Alkohol je škodlivý v akomkoľvek množstve, heroín je na Slovensku pomaly rarita a marihuana nebýva vstupnou bránou k tvrdým drogám, tvrdí riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí ĽUBOMÍR OKRUHLICA.
Vy ste úplný abstinent?
Občas si dám pohárik. Ale netvrdím, že malé množstvo alkoholu neškodí či dokonca organizmu prospieva.
Neznižuje pohár červeného denne riziko infarktu?
To je možné, ale zároveň zvyšuje riziko rakoviny aj u pravidelných konzumentov, nielen tých so závislosťou. Už malé množstvo alkoholu podľa dnešných poznatkov škodí. Práve som čítal rozhodnutie Európskeho súdu v Luxemburgu a jeho výklad smernice, že producenti vína a piva zavádzajú, ak hlásajú, že striedme pitie neškodí.
Ono totiž škodí a teraz máme súdom potvrdené, že užívanie alkoholu sa nezlučuje s definíciou duševnej pohody. Samozrejme, individuálne sa účinky líšia, akurát, že medicína nedokáže predvídať, ako na alkohol ten-ktorý človek zareaguje. Práve preto ho nemôžeme nikomu odporúčať.
Keby bol alkohol zakázaný, boli by ste za legalizáciu?
Bol by som proti.
Čo z drog by ste povolili?
Jedine kávu, kofeín. Sú to síce psychoaktívne látky, ale majú množstvo dokázaných zdravotných benefitov, napríklad protirakovinové účinky.
Epidémia heroínu v Bratislave
Koncom osemdesiatych rokov ste ako lekár pôsobili v Afrike. Aká to bola skúsenosť?
Do Zambie som odišiel na jar 1989 v rámci celosvetovej technickej pomoci. V hlavnom meste Lusaka som bol primárom psychiatrickej kliniky a súčasne som prednášal na lekárskej fakulte. Na diaľku, z Afriky, som prežíval aj našu nežnú revolúciu.
Už vtedy ste liečili závislých?
Áno, ale ešte nie tak úzko a vysoko špecializovane ako teraz. Robil som všeobecnú psychiatriu, práve Zambia však rozhodla o mojom neskoršom odbornom smerovaní. Subsaharská Afrika bola a dodnes zostáva oblasťou s najväčším výskytom AIDS, takže aj väčšina pacientov na tamojšej psychiatrii bola HIV pozitívna. Kým u nás to bola iba rarita, v Zambii som videl na vlastné oči, čo znamená epidémia smrtiaceho vírusu.
Keď som sa vrátil, bol rok 1993 a v Európe sa začínala epidémia heroínu. Na Západe to bola druhá vlna užívania, k nám práve dorazila prvá. Na Slovensku vtedy vznikali Centrá na liečbu drogových závislostí, pre našu psychiatriu to bola novinka a veľká výzva.
Napokon, z osemdesiatych rokov si pamätám jediný prípad emigranta, z Kanady sa vrátil na Slovensko so závislosťou od heroínu. Po páde železnej opony však drogy dorazil k nám a o pár rokov predstavoval heroín v Bratislave zdravotný problém číslo jeden. Dokonca predbehol alkoholizmus.
Prosím?
Áno, aj v absolútnych číslach. V rokoch 1994 až 1997 sme mávali denne až 15 nových pacientov s ťažkými abstinenčnými príznakmi.
Dnes ich chodí koľko?
Možno jeden za mesiac. Mladý užívateľ závislý od heroínu je rarita - medzi drogovými závislosťami vedie pervitín a celkovo medzi užívateľmi drog marihuana.
Čo bol vtedy najväčší problém?
To isté, čo v Zambii – HIV. V rokoch 1993 – 1994 sa u nás objavili prví vnútrožiloví užívatelia heroínu, predtým len fajčili a inhalovali. Toto bolo hrozbou. V rozvinutom svete sa totiž vírus nešíri dominantne sexuálnou cestou, ale práve vnútrožilovým užívaním drog.
