štrnásť dní pred konaním volieb uverejňovať výsledky predvolebných prieskumov. Toto ustanovenie volebného zákona sa tak stalo len ďalším dokladom premárnenej šance na „normalizovanie“ či skôr civilizovanie postmečiarovských pomerov. Ak však ide o moc straníckych sekretariátov (čo dokazuje aj ich dominantná neochota povýšiť váhu preferenčných hlasov voličov nad rozhodnutia politbýr), všetko musí ísť bokom - aj význam voličov ako základných predstaviteľov politickej moci.
Občan-volič si však aj tak myslí svoje a vplyv prieskumov predvolebných preferencií na jeho volebné rozhodnutie nie je v žiadnom prípade dominujúci. Ako istý prejav šedivej teórie a večne zeleného stromu slovenského politického života nech je fakt, že aj toto zistenie vychádza z prieskumu verejnej mienky (agentúra DICIO, 16. - 26. augusta), podľa ktorej najväčší vplyv pri rozhodovaní voličov má predseda strany (40 percent), potom volebná kampaň (16 percent) a za nimi ďalší členovia strany. Z druhov volebnej kampane sa ako najvyhovujúcejší druh presadili (neuveriteľné!) okrúhle stoly v TV a volebné posolstvo - predvolebné sľuby politikov. Prieskumy verejnej mienky sú v závere prvej desiatky variantov.
Napriek tomu si predvolebné výsledky prieskumov vyslúžili veľkú kritiku - čo je možno logické, lebo doteraz publikované čísla vyvolávajú v časti politikov nervozitu z mimoparlamentnej budúcnosti, u iných zasa pochybnosti o ich objektívnosti (verifikovať ich bude až 21. september, a to už budú mať mnohí po funuse).
V žiadnom prípade to však nespochybňuje základnú výhradu voči súčasnému volebnému zákonu - ak chceme, aby sa voliči rozhodovali s čo najväčšou mierou poznania, tak odstavovať ich od niektorých informácií (a teraz nejde len o preferencie, ale o akékoľvek predvolebné prieskumy, týkajúce sa aj priorít občanov a ich očakávaní) je jednoducho v rozpore s ich základnými právami - a právo na informácie patrí medzi ne.
