVA. Hoci mal Alexander Dubček v roku 1992 už 70 rokov, ešte niekoľko dní pred osudnou autohaváriou formuloval v rozhovore pre hamburský týždenník Merian veľké politické plány.
"Dnes nám ide o nové smerovanie, o také, aké sa osvedčilo v západných demokraciách: je to kurz socialistickej internacionály. Preto som vstúpil do sociálnodemokratickej strany aj napriek tomu, že je len marginálnou stranou," vyhlásil Dubček vo svojom poslednom rozhovore, ktorý v knihe 'Alexander Dubček: Posledná kapitola' z roku 2009 publikoval fotograf Karol Kállay a spisovateľ Ľubomír Feldek.
"I napriek tomu chcem podporovať práve takýto vývoj. Pokladám to za dôležité, pretože ľavá orientácia sociálnej demokracie vytvára rovnováhu síl. To je cieľ, ktorý by som chcel dosiahnuť, kým som ešte mladý...," uviedol Dubček.
K Mečiarovi nešiel z princípu
"Teraz mi moji priatelia znova vyčítajú, že som šiel do sociálnodemokratickej strany, hoci, keď som do nej vstupoval, mala iba 0,8 percenta hlasov. Veď som mohol vstúpiť aj do Mečiarovej víťaznej strany! Zo zásady som to však nespravil," poznamenal vtedy Dubček.
Uviedol, že pre neho bola vždy dôležitejšia samotná vec, o ktorú sa snažil, než funkcie a moc.
V rozhovore okrem iného konštatoval, že zatiaľ čo Slováci tlačia na nové rozdelenie vzájomných vzťahov vo federácii, česká strana neochotou pristúpiť k decentralizácii v skutočnosti presadzuje rozdelenie štátu.
"Západ možno celkom nechápe, že práve Češi pod vedením ministerského predsedu Klausa tak tlačia na rozdelenie Československa. V zahraničí vzniká skôr dojem, že sú to Slováci, ktorí forsírujú rozdelenie," vyhlásil Dubček.
Dodal, že ak by existovala politická vôľa, bolo by možné spoločný štát, aj keď v inej forme, zachovať.
Na otázku, či sa rozpad spoločného štátu krátko po prechode k demokracii dá považovať za prehru jeho a Václava Havla odpovedal, že určite nie.
"Železná opona sa zrútila a my teraz zažívame obrovskú zmenu v politike aj hospodárstve, vytvárame zákonné podmienky pre vstup do Európskeho spoločenstva. Naša námaha teda v nijakom prípade nebola márna," vyhlásil Dubček.
Unikátne fotografie
Feldek dodáva, že posledný rozhovor s Dubčekom inicioval práve Kállay.
"Dubček bol vynikajúci. Jeho názory sú moderné a dobré dodnes," komentoval rozhovor Feldek s tým, že interview by sa do istej miery dalo považovať za Dubčekov politický testament.
Dodal, že je škoda, že rozhovor vyšiel v slovenčine len v jeho a Kállayovej knihe, ktorá nemá masový náklad.
"Je to esejistická kniha, nie Banášov bestseller," konštatoval Feldek. Jedným dychom však dodal, že Kállayove fotografie Dubčeka z čias totality, aj začiatku deväťdesiatych rokov sú unikátne.
Svoje eseje nehodnotil, poznamenal len, že sa v knihe nachádza aj úryvok z básne veľkého ruského básnika Jevgenija Jevtušenka, ktorú napísal špeciálne o Dubčekovi.
Na otázku, čo sa mu vybaví v súvislosti s Dubčekom, ak si na neho spomenie osamote dnes, v deň 20. výročia osudnej autohavárie, sa zasmial a povedal, že moment, keď ešte v časoch totality prišiel na predstavenie jeho novej divadelnej hry Dubček osobne.
"Mal väčší potlesk, než potom moja hra," dodal Feldek s tým, že v tých časoch bolo od obecenstva prejavom odvahy privítať Dubčeka ováciami.
Banáš špekuloval nad nehodou
Zatiaľ jediným slovenským autorom, ktorý napísal román o Alexandrovi Dubčekovi je Jozef Banáš.
Zakomponoval doň množstvo zaujímavostí. Napríklad, že parížski študenti niesli počas študentskej revolty v roku 1968 nad hlavami portréty Che Guevaru a Dubčeka, že jeden z najlepších hokejistov na svete Jaromír Jágr má na prilbe iniciálky A.D. a číslo dresu 68, či skutočnosť, že skvelá francúzska šansoniérka Alice Dona zložila s Claudom Lemeslom pieseň o Dubčekovi pod názvom "Záhradník z Bratislavy", ktorá patrila v roku 1984 k francúzskym hitom.
Zaujímavú hypotézu priniesol aj k samotnej autohavárii. "V tom čase sa na verejnosti debatovalo o tom, že jeho vtedajší šofér bol kaskadér, ktorý sa mal pri havárii zachrániť a Dubček zahynúť. Je to nezmysel," vraví Banáš.
"Niekto možno kalkuloval s tým, že zahynú obaja. Piateho septembra mal ísť Dubček svedčiť do Moskvy ako svedok procesu o zákaze Komunistickej strany ZSSR, ktorý navrhol vtedajší prezident Jeľcin. S Dubčekom mal svedčiť aj niekdajší poľský premiér Piotr Jarosziewicz, ktorého spolu s manželkou Alicou Sloskou zavraždili dodnes neznámi páchatelia 1. septembra 1992 o jednej v noci v ich varšavskom byte. O osem hodín mal autohaváriu Dubček. Musela by to byť nezvyčajná náhoda. Ale je to len moja hypotéza," dodáva Banáš.