Na Západe, kde sa pichanie drog rozšírilo skôr, ako objavili súvislosť s HIV, už došlo k tomu, že sa epidémia vírusu z populácie užívateľov drog preniesla do bežnej populácie, čo drogy neužíva. Tomu sa na Slovensku podarilo zabrániť.
Aj vďaka liečebným programom, ktoré sme naštartovali, sa epidémia nerozšírila a v súčasnosti máme jednu z najlepších bilancií HIV v Európe.
Odkiaľ ste brali know-how?
Aby mali závislí motiváciu na liečenie, musia dostať terapiu, ktorá im uľaví od trápenia. To však bola u nás veľká neznáma, pretože narkomani potrebujú inú liečbu ako alkoholici. Podujal som sa na to.
Vedel som dobre po anglicky, mal som naštudovanú literatúru a tak som na vlastné náklady vycestoval do Washingtonu na metadónovú konferenciu, kde som získal informácie o vtedy najmodernejších spôsoboch liečby závislostí.
Keď som sa vrátil a na Slovensku sme začali s programom, pacienti sa nám začali hrnúť a hneď cítili úľavu. Bol najvyšší čas, prichádzali najmä v štádiu, keď si iba začínali pichať drogu do žily.
Dnes sa dá povedať, že z tejto prvej generácie užívateľov až na výnimky nikto nedroguje. Ak nezomreli, tak patria k väčšine, ktorá abstinuje.
Foto - SITA
V prevencii sa robili chyby
Reakcie na drogovú epidémiu vtedy boli všelijaké. Kto vyrastal v deväťdesiatych rokoch, ten si z médií pamätá srdcervúce príbehy narkomanov, čo po prvej heroínovej cigarete zostali fatálne závislí a mesiac neskôr zomreli. Nebola chyba prevencie preháňať a skresľovať?
Máte úplnú pravdu. Sami sme upozorňovali na nebezpečenstvo zjednodušených posolstiev v médiách. Aj tie niesli vinu, že heroínu sa, paradoxne, ľudia nebáli. Ak mali z okolia inú skúsenosť ako šírili kampane, mohli prestať veriť osvete. Pamätám si mladých ľudí, čo tvrdili, že závislosť od heroínu je iba výmysel propagandy – a potom k nám prichádzali závislí. Na druhej strane, aj zveličené varovania mali základ v realite.
V čom?
Faktom je, že jediná heroínová cigareta môže spôsobiť závislosť a dokonca vyvolať smrť. Rozhoduje dispozícia užívateľa, kombinácia génov a prostredia. Stalo sa, že človek po prvej dávke koncentrovaného heroínu odpadol a zomrel – nemal vytvorenú toleranciu a predávkoval sa. Bolo to však veľmi zriedkavé.
Štatisticky, koľko užívateľov heroínu postihuje závislosť?
Zo všetkých drog má heroín najväčší potenciál najsilnejšie a najrýchlejšie vyvolať závislosť. V tom sa dá porovnať len s tabakom.
Čísla dlhodobo sledovali Američania, kde je heroín etablovaný minimálne od vietnamskej vojny. Tí zistili, že závislými sa stáva dvadsať percent ľudí, čo heroín vyskúšajú päť- a viackrát v živote. Zvyšní podľa výskumu nepokračujú dokonca ani v rekreačnom užívaní a celkom s drogou prestanú.
´Chytľavosť´ heroínu však ovplyvňujú ďalšie faktory, napríklad koncentrácia drogy. V deväťdesiatych rokoch mal heroín na ulici koncentráciu sedemdesiat percent, neskôr toto číslo klesalo a dnes sa i päť percent pokladá za silu.
Spomínate strašenie drogami. Ako by vyzerala korektná prevencia?
Prevencia je veľmi zložitá vec. Ako zistili v Amerike, málokedy sa ukáže účinná a jej efekt nezvyšujú ani kampane za obrovské peniaze. Dokonca uvažovali, že zastavia financovanie primárnej prevencie.
