Pošta je jediná inštitúcia, ktorá funguje aj počas vojen. Vojak, ktorý nedostane list od svojej milej, je mŕtvy vojak, tvrdí v rozhovore popredný slovenský filatelista Vojtech Jankovič.
Ako sa historicky vyvíjali poštové služby?
Prvé stopy po posielaní zásielok možno nájsť v starovekom Ríme alebo v Číne, kde také niečo využívali bohatí ľudia, ktorí si mohli dovoliť najať kuriérov. Panovníci, šľachtici aj cirkev si takto budovali siete, vďaka ktorým mohli byť istí ľudia v spojení. Časom sa zistilo, že to bude efektívnejšie, ak sa to systematizuje. Už predtým bolo zvykom, že obchodníci si neprepravovali len tovar, ale aj správy. Neskôr sa tieto služby nacionalizovali, čiže ich ovládli jednotlivé štáty, navyše sa zistilo, že sa dá na tom aj zarobiť.
Je možné s odľahčením povedať, že prvým známym poštárom na svete bol grécky vojak, ktorého podľa legendy v roku 490 pred naším letopočtom vyslali z Maratónu do Atén, aby oznámil prehru Peržanov?
Áno, ale záleží na tom, čo konkrétne vnímame ako poštu. Pod tým slovom sa kedysi rozumeli stanice, na ktorej sa prepriahali kone, a na ktorých oddychovali kuriéri počas prepravy zásielok. Veľkým pokrokom v týchto službách bola poštová reforma vo Veľkej Británii, ktorú zaviedol sir Rowland Hill v roku 1840. Dovtedy totiž poštovné štandardne platil prijímateľ, nie odosielateľ. On to zmenil s tým, že budú povedzme len tri základné pásma, a teda aj platby – pre Anglicko, Veľkú Britániu a zvyšok sveta. A práve vtedy sa vymyslelo, že dokladom o zaplatení poštovného bude nalepená známka. Jej pečiatkovanie na obálke vzniklo preto, aby sa tá, čo už bola použitá, znehodnotila. Na prvej známke sveta bola zobrazená kráľovná Viktória.
To bolo Anglicko. Čo pošta vo svete?
Hillova reforma bola lokálnou záležitosťou podobne ako iné poštové služby v rôznych krajinách. Tie to však chceli posunúť na vyššiu úroveň, a tak v roku 1874 vznikla Svetová poštová únia, združujúca rôzne krajiny. Dohodli si recipročné uznávanie a vyplácanie poplatkov tak, aby na tom netratili. Na začiatku to totiž fungovalo tak, že ak niekto poslal zásielku z Anglicka do inej krajiny, celý poplatok ostal doma, hoci časť služby musel vykonať iný štát. Únia je odvtedy globálnym garantom poštovej služby na celom svete, dokonca registruje každú známku, ktorá je vydaná na poštové účely, teda sa ňou dajú platiť zásielky. Platí pritom, že takéto známky oficiálne vydáva len štát, respektíve jedna ňou poverená inštitúcia.
Ilegálne známky sú zbytočná investícia
Známku si však môže urobiť každý aj doma na tlačiarni. Ak ňou neplatí za zásielky, je to v poriadku, nie?
To je práve neduh, ktorý škodí filatelii ako takej. Najmä po rozpade ZSSR vzniklo množstvo „podnikateľov“, ktorí tlačia rôzne známky pre rôzne, dokonca aj neexistujúce územia, a neznalí zberatelia ich kupujú, hoci sú to vlastne len pseudoznámky, respektíve ilegálne známky. Nedajú sa použiť na zaplatenie zásielky, nemajú zberateľskú hodnotu, sú to len obyčajné nálepky. Príkladom môže byť „známka“ s nápisom Náhorný Karabach alebo Muránska planina. Niekto to vytlačí, pustí do obehu a ľudia uveria, že ide o oficiálnu známku štátu, hoci taký neexistuje. Ide teda len o komerčný biznis a ľudia si to kupujú, lebo je to pekný obrázok. Zo zberateľského hľadiska je to zbytočná investícia, hodnotu majú len známky, ktoré boli vydané oficiálne a sú evidované v poštovom vestníku a registrované poštovou úniou.
