BRATISLAVA. Kto je zodpovedný, keď sa dieťa utopí na kúpalisku – rodičia alebo plavčíci? Verejnosť sa po tragédii v seneckom akvaparku rozdelila na dve veľké skupiny. Jednoznačnú odpoveď nemajú ani právnici.
Povinnosť, aby na deti dozeral rodič či iný dospelý, ktorý ich na kúpalisku sprevádza, majú akvaparky napísanú priamo v návštevných poriadkoch.
Istia sa poriadkom
„Deťom do 10 rokov je vstup do bazéna povolený len v sprievode dospelej osoby,“ píše sa v prevádzkovom poriadku Aquathermalu Senec, kde sa v utorok večer utopili dve malé kuvajtské dievčatá.
Jeho marketingová manažérka Michaela Ovadová hovorí, že poriadok je vyvesený hneď pri vstupe za pokladnicami.
Ešte jednoznačnejší je návštevný poriadok Aquaparku Tatralandia v Liptovskom Mikuláši. Deti do 12 rokov majú podľa neho povolený vstup do areálu len v sprievode osoby staršej ako 18 rokov. „Sprievod je počas celého pobytu v Aquaparku Tatralandia zodpovedný za dieťa,“ píše sa v poriadku.
Spomínanou vetou sa podľa ministra vnútra zo Smeru Roberta Kaliňáka môže zariadenie po tragédii, aká sa stala v Senci, brániť na súde „s veľmi dobrou šancou“ na úspech.
„Keď to majú zadefinované takýmto spôsobom a je to verejne prístupné, tak sa v prvom rade skúma, či bol naozaj dodržaný tento predpis,“ hovorí aj Lucia Kurilovská, odborníčka na trestné právo.
Prípad sa však podľa nej musí preskúmať po každej stránke. „To znamená – na základe znaleckých posudkov, ako sa to mohlo stať, či bolo všetko zabezpečené zo strany prevádzkovateľa a nakoľko pochybili aj rodičia.“
V Senci boli v čase tragédie rodičia od detí vzdialení asi 50 metrov. Kaliňák má však do určitej miery pre nich pochopenie. Hovorí, že v arabských krajinách sú plavčíci na kúpaliskách na každých piatich metroch. Nevylučuje, že táto skúsenosť mohla znížiť ich ostražitosť.
Neregulovaní plavčíci
Plavčíkmi na kúpaliskách sa u nás legislatíva takmer vôbec nezaoberá. Existuje len zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia z roku 2007, ktorý určuje, že prevádzkovateľ kúpaliska má zabezpečiť dostatočný počet plavčíkov na poskytovanie prvej pomoci.
„Ministerstvo zdravotníctva nemá v kompetencii riešiť počet plavčíkov na plavárňach,“ odpovedala jeho hovorkyňa Zuzana Čižmáriková na otázku, či ministerstvo neplánuje stanoviť presné pravidlá na počty plavčíkov, ako to bolo v minulosti.
Meniť zákony neplánuje ani ministerstvo školstva, pod ktoré patrí komisia, ktorá vydáva akreditácie na výcvik plavčíkov. Hovorca Michal Kaliňák povedal, že je to právomoc ministerstva vnútra.
„Bolo by dobré náš systém porovnať s okolitými krajinami a urobiť k tomu širšiu diskusiu,“ hovorí minister Robert Kaliňák. Rovnako ako iné ministerstvá však aj on tvrdí: „Nie je to naša agenda.“
Topiaci sa nemusí kričať
Väčšina kúpalísk sa proti úmrtiu návštevníkov nepoistí, odhaduje expert.
BRATISLAVA. Nie je topenie ako topenie. Človek sa môže utopiť bez toho, aby si to niekto vôbec všimol, môže sa tiež utopiť bez toho, aby sa napil vody. Tvrdí to prezident Vodnej záchrannej služby Slovenského Červeného kríža Igor Baran.
Pri tichom utopení človek pláva „a zrazu dostane infarkt a bez akýchkoľvek náznakov boja o život sa ponorí pod vodu,“ vysvetľuje šéf vodných záchranárov. Nepozorovane sa človek podľa neho môže utopiť aj pri tzv. suchom utopení. Plávajúci dostane hlasivkový kŕč a udusí sa.
„Vizuálne to plavčík nezaregistruje,“ hovorí o tichom utopení Baran. „Ak tam nie je viditeľný prejav boja o život, nemá dôvod reagovať.“
Plavčík môže topiaceho sa včas spozorovať, len ak je topenie „aktívne“, keď človeka zaplavuje voda, čo je tzv. mokré utopenie.
V takej situácii plávajúci kričí a často robí „kraulové“ pohyby, ktorými sa snaží dostať z vody, vysvetľuje šéf vodných záchranárov.
Proti úmrtiu návštevníkov sa niektoré kúpaliská poisťujú. Pomer Baran odhaduje na 40 ku 60 percentám v prospech nepoistených.
(jkr)
Beata
Balogová