Niekedy však prevencia skutočne zaberá. Keď mali na Stredozápade USA problém s epidémiou metamfetamínu, na bilbordy vyvesili slečnu, pôvodne krásavicu, a na porovnanie obraz tej istej osoby ako bezzubej trosky po niekoľkých rokoch užívania drog.
Na toto veľmi dobre reagovali stredoškoláci, obava zo vzhľadu zaberala lepšie ako varovania pred chorobami. Samozrejme, fotografie boli skutočné, nijaká fotomontáž.
Ďalšie skreslenie prevencie mohlo byť hádzanie drog do jedného balíka.
Súhlasím, málo sa rozlišovalo trebárs medzi marihuanou, kokaínom, extázou.
Tváre metamfetamínu. Americká protidrogová kampaň mala efekt
Vstupná brána k tvrdým drogám?
Argumentom bol aj okrídlený slogan o marihuane, vstupnej bráne k tvrdým drogám. To sa ešte používa?
Podľa teórie, akú použijete. Chybne sa to vykladalo podľa tej biologickej.
To je aká?
Že keď niekomu zachutí marihuana, neskôr nevyhnutne prejde ďalej a bude hľadať tvrdšie drogy.
To sa potvrdilo?
Nie. Jediné, čo vychádza z amerických štúdií, je, že množstvo pravidelných fajčiarov marihuany po skončení s touto látkou prechádza na alkohol a pije dosť intenzívne. Celkom zaujímavé najmä vo svetle kampaní za legalizáciu marihuany. Tieto často stavajú proti sebe alkohol a marihuanu s argumentom, že marihuana nie je až také svinstvo ako alkohol.
Výskum však ukázal, že fajčiari marihuany, ktorí sa alkoholu stránili, mali naň vybudovanú toleranciu. Inými slovami, farmakologický účinok alkoholu sa u nich dostavil až po väčších dávkach, pritom bez toho, že by predtým pravidelne pili.
Čo to znamená?
Že mechanizmy účinku marihuany a alkoholu biologicky súvisia. Ale pri marihuane a tvrdých drogách takúto súvislosť potvrdenú nemáme.
Takže teória o vstupnej bráne neplatí?
Klasická biologická teória nie. O vstupnej bráne však môžeme uvažovať v inej, takzvanej expozičnej teórii. Tá vraví, že ľudia, ilegálne si zháňajúci marihuanu, majú ľahší prístup aj k iným nelegálnym drogám vrátane tých tvrdých. Toto si myslím do istej miery funguje.
A potom je ešte sekvenčná teória. Tá si zase všíma, že veľká väčšina, možno 95 percent užívateľov heroínu so závislosťou, sú aj fajčiari a väčšinou fajčili predtým, ako začali s tvrdými drogami. Takže keby sme to brali takto, tak tou vstupnou bránou z hľadiska sekvenčnej teórie nebude marihuana, ale nikotín.
Nie je predstava vstupnej brány sama bludným kruhom? Kým budeme marihuanu kriminalizovať z dôvodu, že vedie k tvrdším drogám, dovtedy k nim bude skutočne viesť. Podľa expozičnej teórie ju užívatelia budú zháňať v kriminálnom prostredí, kde je vyššie riziko kontaktu s tvrdšími drogami.
V istom zmysle áno. Riziko tam je.
Súhlasíte s delením drog na tvrdé a mäkké?
Toto nie je otázka na lekára.
Prečo nie?
Droga je pojem práva, sociológie, ale nie medicíny. Závisí od poločnosti a kultúry, čo označuje za drogu. Ani delenie drog na ´tvrdé´ a ´mäkké´ nie je dielom lekárov, ale komisie Európskeho parlamentu. Z pohľadu medicíny ide o takzvané medzinárodne kontrolované psychoaktívne látky.
Kontrolované znamená čo?
Že sú na zozname OSN pre drogy a kriminalitu podľa konvencie o omamných a psychotropných látkach z roku 1961.