Vnímam dva druhy filatelistov – tých, čo zbierajú exponáty len pre potešenie, a tých, čo v tom vidia aj biznis, teda ich možný predaj. Kam patríte vy?
Všetci filatelisti sú v jednom koši, lebo každý tie materiály zbiera nielen pre vlastné potešenie, ale aj pre ich hodnotu. Rozdiel je možno v tom, že niektorí si to priznajú a iní nie. Ak by ste zbierali staré varechy, budete to robiť zrejme preto, lebo ich je málo a vnímate v nich istý moment unikátnosti.
Nie každý však túži svoju zbierku speňažiť.
To všetko má zberateľ niekde v podvedomí. Pomerne často sa stretávam s ľuďmi, ktorí celý život zbierali filatelistické veci a na sklonku života uvažujú o predaji, prípadne tak uvažujú tí, čo ich zbierky zdedili. Ja sám som začal, lebo sa mi to páčilo, až postupne sa ukázalo, že systematicky budujem zbierku, hľadám, čo je vzácne, orientujem sa v cenových reláciách a zameriavam sa na to, čo môže mať časom vyššiu hodnotu. Vždy si ale primárne vyberám to, čo mi pasuje, lebo som tematický zberateľ.
To je aký?
Zbieram veci s konkrétnym námetom. Tým sú bicykle. Materiál sa mi teda musí hodiť k tejto téme, musí ísť o niečo, čo súvisí s vývojom bicykla, jeho históriou, pretekmi a podobne. Až potom zisťujem, či je tá vec pre mňa drahá alebo nie.
Filatelia ako vedná disciplína
Predpokladám, že nejde len o známky.
Zbierka pokročilého filatelistu sa neskladá len zo známok, často tvoria len menšiu časť. Filatelistickým materiálom sú totiž aj obálky, celiny, telegramy, ktoré sú spoločne nazývané celistvosti, a rôzne iné poštové doklady. Sú ich tisícky.
Ako môže telegram súvisieť s bicyklom?
Môže byť na ňom prepravený a kuriérom odovzdaný adresátovi. Zaujímajú nás teda aj okolnosti prepravy, nielen samotný doklad. A môže ísť aj o blahoprajný alebo reklamný telegram, na ktorom je bicykel vyobrazený, prípadne je na ňom vyznačená udalosť, ktorá s ním nejako súvisí.
Nebola kedysi filatelia primárne o známkach?
Kedysi dávno áno, ale ľudia si potom uvedomili, že sú síce krásne, ale z jedného druhu sú ich vydané aj státisíce či milióny kusov. A z toho vyplynulo, že ak bude tá známka nie osamotená, ale nalepená na liste, je to vzácnejšie, lebo obálok s tou istou známkou je oveľa menej. Jednoducho sa ich menej zachovalo. A ešte menej je takých, ktoré boli poslané expresne, teda je na nich nálepka alebo pečiatka navyše, prípadne väčší počet známok.
Ak teda získate známku s obálkou, neodlepujete ju?
Ako kedy. Najskôr si všímam, či tá obálka nie je niečím zaujímavá. Samozrejme, väčšina tých dnešných je rovnaká a ani známka nemá výrazne väčšiu hodnotu, ak sa však ukrývala v skrini sto rokov, získava to iný náboj. Najmä ak prišla trebárs z Ekvádoru a nie zo Senca. Filatelista teda taký materiál vníma inak ako bežný prijímateľ. Cenný dokonca môže byť aj list, na ktorom žiadna známka nie je, lebo bol oslobodený od poštovného – sem patria napríklad slepecké zásielky alebo poľná pošta, teda zásielky medzi vojakmi na bojiskách a ich rodinami či blízkymi.
Má teda obálka z New Yorku s pečiatkou 11. september 2001 vyššiu hodnotu ako tá, ktorú poslali o deň skôr?