Pri autohavárii na diaľnici Praha - Bratislava neďaleko Humpolca sa pred 20 rokmi 1. septembra 1992 ťažko zranil predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS) a poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR Alexander Dubček, vedúca osobnosť reformných udalostí z roku 1968.
Na následky tragickej autonehody, pri ktorej utrpel ťažké zranenia chrbtice a hrudníka zomrel 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolke. Napriek viacerým operáciám nebolo možné jeho život zachrániť. Pohreb mal 14. novembra 1992 v Bratislave, posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
Politológ: Dubček nemal potenciál Zemana
BRATISLAVA. Hoci si Alexander Dubček ešte krátko pred osudnou nehodou v roku 1992 veril a bol rozhodnutý vybudovať na Slovensku silnú sociálnu demokraciu, potenciál, aký mal neskôr český sociálnodemokratický líder Miloš Zeman, Dubček nemal. Uviedol to politológ Juraj Marušiak.
"Dubčekovi veľmi chýbalo zázemie, ktoré mal v Prahe ako predseda Federálneho zhromaždenia. To zázemie, ktoré mu poskytovali ľudia ako Zdeněk Jičínský a jeho niekdajší priatelia z klubu Obroda," povedal Marušiak.
Získali ledva päť percent
Pripomenul, že aj blízki Dubčekovi spolupracovníci Ivan Laluha a Hvezdoň Kočtúch dali v tomto čase prednosť HZDS pred sociálnou demokraciou, ktorá bola na Slovensku veľmi slabá.
Dodal, že vďaka Dubčekovi bola Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) schopná "s odretými ušami" prekročiť vo voľbách päťpercentný prah do Snemovne národov, kde kandidoval Dubček osobne, ale do ostatných snemovní v Československu sa nedostali.
Napriek tomu bola podľa Marušiaka osobnosť Dubčeka pre slovenskú sociálnu demokraciu posilou, navyše sa k nej aj vďaka Dubčekovi začali pridávať iné, menšie ľavicové strany.
Ľavica trpela sporom Volfa a Zalu
Práve postupné pohlcovanie menších ľavicových subjektov bolo typické pre Zemanovu ČSSD, ktorá sa v priebehu deväťdesiatych rokov vypracovala na silnú parlamentnú stranu.
"Istý potenciál tu bol, ale nie veľmi výrazný," komentoval možnosti slovenskej sociálnej demokracie v roku 1992 Marušiak.
Pripomenul, že Sociálnodemokratická strana Slovenska v tom čase trpela aj vnútornými spormi medzi Jaroslavom Volfom a Borisom Zalom.
Volf bol vtedy jeden z najsilnejších zástancov spoločného štátu Čechov a Slovákov, kým Zala bol za rozdelenie.
Laluha: Dubček by ľavicu časom posilnil
Bývalý Dubčekov spolupracovník Ivan Laluha predpokladá, že Dubček by sociálnu demokraciu postupne dokázal zosilniť.
"Po prvé, mal veľkú medzinárodnú autoritu a pripravovala sa pre neho významná funkcia v socialistickej internacionále, hovorilo sa o ňom ako o budúcom podpredsedovi. To by znamenalo prísun kontaktov, ale aj materiálnej pomoci novej strane. Po druhé, hľadal na Slovensku mladú generáciu sociálnych demokratov, ktorí by preklenuli pôvodné tradície," povedal.
Na Slovensku bola vzhľadom na propagandu z čias totality sociálna demokracia chápaná ako "strana pánov, ktorí spolupracujú s buržujmi".
"Bol som pritom, keď (Dubček, pozn. TASR) začal pripravovať nový sekretariát a novú organizačnú štruktúru. A mal v tom čase ešte dosť fyzických síl," dodal Laluha.
Na otázku, či mu Dubček nevyčítal, že spolu s ním neprešiel do SDSS aj on, Laluha odpovedal, že "nikdy, ani slovkom".
Zásadné názorové zmeny
"Po roku 1989 prešiel Dubček veľkými názorovými zmenami. Ale ich genéza sa začala už v sedemdesiatych rokoch," komentoval Marušiak Dubčekovu názorovú genézu.
Pripomenul, že Dubček pochádzal z komunistickej rodiny, ktorá však poznala na vlastnej koži aj reálnu situáciu v Sovietskom zväze.
Preto v šesťdesiatych rokoch Dubček inklinoval k reforme socializmu a v časoch normalizácie sa myšlienkovo stále viac odkláňal od oficiálnej komunistickej línie.
Ešte ďalej išli v čase totality v samizdatoch Laluha s Kočtúchom, ktorí otvorene inklinovali k zásadnejším prodemokratickým zmenám.
Sociálna demokracia ho lákala od 60. rokov
Samotný Dubček vo svojom poslednom rozhovore pre nemecký týždenník Merian tvrdil, že ho myšlienky sociálnej demokracie zaujímali už v šesťdesiatych rokoch, v tom čase sa k tomu priznať by však bolo sebazničujúce nielen pre neho, ale aj samotné Československo.
Marušiak upozorňuje, že Dubček sa do komunistickej strany nikdy nevrátil a v roku 1989 dal jednoznačnú prednosť Verejnosti proti násiliu.
Dokonca nesúhlasil ani s predvolebnou spoluprácou SDSS a Stranou demokratickej ľavice Petra Weissa, ktorá bola nástupníčkou Komunistickej strany Slovenska.
Dubček svoje plány na vybudovanie silnej sociálnodemokratickej strany na Slovensku nikdy nedotiahol do konca. Pri autohavárii na diaľnici Praha - Bratislava neďaleko Humpolca sa ťažko zranil a zomrel 7. novembra 1992.
tasr