Záchytky sú proti ústave
Zákony však drogy poznajú. V čom s nimi súhlasíte a v čom vidíte nedostatky?
Svetová zdravotnícka organizácia nerozlišuje, či zdravie poškodzuje legálna, alebo ilegálna látka. My liečime. Nemáme pacientov vychovávať, trestať, posudzovať z hľadiska morálky. Podobne ako chirurg sa nemá čo ošívať nad postreleným lupičom z banky, ani nám neprislúcha hodnotiť, či si pacient za problém môže sám a čo všetko zavinil. Žiaľ, mnohí lekári si ešte neosvojili ´non-judgemental´ prístup a moralizujú, hoci vieme, že to nemá efekt. Pravda je taká, že väčšina pacientov a užívateľov ilegálnych látok sú slušní ľudia.
Nič vám teda na zákonoch neprekáža?
Dve veci mi prekážajú. Po prvé, záchytky by mali byť presunuté z rezortu zdravotníctva do rezortu ministerstva vnútra. Súčasný stav je pozostatkom z čias stalinizmu a nikde okrem Česka to dnes v zdravotníctve nemajú.
Záleží tu na rezorte? Nie je skôr problém, že nemáme jedinú funkčnú záchytku?
To chvalabohu. Nehovorím, že záchytky netreba, to je vecou peňazí. Ale nemôžu fungovať pod zdravotníctvom. Lekár predsa nemá kompetenciu ani kvalifikáciu fyzicky obmedzovať človeka, ktorý nie je zbavený spôsobilosti na právne úkony.
Navyše to odporuje ústave a medzinárodným dohodám, čo tiež robí problémy. Možno si pamätáte, keď na záchytke zadržali britských turistov a ich ambasáda protestovala, že nespáchali trestný čin.
Druhá vec, čo vám na zákonoch prekáža?
Neúmerne vysoký počet súdom nariadených liečení - od alkoholu i drog. Na ich neefektívnosť už upozorňoval aj Úrad pre drogy a kriminalitu OSN vo Viedni
Závislému nemožno prikazovať, aby sa šiel liečiť?
Nie a ani to nemá efekt. Jasne sa preukázalo, že liečba funguje hlavne na osobnom dobrovoľnom rozhodnutí. Problémom súdom nariadenej liečby však najmä je, že sa sudca dostáva do úlohy lekára, čo mu neprináleží. Na zmene už pracovala komisia, čo prešla niekoľkými vládami, ale stále sa vec nepohla.
Dôvod?
Je to stále politicky citlivé. Kým bude závislosť stigmou, politici nechcú budiť dojem vo verejnosti, že takýmto ľudom uľahčujú život.
V iných krajinách súdom nariadené liečby nemajú?
Väčšinou poznajú rôzne alternatívy. Osobne by som sa prihováral za formu drogových súdov, aké majú Američania či Íri. Človeku prichytenému s malým množstvom drogy pre vlastnú potrebu môžu podmienečne zastaviť trestné stíhanie v prípadoch, ak bude súvislo abstinovať z vlastného rozhodnutia.
Liečba sa tak stáva alternatívou k trestu, aj keď, pozor, nie je to to isté ako alternatívny trest– pri alternatívnom treste rozhoduje sudca a dochádza k registrácii trestného činu, kým tu sa rozhoduje sám obvinený a ak úspešne abstinuje, zastavia trestné stíhanie.
Tento model je ekonomicky efektívny aj právne čistý, lebo po odpykaní trestu súd nenariaďuje ďalšie obmedzenie osobnej slobody nariadenou liečbou.
Mreže nemáte ani vo vašom centre.
Odstránenie mreží bola jedna z prvých zmien, ktoré sme urobili. Kto sa liečiť nechce, ten sa nevylieči. A ak utečie pacient so súdne nariadenou liečbou, súd to môže kvalifikovať ako marenie súdneho rozhodnutia a dotyčný môže ísť do väzenia. Pre nás taký prípad znamená len zbytočnú administratívu navyše.