Je to dôležité pre toho, kto sa zameriava na dátumy pečiatok, deň teroristických útokov môže byť pre neho zaujímavý. Iného však môžu zaujať ďalšie faktory – spôsob prepravy zásielky, adresa prijímateľa a podobne. Každý si v tom nájde svoje. A koľko sa pri tom človek dozvie z histórie. V Malej encyklopédii filatelie je citát anglického fyzika Rutheforda „Uznávam iba dve základné vedy, v ktorých sú všetky ďalšie obsiahnuté – fyziku a filateliu.“ Tým povedal všetko. Známa robila vo Fínsku doktorát z filatelie, týkal sa histórie transatlantických plavieb. Hľadala a skúmala poštové dokumenty, ktoré boli prepravované parníkmi a loďami od chvíle, čo sa tak dialo. Filatelia je teda svojím spôsobom aj vedná disciplína.
Hodnotu majú aj odtlačky výplatného stroja
Množstvo filatelistov zbiera korešpondenčné lístky. Prečo?
Volajú sa celiny a ich hodnota spočíva v tom, že sú niečím ako známky, keďže tie sú už na nich predtlačené. Prvý korešpondenčný lístok vznikol v Rakúsko-Uhorsku v roku 1869 a rýchlo sa rozširoval, lebo sa ukázal ako dobrý prostriedok na odosielanie pošty. Po ich kúpe už totiž nemusíte riešiť poštovné. Existujú pritom rôzne celiny – obyčajné, s obrazovou prítlačou, s reklamou a podobne. Vznikajú dokonca aj celinové pohľadnice, napríklad k hokejovým majstrovstvám sveta 2011. Je na nej Demitra, ako dáva gól ruskému brankárovi.
Nie na všetky obálky sa dávajú známky, na mnohých sú dnes len červené strojové pečiatky. Má zmysel zbierať aj tie?
Hovorí sa tomu odtlačok výplatného stroja a zväčša sa skladá z dvoch častí – okrúhlej pečiatky s dátumom a miestom podania plus zo zubatej pečiatky, imitujúcej známku, na ktorej je uvedená hodnota a názov krajiny. Prípadne tam môže byť aj tretia, na ktorej je reklama na firmu. Odtlačky sa zaviedli v 20. rokoch minulého storočia a sú konkurentom klasických známok, keďže frankovanie obálok strojom je efektívnejšie.
Samozrejme, zberateľskú hodnotu to má až v kontexte viacerých obálok z rôzneho obdobia – kým kedysi mala rovnaká pošta na zubatej známke názov Československo, teraz je tam Slovensko. Koruny sa zmenili na eurá, zmenili sa aj názvy firiem, napríklad Železiarne Košice na VSŽ a potom na U.S. Steel. Séria takýchto obálok už má svoju cenu, lebo na nej krásne vidno, ako sa historicky menil výplatný stroj jednej firmy. Zberateľ za tým teda vníma príbeh.
A predstavte si, ako tú hodnotu dokáže navýšiť fakt, ak sa odtlačok používal len krátky čas, napríklad počas vojny, prípadne tesne pred znárodnením, alebo je na ňom neúmyselná chyba, trebárs opačný dátum, a príde sa na to po troch týždňoch. Chybná séria je hodnotnejšia, lebo takých kusov bude oveľa menej než ostatných.
Pošta je jediná inštitúcia, ktorá funguje bez ohľadu na vojnu
Čo poľná pošta?
Pre zberateľov je mimoriadne atraktívna. Pošta je totiž jediná inštitúcia, ktorá funguje bez ohľadu na to, či je vojna. V tomto panuje akýsi tichý súhlas medzi bojovými stranami. Inými slovami zásielky sa prepravujú aj medzi znepriatelenými stranami. Vo vojnách totiž bojujú ľudia, a tí pre svoju existenciu potrebujú mať pocit, že žijú, že majú kontakt s domovom. Ak vojak v zákope celé mesiace nedostane list od svojej milej, je ako keby mŕtvy, ide o vec psychológie. Každá armáda preto dbá na to, aby fungovala preprava zásielok z civilného do vojenského sektoru a naopak. Platí tiež, že táto služba je oslobodená od poštovného. A práve z týchto zásielok je možné vyčítať neuveriteľné veci o histórii.
Poľná pošta a bicykle, na ktoré sa zameriavate, ale asi spolu nesúvisia, nie?
