Krasokorčuľovanie na oblohe. To je presné prirovnanie, ak si namiesto postavy s korčuľami predstavíte pilota v aeropláne bez motora, ktorý sa rúti k zemi a stovky metrov vysoko strúha krkolomné obraty. Slovensko prvýkrát hostilo majstrovstvá sveta v leteckej akrobacii vetroňov.
Nad dedinou je pod mrakom, ale neprší. Ideálne počasie – slnečné lúče nerobia dobre rozhodcom ani vyše šesťdesiatke letcov z celého sveta, čo sa zišli na letisku Slávnica pri Dubnici nad Váhom.
Vchádzame do areálu a zvyknutí na letecké dni čakáme iný obraz majstrovstiev sveta v leteckej akrobacii.
Posledný deň súťaže je na letisku viac personálu ako obecenstva. Nijaká efektná skupinová šou ani krkolomné prelety, nijaké farebné obrazce po tryskách lietadiel.
To podstatné sa deje kilometer nad zemou, kde je vetroň čiarkou na horizonte a divák žmúri do neba.
FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Hluchonemý šport
„Divácky to nie je veľmi atraktívna disciplína,“ priznáva Štefan Pohanka z aeroklubu Dubnica nad Váhom, ktorý akciu organizuje. „Prvky zostavy sa nespájajú, ale oddeľujú, vetrone lietajú vysoko. Z pohľadu ľudí, čo oceňujú, ak im od hukotu motorov praskajú ušné bubienky, je to zase hluchonemý šport.“
Medzitým vetroň, ktorý sledujeme, dokončil zostavu a zamieril späť na pristávaciu dráhu. „O tom je práve lietanie bez motora. Každé pristávanie je vlastne núdzové,“ usmieva sa Pohanka.
Dubnické letisko Slávnica malo na akciu predpoklady. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Do kopcov aj na rovinu
Keď pred dvoma rokmi medzinárodná organizácia CIVA vypísala súťaž na miesto majstrovstiev sveta, kde sa zíde špička bezmotorovej akrobacie, aeroklub v Dubnici nad Váhom mal dobré referencie.
Napriek tomu, že u nás sa v divácky málo atraktívnej disciplíne krúti málo peňazí, piloti trénujú vo voľnom čase ako hobby za vlastné financie a v celej krajine nenájdete jediný vhodný vetroň na profesionálnu akrobaciu.
Dokonca, jediný kus na tréningy si slovenskí letci spolu s Čechmi požičiavajú od mecenáša, bez ktorého pomoci by na majstrovstvách sotva mohli štartovať.
Prečo teda vrcholová súťaž v netypickej disciplíne tento rok pripadla práve Slovensku? Štefan Pohanka tvrdí, že tentoraz zavážili skúsenosti dubnického aeroklubu s medzinárodnými akciami a vybavenosť tunajšieho letiska.
„Hlavná je infraštruktúra a schopnosť zabezpečiť účastníkom komfort,“ vysvetľuje. „Sama poloha letiska v údolí Váhu má výhodu len v tom, že pri plachtení pohodlne doletíte nad rovinu aj nad kopce.“ Tak minulý rok v Poľsku, ako aj teraz sa na majstrovstvách stretli najmä Európania.
„Svetová špička sú Rusi, Švajčiari, Francúzi, v posledných rokoch Taliani. V Severnej Amerike, plachtársku akrobaciu nelietajú,“ hovorí Pohanka.
Špeciálne vetrone na akrobaciu vyrábajú v Poľsku. Ak máte zvyšných pár desiatok tisíc eur, môžete sponzorovať rozvoj disciplíny na Slovensku. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Tanec na zemi
Jediným súťažiacim z Ázie je Japonec Tomonari Kaji. K disciplíne sa dostal v Poľsku, v Japonsku nemajú tradíciu.
Teraz Kaji na trávniku predvádza čudesnú tanečnú kreáciu. Spomalene našľapuje, vyvracia hlavu, vykrúca trup.