Marihuana určite zdraviu neprospieva
Súhlasíte s dekriminalizáciou marihuany?
Opakujem, to je vecou politiky, nie medicíny. Politika sa líši krajina od krajiny, ale medicína by mala byť pre všetkých rovnaká.
Politici však v lepšom prípade rozhodnutia konzultujú práve s odborníkmi na závislosti. Nemáte odborný ani osobný názor na dekriminalizáciu?
Keď sa ma to opýta ktorýkoľvek novinár, musím zastávať stanovisko Svetovej zdravotníckej organizácie. A tá vraví, že štatisticky je zdravotné riziko vyššie aj u konzumentov marihuany. Trochu vzrastá pre tento činiteľ v životnom štýle. Čiže marihuana rozhodne nie je niečo, čo zvyšuje zdravie alebo je neutrálne.
Aké sú tie riziká?
Napríklad schizofrénne stavy. Štatisticky je to vzácnosť, vieme, že väčšina užívateľov takéto problémy nemá. To však ešte neznamená, že môžeme benevolentne odporúčať dostupnosť marihuany. Mnohé lieky neboli povolené len preto, že jeden človek zo stotisíc mal pri užívaní závažné komplikácie.
Takže ak to zhrniem, ak politici rozhodnú o legalizácii, dobre, ale potom musia počítať, že počet ľudí so zdravotným problémami neklesne, ale stúpne.
Existuje fyzická závislosť od marihuany?
Z lekárskeho hľadiska to nie je také podstatné.
Práve telesná závislosť však kalibruje debatu. Neodvíjajú od nej svoje argumenty zástancovia a odporcovia legalizácie či dekriminalizácie?
V tom prípade debatujú scestne. Závislosť je zložitý fenomén posudzovaný podľa rôznych kritérií. Dôraz na telesnú závislosť je prežitkom z päťdesiatych rokov, keď sa okolo nej krútila medzinárodná klasifikácia závislostí.
Čo rozhoduje dnes?
Kritériom závislosti je dominujúca psychická závislosť, baženie po droge, zmeny v živote, správaní, emóciách človeka.
Napriek tomu, existuje fyzická závislosť od marihuany?
Sú štúdie, že existuje. Ťažkí užívatelia fajčili v klinickom experimente tri-štyri jointy koncentrovaného THC niekoľko dní. Keď potom náhle prestali, zistili u nich abstinenčné príznaky všeobecnej, neurovegetatívnej povahy: slzenie, napätie, prudká nespavosť, nervozita. V bežnej adiktologickej praxi je to ale veľká rarita, hoci psychická závislosť od marihuany nie je taká zriedkavá.
Alkoholik nie je férový výraz
Presuňme sa k alkoholu. Kto je alkoholik?
Výraz ´alkoholik´ nie je medicínsky akceptovaný. Chápem, že verejnosť aj niektorí lekári to málo rozlišujú, ale nemal by sa používať, lebo evokuje stigmu. Radšej hovoríme o ´človeku so závislosťou od alkoholu´.
Druhý pokus. Kto je závislý od alkoholu?
Poznáme päť kritérií. Tie psychologické sú craving, čiže neudržateľná túžba užitia látky a neschopnosť kontroly, ovládania vlastného správania ak ide o užívanie. Ďalej dva sociálne ukazovatele, ako sú redukcia záujmov v dôsledku užívania, užívanie aj proti rade lekára a dve kritériá telesné – abstinenčné príznaky a zvyšovanie tolerancie.
Žiaden z príznakov sám o sebe nestačí. Ale ak máte tri a viac príznakov, tak budete od alkoholu závislý
Je to ostrá hranica?
Pomerne ostrá, aj keď ju niekedy ťažko vieme rozoznať. Je tu však jedna podstatná zmena oproti minulosti. Ak sa zistené príznaky závislosti aspoň rok pri súvislej abstinencii už neobjavujú, môžeme hovoriť, že dotyčný už nie je aktuálne závislý. Diagnóza patrí do jeho medicínskej histórie.