Naopak. Keď bicykel dostal pedále, vojenskí stratégovia veľmi rýchlo zistili, že je to výborná alternatíva za koňa. Vyvíjali sa ťažké vojenské aj skladacie bicykle, a už od 80. rokov 19. storočia sa bicyklové jednotky stali súčasťou každej armády. Mám množstvo pošty z prvej svetovej vojny, ktorá bola zasielaná z alebo do takejto jednotky, bicykle sa využívali aj v druhej svetovej vojne. Dokonca som spoznal človeka, ktorý bol súčasťou takejto roty. Je to typická vec, ktorú som sa dozvedel až vďaka filatelii.
Platí teda, že filatelista býva často aj historik?
Trúfam si povedať, že filatelisti, ktorí sa špecializujú na poľnú poštu, majú porovnateľné vedomosti o histórii ako študovaní historici. Majú totiž v rukách reálne dokumenty, ktoré prešli frontom, a ktoré dokazujú, kde sa tá jednotka konkrétne nachádzala, čo robila a tak ďalej. A každý poctivý zberateľ sa zaujíma aj o súvislosti, nielen samotné materiály. Ja sám sa vďaka svojej zbierke detailne zaujímam o históriu bicyklov.
Vyrozumel som, že každý, kto má povalu na starom dome, na nej môže nájsť aj poklady s veľkou hodnotou.
Nájsť babku s takým starým domom, kde je odložená pošta z mladosti, je sen každého filatelistu. (smiech) Ak také veci nájde bežný človek, ktorý o tom nemá znalosti, tak si tú hodnotu často ani neuvedomí a rovno to spáli. Nerozumie totiž, načo by mu boli nejaké staré obálky.
Najdrahšie sú tie, ktorých je málo a sú chybné
Ktoré známky patria k najdrahším na svete? Modrý maurícius to vraj nie je.
Tuším najdrahšia je švédska trojskillingová žltá známka z roku 1855, ktorá mala byť pôvodne zelená, ale bola chybne vytlačená. Stojí milióny dolárov, a to najmä vďaka tomu, že je jediná na svete. Jej prvým majiteľ bol švédsky školák, ktorý ju našiel na liste svojej babky, a zberateľovi ju predal len za sedem korún. Na to, aby známky získali obrovskú hodnotu, teda musia byť niečím unikátne, napríklad ako chybne vytlačená Britská Guyana, o ktorej sa dlho viedli spory, či to nie je falzifikát. Presnú sumu dnes ťažko niekto odhadne, ale určite ide o viac ako milión dolárov. Takéto známky držia v rukách investori, nie bežní filatelisti. Modrý a červený maurícius patria k najznámejším známkam medzi laikmi, ale najdrahšími nie sú, a to ani zďaleka.
Ako vlastne vznikli?
Guvernér ostrova Maurícius v roku 1847 organizoval ples, a rozhodol sa, že na pozvánkach použije vtedajšiu novú módu, teda nalepené známky, ktoré si dá sám vyrobiť. Vyhľadal lokálneho remeselníka, ktorý o známkach nikdy poriadne nepočul, a ten mu vyrobil dva hárky červených a modrých známok – jedno a dvojcentových. Vtip spočíval v tom, že tie známky boli vyrobené s chybou – miesto nápisu „POST PAID“ (poštovné uhradené) tam bolo, že „POST OFFICE“ (poštový úrad), čo bol nezmysel. Na ďalších známkach to už opravili, ale tie pôvodné sa stali vzácnosťou. Obálok sa, samozrejme, zachovalo menej ako známok, a existuje dokonca tuším len jedna, na ktorej sú nalepené obe známky. Tá je oveľa drahšia ako samostatná známka. V roku 2008 bola na výstave vo Viedni, ľudia tam stáli v šialených radoch, len aby ju videli. Mnohé tie známky tiež sprevádzajú smutné príbehy.
Napríklad?
Trebárs ten, ako jednu z nich niekto našiel na pôjde, lacno ju predal a potom sa ju celý život snažil kúpiť späť, čo sa nepodarilo, lebo každou aukciou šla cena prudko hore. Alebo ten, ako niekomu ukradli hodinky, a keď sa našli, pýtal sa, kde je známka, čo bola ukrytá vnútri. „Myslíte ten papierik? Ten som vyhodil.“ Bol to modrý maurícius, ktorý si tam dotyčný schoval ako na najbezpečnejšie miesto s tým, že ho má stále pri sebe.