Pritom sa usiluje držať pohľad na bloku s poznámkami v ruke. Do pamäti ukladá rytmus a plynulosť pohybu nad štvorcom vyznačeným na tráve.
Rovnakú choreografiu predvedie o chvíľu so strojom vo vzduchu – nad obrazcom veľkosti štvorcového kilometra.
„Teraz chodí po zemi, ale v istom zmysle letí. V mysli vidí kokpit, rýchlometer, horizont,“ hovorí slovenský pilot Andrej Zelem.
„V takzvanej tajnej kategórii dostávame dvanásť hodín pred letom zostavu, ktorú si nestíhame natrénovať s lietadlom. Jediné, čo zostáva letcom, je zatancovať si figúry na zemi.“
Slovák Andrej Zelem skončil na 24. mieste, ale v poradí tímov sa Slováci vytiahli na šiestu priečku – za Čechmi. Vyhrali Taliani. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Tanec vo vzduchu
Vo vzduchu to potom ide rýchlo. Motorové lietadlo vyťahuje zapriahnutý vetroň. Tisícdvesto metrov nad zemou sa od ťahúňa odpojí a nalietava nad označený priestor.
Kým kĺže a klesá dolu, pokúša sa pilot s čo najväčšou presnosťou predvádzať zostavu. Tú hodnotia tri desiatky rozhodcov (vrátane dvoch čiarových dolu v kukurici) a trestnými bodmi pokutujú akúkoľvek nepresnosť či vybočenie z letového priestoru.
„Nielenže musíte presne zaletieť predpísané prvky, musíte ich zaletieť v presne určenom priestore,“ hovorí súťažiaci Viliam Hrnko.
„Aj najkrajšia akrobacia je za nula bodov, ak ju zaletíte mimo.“ O chvíľu je po všetkom. No hoci zostava netrvá viac ako desať minút, no piloti sa zhodujú, že telo dostáva zabrať.
„Lietanie je úchylka, ako každé hobby,“ smeje sa Štefan Pohanka.
„Už tri minúty v preťažení sú fyzicky náročné. V negatívnych obratoch dokonca dochádza k niečomu, čo by sa dalo opísať ako mikrobezvedomie. Pilot s tým musí rátať s dopredu odhadnúť, kedy sa mu zatmie pred očami.“
Ženy súťažia spolu s mužmi. Na snímke Francúzka Sabine d'Argeuves. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Presný ako hodinár
Zaujímavé je počúvať, čo sa pri tom odohráva letcom v hlave. Viliam Hrnko vraví, že hore veľa nenarozmýšľa. Nie je čas.
„Hodinky sa rozkrútia, do tela sa napumpuje adrenalín,“ vraví pilot, ktorý k lietaniu prišiel od leteckých modelov.
„V akrobacii vetroňov je výkon letca vždy zhustený do okamihu. Klesáte a na zostavu máte niekoľko minút. V tom čase mozog a telo musia absolvovať obrovské množstvo podnetov. Stráži rýchlosť, polohu, výšku, otočky. A to všetko sa premietne do figúry na oblohe.“
Dobre to vystihuje prirovnanie k hodinárovi, ktorý musí pracovať presne a pritom v extrémnom strese.
„Niekedy je rozdiel medzi dobrým a zlým výkonom centimeter. Tak málo rozhoduje o všetkom a zrazu je na nebi niečo úplne iné. Ako keď sa čierna zmení na bielu,“ vraví pilot Hrnko pri čakaní na výsledky.
Má zatvorené oči a v mysli letí. O čo lepšie si zostavu piloti uložia do pamäti, o to lepšie reagujú naostro vo vzduchu. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Nezničiteľné lietadlá
Rozhovory s pilotmi vykresľujú stav disciplíny u nás. Málokto vie, že práve v Bratislave v šesťdesiatych rokoch minulého storočia založili Medzinárodnú federáciu akrobatického lietania – FAI.