Vyliečený nezostáva celý život abstinujúcim závislákom?
Nie, abstinent sa stáva ´bývalým závislým´, čo už nie je stigma ani dôvod na diskrimináciu na trhu práce. Napokon, abstinujúci ľudia sú zdravší ako bežní konzumenti, nie sú nijako postihnutí, takže nie je dôvod na ich stigmatizáciu.
Prečo práve ročná lehota?
Rok sa ešte sporadicky prejavujú niektoré, neskôr len mierne abstinenčné príznaky, napríklad problémy so spánkom alebo chuťou do jedla. U 95 percent však do roka miznú a človek prestáva byť závislý. U lekára môže byť naďalej vedený ako niekto, kto je na závislosť náchylný, ale dispozícia nie je choroba. Výhoda liečenia spočíva aj v tom, že takýto človek vie, že túto dispozíciu má a musí si dávať pozor. Predtým to vedieť nemusel.
Prohibícia - áno či nie?
Koľko percent populácie je závislej od alkoholu?
To by sme zistili, iba ak by všetci pravidelní konzumenti prišli na vyšetrenie. Historicky sa to číslo, samozrejme, mení. Napríklad Gorbačovov suchý zákon znížil počet ľudí, ktorí mali problém s alkoholom a zlepšil zdravie populácie.
Nemala prohibícia opačný efekt? Bežne sa spomína nárast úmrtí na pochybný pančovaný alkohol a podomácky vyrobený gin.
Radšej sa pýtajme, odkiaľ sú tie čísla? V dvadsiatych rokoch v Amerike cez prohibíciu nerobili celoplošný výskum a spätne to už nezistíme. V Sovietskom zväze však prebiehali výskumy v spolupráci so zahraničnými expertami, ktoré cituje Svetová zdravotnícka organizácia. Tie dokazujú, že suchý zákon predĺžil vek mužov.
Iste, je možné, že prohibícia zvýšila počet otrávených metylalkoholom. Ale zoberte si, že aj na otravu bežným alkoholom na malom Slovensku zomierajú ročne desiatky ľudí. Toto číslo muselo byť v Amerike obrovské a s prohibíciou muselo zákonite klesnúť.
Na mieste je otázka, či aj po zarátaní väčšieho počtu otráv metanolom nebolo celkové číslo úmrtí nižšie ako pred zavedením prohibície, keďže priemerný vek, najmä mužov, sa predĺžil.
Prečo potom prohibíciu zrušili?
Pre iné než zdravotné efekty. Štátu buď chýbala spotrebná daň z alkoholu, alebo sa mu nepozdával rast kriminality spojený s pašovaním a výrobou alkoholu. Ale to nie je vecou medicíny. Je na každom štáte, čo sa mu oplatí a neoplatí povoliť. Veci treba zvažovať v kontexte a na to sú politici.
Podľa mňa je potrebné vyvažovať negatíva a výhody zákonných a regulačných opatrení. Nemyslím, že treba ísť do extrémov úplnou prohibíciou, ale nemali by sme tolerovať ani neobmedzenú reklamu, predaj a konzumáciu alkoholu.
V tomto by si Slovensko mohlo brať príklad z krajín, kde je menej zdravotných dôsledkov pitia alkoholu a pritom tam nemajú prohibíciu.
Nepijeme viac, pijeme iným štýlom
Čo sa mení v pití alkoholu na Slovensku? Posúva sa nadol veková hranica?
Vek prvej skúsenosti s alkoholom sa výrazne neznižuje, už sa vlastne ani nemá kam. Už zo sedemdesiatych rokov si pamätám zistenia, že pri Nitre chodili sedemročné deti do školy s čajom so slivovicou. Na dedine to vtedy bolo normálne.