Dá sa obchodovanie so známkami prirovnať k biznisu s obrazmi?
Dá, lebo v oboch prípadoch ide o predaj umenia. Akurát trh so známkami je živší, lebo sú lacnejšie, a teda nájdete viac kupcov či predávajúcich. Ak vlastníte originál Van Gogha, kupcov bude zrejme oveľa menej. Navyše známky sú menej abstraktné ako výtvarné diela.
Sú na Slovensku ľudia, ktorých dokáže uživiť len biznis so známkami?
Áno. Nie je ich veľa, a keďže náš trh je malý, obchodujú medzinárodne. Niektorí sa majú naozaj dobre. Na Slovensku sú aj známky, ktoré stoja okolo 100-tisíc eur. Presné ceny by však ukázala len dražba. Kým sú súčasťou súkromnej zbierky, nie je možné zistiť aktuálne trhové hodnoty. Museli by byť v obehu a museli by sme mať jasno v tom, koľko rovnakých kusov existuje vo svete. Hodnotným je napríklad takzvaný Hárček Deťom, ktorý vyšiel za vojnového slovenského štátu, a bol chybne nezúbkovaný.
Husák nemá hodnotu
Keď za vami prídem s nejakou zbierkou známok, ako určíte ich aktuálnu hodnotu?
Vždy musíte prísť za filatelistom, ktorý sa špecializuje na oblasť, ktorej sa tá zbierka týka. Keď poznám segment, viem povedať, či to môžem hodnotiť ja alebo vás pošlem za niekým lepším, prípadne si niekoho prizvem. Vo všeobecnosti ale viem urobiť základný nástrel a povedať, či sa tým ďalej zaoberať. Poruke mám katalógy, ktorých je iks druhov, v nich dokážem nájsť katalógovú cenu známok. Ak však pôjde o celistvosti, bude to trochu problém, lebo tie sú špecifické a katalógy na ne neexistujú. Tam je to už vec trhu, keď až aukcia ukáže, či sa to dá vôbec vydražiť, a ak, tak za koľko.
Kde mám záruku, že ma filatelista neoklame? Prinesiem niečo v hodnote tisíc eur, on mi ponúkne sto, a ja sa ešte budem tešiť, ako dobre som zarobil.
Také niečo sa môže stať vždy, lebo tieto veci sú záležitosťou ponuky a dopytu. Ak on bude informovaný a vy nie, môže vás nachytať. Preto vždy odporúčam navštíviť viacerých odborníkov a urobiť si prehľad. Ideálne je prísť na filatelistické stretnutie, kde je aspoň 20 ľudí, čo sa tomu venujú.
Akú hodnotu majú bežné zbierky ľudí, povedzme albumy známok z detstva, vyskladané zo známok z hromadných balení v PNS?
Väčšina má takú nízku hodnotu, že za normálnych okolností sa nevyrovná ani sume, ktorú by ste zaplatili odhadcovi za to, že ich bude tri hodiny skúmať a účtovať si povedzme 20 eur za hodinu. Tie známky síce môžu mať nejakú katalógovú hodnotu, ale to ešte neznamená, že sú predajné.
Katalógová cena teda ukazuje, za koľko sa dá známka kúpiť, ale nenaznačuje, za koľko sa dá predať?
Presne tak. Niekto si kúpi známku podľa katalógovej ceny a je šťastný. Keď ju potom chce predať, zrazu zistí, že ju nik nechce. Predaj je teda vec trhovej ceny, a tá je obvykle nižšia od katalógovej. Len málokedy je to naopak.
Takže ak má niekto odložené známky našich prezidentov, má smolu? Napríklad Husáka mal kedysi každý rovnako ako známky sovietskej kozmonautiky a podobne.
Klasická známka s Husákom má nízku hodnotu, lebo bola vydaná v miliónových nákladoch. Nemá snáď ani hodnotu nominálu, ktorý je na nej uvedený.
