Šesťdesiattriročná Anna Mazáčová dochádza každý deň za prácou tri kilometre na vozíčku. Odkázaná naň zostala po amputácii nohy. Na jej príbeh upozornila Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu v rámci seriálu SME, v ktorom osobnosti vyberajú témy do novín. „Bola by som veľmi rada, keby čitatelia na jej príbehu uvideli, že ľudia bez domova nie sú len asociáli, ktorí si za všetko môžu sami, ale aj obdivuhodní ľudia.“
BRATISLAVA. Tento príbeh zvádza začať kontrastom medzi vyobliekanými ľuďmi z nákupného centra, ktorí s taškami so značkovými výrobkami pri vchode míňajú biednu bezdomovkyňu bez nohy núkajúcu im časopis.
Lenže presne tak by sa začínať nemal. „Jej príbeh som vybrala preto, že napriek všetkému hroznému, čím prešla, zostáva pozitívna. Nie je to ten večne nariekavý typ, ktorý vám zoberie veľa energie,“ vysvetľuje voľbu témy Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu, ktoré pomáha ľuďom bez domova.
Za číslom 2386 na preukaze predajcu časopisu Nota bene cíti príbeh, ktorý môže bezdomovectvu, bežne vnímanému s opovrhnutím, vtlačiť ľudskejšiu tvár.
Aké témy sú dôležité podľa slovenských osobností? Denník SME im dáva v pravidelnom seriáli možnosť poukázať na veci, ktoré považujú za významné. Strávia deň v redakcii, stanovia tému a spolupracujú s redaktormi pri jej spracovaní.
Z opačnej strany vchoduŠesťdesiattriročná Bratislavčanka Anna Mazáčová prechádza na vozíčku pasážou nákupného centra Polus a zdraví sa s predajcami v obchodíkoch.
„Stretávame ju tu denne, pri každom sa pristaví, prehodí pár slov a rozveselí nás,“ hovorí vedúca parfumérie Jana Kilácsková.
Obvykle sa vo vestibule pristaví i na kávu či na cigaretu, dnes však trochu mešká a zacieli priamo pred hlavný vchod do centra. Zastaví sa pod tabuľkou „Stavba roka 2001“ a z obalu vytiahne časopis s portrétom dalajlámu.
„Môj denný cieľ je predať aspoň päť kusov, i keď včera som za celý deň predala len jeden,“ hovorí dôchodkyňa. Za kus jej zostáva 70 centov.
O chvíľu k nej kráča pracovník bezpečnostnej služby. Tentoraz nie preto, aby ju spred centra vytlačil ako pred pár mesiacmi. Chce ju pozdraviť.
„Vybavila som si povolenie na manažmente,“ vysvetľuje dôchodkyňa. Keď prší či sneží, môže časopis ponúkať aj v centre. Zavážilo, že v ňom šesť rokov pracovala ako upratovačka a poznajú ju.
O prácu prišla pred necelými dvomi rokmi, keď jej v nemocnici cez Vianoce amputovali nohu. Lekári jej bolesti najskôr pripisovali nervu, keď sa ukázalo, že ide o upchatú žilu, bolo neskoro.
Naučila som sa ovládať vozík a zháňala akúkoľvek robotu. Bola som tak nešťastná, že som išla aj do Nota bene, hovorí Anna Mazáčová.
FOTO: SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Snahu pomôcť pani Anne už prejavilo viacero čitateľov. Sandra Tordová z občianskeho združenie Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene a pracuje s ľuďmi bez domova, radí ako.
Ľuďom, ktorí chcú pomôcť pani Anke, odporúčam osobné stretnutie. Nájdete ju každý deň od 9ej do 18ej pri bratislavskom Poluse predávať Nota bene.
Pani Anka chce žiť aktívne a k tomu najviac potrebuje prácu a špeciálne upravené auto. Obrovskou pomocou by bolo darovanie auta, nie staršie ako 5 rokov, ktoré by sme dali prerobiť.
Finančné príspevky na auto, na jeho úpravu či na zdravotné pomôcky môžete poslať aj na účet o. z. Proti prúdu 266 34 750 14/1100 a do poznámky napíšte: ANKA. Ďakujeme.
Cesta na vozíkuŤaživý život v pochmúrnej ubytovni na periférii Bratislavy, kde žije s 31-ročným synom Jánom postihnutým mozgovou obrnou, sa odvtedy stal ešte ťaživejší.
Izbička s rozmermi štyrikrát štyri metre sa pre dvojicu žijúcu z invalidných dôchodkov stala luxusom. „Po zaplatení nájmu 270 eur nám zostávalo na mesačné živobytie 30 eur.“
Ubytovňa mala byť len dočasným východiskom z núdze, kým sa zmôžu na prenájom bytu.
O svoj, na Záhorí, prišli pred pár rokmi, keď sa Ján psychicky zrútil a stratil prácu v skalickej fabrike na výrobu ložísk.
Dlhy sa Anna snažila skrotiť zmluvami s pôžičkovými firmami, úroky však nedokázala splácať a dnes už dosahujú desaťtisíce eur.
„Od marca, hneď ako som sa naučila vozík trochu ovládať, som začala zháňať akúkoľvek robotu. Bola som taká nešťastná, že som si povedala, že idem predávať aj Nota bene.“
Anna predáva pred obchodným centrom.