Čo sa v Európe zmenilo, to je vplyv nepriamej reklamy či bing drinking – nárazové pitie u mládeže do opitosti. Skôr ako vek sa teda mení štýl. Časť mladých pri konzumácii alkoholu pije veľké množstvo s úmyslom sa opiť.
Toto je nové, ale výskumy musíme brať s rezervou a nemali by sme ich zjednodušene posudzovať len podľa priemeru. Vo vzorke je totiž zahrnutá aj veľká časť tínedžerov, ktorí vôbec nepijú.
Dobiehajú ženy v pití mužov?
Áno, ale to je prirodzené. Ak sa spoločnosť demokratizuje a stiera rodové rozdiely, musíme sa zmieriť, že ženám uľahčuje prístup k alkoholu.
Aká závislosť najrýchlejšie rastie?
Momentálne najprudšie gambling. A skúste tipovať, ktorá látka má – v relatívnych číslach – najvyššiu úmrtnosť užívateľov.
Alkohol, pervitín?
Nie, prchavé látky – toluén, acetón. Ich užívateľmi bývajú najmä ľudia zo sociálne a ekonomicky znevýhodneného prostredia, bezdomovci, deti z detských domovov. Nemusia zomrieť priamo na otravu, časté sú prípady, keď napríklad v zime vonku intoxikovaní zamrznú.
S propagátorom zdravého stravovania, lekárom Igorom Bukovským. Foto - SITA
Naše centrum sa musí samo uživiť
V štatúte vášho centra sa píše, že si na seba musíte zarobiť v trhových podmienkach. Ako vlastne fungujete?
Z hľadiska manažmentu fungujeme ako každé súkromné zdravotnícke zariadenie, s tým rozdielom, že si nemôžeme ponechávať zisk, ale všetko investujeme naspäť. Sme zriadení štátom ako príspevková, nie rozpočtová organizácia, takže štát nám nehradí takmer žiadne náklady na prevádzku.
Musíme vyžiť z výnosov od zdravotných poisťovní. Dávame odpočty poisťovniam ako iní súkromní lekári a nemocnice, snažíme sa držať kvalitu, dostatok pacientov, vyrovnaný rozpočet.
Je to dobrý model?
Dá sa takto fungovať. Ale všetko stojí na cieli, prečo to robíme. Ak je tou motiváciou predĺžiť a skvalitniť ľudský život, potom je kvalitná aj poskytnutá starostlivosť. Čo ma hnevá, u nás sa v diskusiách často tieto ciele zamieňajú. Často sa povyšuje ekonomický prístup, akoby účelom zdravotníctva nemalo byť skvalitniť život, ale v prvom rade ekonomizovať a ušetriť peniaze.
Faktom však je, že nijaká rozvinutá krajina OECD nemá čisto trhový model v poskytovaní zdravotnej starostlivosti a vie prečo – veľká časť populácie by z poskytovania starostlivosti zostala vylučená. Navyše v zdravotníctve neplatí, že najlepšie prosperujúci lekár je aj najlepší lekár pre pacienta a naopak.
Nemá byť riaditeľ zariadenia manažér?
Samozrejme, riaditeľ musí mať manažérske schopnosti a musí usilovať o ekonomickú vyrovnanosť. Nie je mysliteľné nalievať do zdravotníctva peniaze bez ohľadu na efektivitu. Na druhej strane, efektivitu nemôžeme vykladať jednostranne ekonomicky a nemôžeme urobiť zlaté teľa z peňazí ušetrených na starostlivosti o ľudí. Napríklad v Kanade najprv tiež nahrádzali riaditeľov manažérmi bez lekárskeho vzdelania, ale potom to stopli, im sa to neosvedčilo.
Vo svete podobné zariadenia financujú ako?
Uvediem príklad. V New Yorku fungujú desiatky zariadení ako sme my a väčšina je financovaná z verejných zdrojov a funguje ´not for profit´. Sú to štátne, aj neštátne organizácie, ale v drvivej väčšine sú to neziskovky.