Ľudia vždy budú niečo zbierať, maximálne zmenia komoditu
Občas sa možno dočítať, že slovenská známka vyhrala cenu typu najkrajšia známka sveta a podobne. Nie je to nezmysel rovnako ako určovanie najlepšej pesničky sveta?
Je to podobné ako s každou anketou, všetky sú subjektívne. Mám na to jeden vtip – čarodejnica sa pýta zrkadla: „Zrkadielko, povedz že mi, ktorá zo žien je najkrajšia na zemi?“ Zrkadielko odpovedá: „A podľa ktorej agentúry?“ Je to teda individuálne, ale faktom je, že slovenské známky sú mimoriadne kvalitné tak z hľadiska náročnosti prípravy, ako aj prevedenia. Stále sa u nás používajú rytiny, čo je úplne iné ako ofsetové známky tlačené v zahraničí, koniec koncov československá rytecká škola bola svetovou špičkou. Pri rytinách sa pritom stretávajú dvaja umelci – výtvarník a samotný rytec, ktorý to ryje do oceľových dosiek. Už vytvorenie matrice, z ktorej potom vznikajú známky, je náročný proces.
Ofsetová známka je síce pre laikov vizuálne atraktívnejšia, ale z hľadiska umeleckého a technického jednoznačne vyhrávajú rytiny. Umelci to asi vždy vidia inak ako laici. Slovensko teda vyhráva v anketách, kde sa hodnotia umelecké známky. Ľudia ako František Horniak, Rudolf Cigánik, Martin Činovský a Dušan Kállay získali ocenenia vďaka tomu, že sa na známkach skutočne namakali. Sú to špičkoví odborníci.
Hovoríte, že slovenské známky sú kvalitné. Nie je potom chybou vás všetkých, čo sa tým zaoberáte, že filateliu medzi laikmi najviac propaguje amatérsky filatelista Ján Urda, ktorý o nej píše na blogu?
Pán Urda má viac ako 70 rokov a, našťastie, spojili sa v ňom jeho skúsenosti s tým, že dokáže fungovať na internete. Problém je, že toto by mala robiť aj mladá generácia filatelistov, tá však nevzniká. Je to generačný problém kombinovaný s neschopnosťou filatelistov písať o tom tam, kam chodí veľa čitateľov. Väčšina zberateľov je vo vyššom veku, tí už blogovať nezačnú. Naša komunita sa rapídne zmenšuje, navyše medzi nimi prevládajú partikulárne záujmy, majú problém dať sa dokopy a niečo vymyslieť. Filatelia je vecou spolkov a komunitnej práce, a spolčovanie Slovákom nie je vlastné. V Zväze slovenských filatelistov je evidovaných možno 800 ľudí, ale tých, čo zbierajú filatelistické materiály mimo štruktúr budú tisícky. Žiaľ, zväz zostarol a skostnatel, je neakčný, hoci práve on by mal organizovať to, čo chýba. Hovorím to napriek tomu, že sám v ňom zastávam nejaké funkcie. Niektorí sa snažíme pohnúť to dopredu, ale chce to systémovú reformu, inak bude ten moloch zbytočný.
Internet priamo ohrozuje filatelistov – ľudia si dnes neposielajú listy, ale maily, gratulujú si cez esemesky alebo sociálne siete. Nemáte z toho ťažkú hlavu?
Nejaké dokumenty sa budú posielať stále, nikdy nebude všetko elektronické. Áno, filatelisti touto zmenou veľmi trpia, ale v praxi to znamená, že sa opäť vracajú do histórie a zameriavajú na to, čo už bolo. Vďaka tomu sa zvyšuje aj hodnota vecí, ktoré už boli na okraji záujmu. Ľudia vždy budú niečo zbierať, to sa nikdy nezmení, maximálne si zvolia inú komoditu – možno staré mobily, nálepky na diskety, možno niečo iné.
Aby sa ešte nezbierali aj staré e-maily.
Možno sa na tom smejete, ale ja som nad tým už vážne premýšľal a hľadal, čo v nich môže byť také, že je to nereplikovateľné a mohlo by mať v budúcnosti nejakú hodnotu.
Čo ste zistili?
Zatiaľ nič. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Vojtech Jankovič v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