FOTO: SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Teší sa z 200 eurKeď prišla, bola psychicky na dne. „Pôsobila však ako inteligentný človek, ktorý sa ocitol v zlej situácii a je ochotný hľadať všetky možnosti, ako z toho von,“ opisuje prvé stretnutie s Annou sociálny pracovník združenia Proti prúdu Ivan Lorenc.
Hoci sprvu dokázala mesačne predať len pár kusov, prevádzkar ubytovne pozhovel s platbami. „Dnes si už predajom časopisu dokážem privyrobiť aj 200 eur,“ teší sa dôchodkyňa.
Mesačný zárobok, za ktorý by mnohí nepohli prstom, ju stojí mimoriadne úsilie. Z ubytovne do tri kilometre vzdialeného Polusu sa každé ráno vydáva na vozíku, naprieč križovatkami.
Autá parkujúce na chodníku či vysoké obrubníky ju nezriedka vytláčajú na štvorprúdovku. Vozík, ktorý dostala už používaný, sa rozpadá a na nový ešte nemá nárok.
Na trase premáva len pár bezbariérových autobusov. Anna spomína na prípad, keď autobus zastavil nakrivo a keď nevedela nastúpiť, šofér jej vynadal, prečo nemá sprievodcu.
Optimistka však hneď pridá aj opačný prípad. „V nedeľu mi jeden šofér zastavil sám od seba, hneď spustil plošinu a pomohol mi nastúpiť. Keď som vystupovala, poprial mi pekný deň. Plakala som.“
V lacných a pochmúrnych ubytovniach po celom Slovensku žijú tisíce ľudí bez domova.
FOTO: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Práca, čo nie je prácaJej snom je auto. Ako ťažko zdravotne postihnutá by mohla dostať príspevok od úradu práce. Nespĺňa však podmienky.
„Musela by aspoň dva dni v týždni dochádzať do práce. Predaj Nota bene sedemkrát v týždni na osem hodín za prácu považovaný nie je,“ vraví Lorenc.
Anna sa preto stále zúfalo snaží nájsť akúkoľvek prácu. Naposledy mala sľúbené miesto v novinovom stánku, majiteľka však napokon zamestnala príbuzného.
„Hľadám okamžite sedavé zamestnanie, kde neprekáža invalidný vozík,“ skúša to vytrvalo aj v najnovšom vydaní inzertného časopisu.
„Príspevok na auto dávajú do 65 rokov, takže mám ešte dva roky,“ nevzdáva sa.
Napriek ohromnému úsiliu zostáva stále človekom bez práce i bez domova. Podobne sú na tom na Slovensku tisíce ľudí. Združenie Proti prúdu odhaduje, že u nás žije bez domova až desaťtisíc ľudí.
„Väčšinou sú podobne ako Anka skrytí v ubytovniach. Ľudia však zväčša vnímajú iba vrchol ľadovca, bezdomovcov na lavičkách, ktorí sa opustili,“ vraví Tordová.
Téma Sandry TordovejSANDRA TORDOVÁ robí s bezdomovcami už jedenásť rokov.
Prečo táto téma?
„Nedávno som sa vrátila z Osvienčimu, kde som si s hrôzou uvedomila, že aj ja stále bojujem s predsudkami o ľuďoch bez domova. V skryte duše máme zakotvené, že sú to akísi iní ľudia. Ako si inak vysvetliť, že sme k nim menej citliví, keď ležia zranení na ulici?“
V čom je paralela?
„Ľudia bez domova patrili po postihnutých k prvým, ktorí boli hromadne vraždení. Nedialo sa to len z rozhodnutí akýchsi beštií, ale za súhlasu bežných ľudí. Kto navštívi Osvienčim, už asi nebude hovoriť, že ich treba vyviesť za mesto, lebo otravujú turistov, alebo že ich treba učiť disciplíne v pracovných táboroch.“
Nie sú už ľudia k bezdomovcom citlivejší?
„Dúfam, že áno. Aj keď pretrváva, že ľudia bez domova sú skôr predmetom policajných akcií ako sociálnej pomoci. Keď robíme akciu s bezdomovcami, asistuje tam polícia. Hoci obeťami násilnej trestnej činnosti sú často práve oni.“
Čo treba zmeniť?
„Mali by sme zmeniť uvažovanie. V Amerike, či vo Fínsku už roky úspešne testujú projekt Housing first (Najprv ubytovanie). Namiesto nedôstojných nocľahární sa ľuďom z ulice snažia poskytnúť dlhodobé bývanie, aby si mohli riešiť zdravotné problémy, dlhy či závislosti. Je oveľa efektívnejšie, keď sa týmto ľuďom poskytne základná báza a môžu začať odznova.“
Na to asi posteľ nestačí.
„V zahraničí bežia ďalšie projekty ako oddlžovanie v Mníchove. Právnik na dôchodku navštevuje veriteľov a ponúka im hneď 10 percent dlhu. Mnohí súhlasia, lebo vedia, že od ľudí na ulici by peniaze nedostali. Dlžníci potom päť percent splácajú organizácii.“
Michal Piško

Beata
Balogová