Len veľmi malá frakcia sa uživí ako zisk tvoriaca akciová spoločnosť, keďže dopyt je malý a liečba pre pacienta býva veľmi nákladná. A to je príklad z USA, krajiny so silne liberalizovanou trhovou ekonomikou.
Otázka je, ako presvedčiť zvyšok populácie, ktorý za závislosťou pacienta vidí jeho životný štýl a nemieni naňho doplácať.
Riešením by mohol byť model zdravotného poistenia zvýhodňjúci ľudí, ktorí sa zdravo stravujú, nepijú nadmerne alkohol, nefajčia, neberú drogy a pravidelne sú fyzicky aktívni – športujú.
Napríklad na základe preventívnych prehliadok u všeobecných lekárov by mohli dostávať bonusy a menej platiť do zdravotného poistenia. Týmto smerom idú mnohé, hlavne komerčné zdravotné poisťovne v cudzine.
Najlepším relaxom sú preňho horské behy na dlhú trať. Ultra Trail du Mont-Blanc sa beží viac ako sto kilometrov z francúzskeho mestečka Chamonix okolo alpského masívu a späť. Foto - archív Ľ. O.
Keď je drogou pohyb
Zmeňme tému. Vie sa, že rekreačne beháte a práve máte za sebou ultramaratón vo Francúzsku okolo vrchu Mont Blanc. Nie je trochu masochizmus, dobrovoľne, po ľade, blate, potme bežať 170 kilometrov?
Tento rok organizátori pre počasie skrátili trať na 103 kilometrov, čo bolo trochu sklamanie. Ale hlavná je vždy celoročná príprava. Behávam každý týždeň a okrem telesných benefitov parádne zrelaxujem.
Z hlavy sa vytratia problémy a stres, myseľ si oddýchne. Je to i forma meditácie, dokonca sa vraví o fenoméne bežeckého tranzu.
Telo pri maratónoch vylučuje endorfíny. Čo sú to za látky?
Endorfíny sú vlastným telom vyrábané opioidy. Majú úlohu pri udržaní zdravia, účinkujú proti bolesti, zápalom a vo väčšom množstve dokážu vyvolať eufóriu. V nervovom systéme pôsobia na tie isté miesta, kde účinkuje morfín či heroín.
A sme zasa pri drogách.
(Smiech.) Nie úplne. Endorfíny, na rozdiel od heroínu, sú prirodzeným produktom organizmu a okrem toho sa nevylučujú v prudkých nárazoch. Dosiahnete ich len vytrvalou fyzickou námahou, pre telo je to prirodzená odmena.
Z evolučného hľadiska je prirodzené stimulovať tento systém, problém akurát je, že za posledných 150 rokov sa v dôsledku zmien životného štýlu ľudia hýbu čoraz menej. V tele vytvárame menej endorfínov, ako sme od prírody geneticky nastavení a práve z toho vznikajú civilizačné ochorenia.
Čo endorfíny a závislosť?
Jeden názor je, že aj od behania či fitnes vzniká závislosť. Príkladom je chorobné cvičenie, hoci to má väčšinou korene v odlišnom probléme, napríklad v stravovaní a býva to dôsledkom mentálnej anorexie.
Druhý názor, a ten zastávam, však tvrdí opak. Každý zdravý človek má behať, hýbať sa. Každý je prirodzene závislý od pohybu, tak ako je závislý od jedla a pitia tekutín. Opačná, nežiadúca poloha, je závislosť od telesnej lenivosti.
Má to niečo spoločné s tým, čo liečite?
Veľa. Recidíva lenivosti a recidíva závislosti od alkoholu, drog, alebo tabaku majú rovnaké psychologické mechanizmy. Ak pravidelne nešportujete, ľahko z rytmu vypadnete a podľahnete výhovorkám, prečo sa pohybu vyhnúť. Návrat k pravidelnému režimu potom býva ťažký.
Pri závislostiach je to veľmi podobné - recidíva býva ľahká, ale náročný je návrat k prirodzenému stavu abstinencie.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