Socialistické Československo malo tradíciu v akrobacii bez motora, vychovalo majstrov sveta a vetrone vyrábalo na export.
Po roku 1989 prišiel vo výrobe útlm a s tým aj problémy. Práve dostupnosť vhodných vetroňov je podstatná pre rozvoj disciplíny.
„Dnes pomaly nie je na čom lietať,“ približuje Pohanka s tým, že na Slovensku nezostal jediný kus vhodný na najvyššiu súťaž.
„Poliaci ich vyrábajú, ale ak prestanú, súťaž sa možno končí. Aeroplány na akrobaciu sa vyrábajú zo zosilneného laminátu a aj tým sa líšia od klasických vetroňov. Aby krídla udržali figúru, sú tuhšie a extrémne odolné – prakticky nezničiteľné, ak ich nerozlámete. Stačí ich udržiavať a prelaminovať poťah, ak sa poškodí.“
Kusov však lieta málo a cena – okolo osemdesiattisíc eur – neklesá, naopak.
Ani aerokluby potrebné lietadlá nevlastnia a naši reprezentanti majú šťastie – kamarát, ktorého presvedčili, aby si jeden aeroplán obstaral, im ho prenajíma na tréningy. Tie Slováci absolvujú spolu s Čechmi, na národné družstvá sa delia iba na súťaži.
Záprah stúpa do výšky 1200 metrov. Potom sa vetroň odpojí a klesá. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Drahý šport
Šesťdesiatnik Pohanka pokladá vzkriesenie disciplíny okolo roku 2000 za úspech a pochvaľuje si mladú krv. Vďaka nej vraj stretnutia letcov nepôsobia ako posedenia na geriatrii.
Faktom však je, šport to nie je pre každého. Okrem nadšenia a času totiž vyžaduje najmä peniaze.
„My traja sme dôkazom, že sa to dá,“ hovorí ďalší z našich súťažiacich Bohuslav Medvec. „Ale chce to obete a zohnať funkčný aeroplán je iba začiatok. Ak si zrátate náklady na tréning, každé tri minúty akrobacie vo vzduchu vás stoja zhruba sto eur. Bez poctivého trénovania je účasť na vrcholovej súťaži nepredstaviteľná.“
Viliam Hrnko vie, o čom hovorí, keď vysvetľuje, že celoročný tréning môže byť zbytočný, ak to škrípe v koncovke.
„Práve som zahodil pre malé zaváhanie dôležitú figúru. V rýchlosti okolo 240 kilometrov za hodinu to znamená, že aeroplán urobil čiarku zlým smerom. Poviem to aj inak – jediný zlý pohyb a všetky investície a vyše ročný tréning som vyhodil von oknom.“
Na akcii je jediné lietadlo s motorom. Každý deň vytiahlo nahor vyše šesťdesiat súťažiacich vetroňov. FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Umelecký dojem
„Vlastné chyby ma však nehnevajú. Horšie sú veci, za ktoré si nemôžete sám,“ pokračuje Hrnko a vysvetľuje, prečo hodnotenie výkonu sprevádzajú protesty.
„Kým iné letecké disciplíny, ako je navigácia, sú viacej objektivizované, akrobacia do veľkej miery závisí od subjektívneho dojmu – podobne ako v krasokorčuľovaní. Bohužiaľ, aj tým vzniká priestor na manipuláciu. Majstrovstvá sveta sú veľká politika a niekedy to viac ako súťaž pripomína súboj s rozhodcami,“ tvrdí pilot po výkone.
A v tej chvíli ťažko povedať, či z neho hovorí ukrivdené ego, alebo je problémom svojvôľa rozhodcov.
Keď sa nad letiskom zotmie, je už jasné, že Slováci nevyhrali. Šieste miesto v kategórii Unlimited však pre náš tím nie je také zlé.
„Uvidíme o rok, môžeme zase trénovať a vyhadzovať peniaze,“ vraví jeden zo slovenských pilotov. „Len dúfam, že toto nebude čítať moja žena.“
