Usmievala sa na hercov z Medenej veže, komunistických papalášov označila ako primitívov. Dnes má vyše osemdesiat rokov, no stále je aktívna. Pri prekladoch si pomáha laptopom, cez internet pátra po rodokmeni svojej známej rodiny. ANNA WIELANDOVÁ je už 23 rokov na dôchodku, ale vôbec neoddychuje.
Z akej rodiny teda pochádzate? Je pravda, že máte grófsky pôvod, pre ktorý ste si veľa vytrpeli?
Netreba ma povyšovať. Keď už, tak barónsky pôvod. Môj starý otec bol spišský župan. Mali sme statok vo Vlkove pri Kežmarku, a z toho vznikli všetky nepríjemnosti.
Aké?
V roku 1945 prišli Benešove dekréty a zobrali nám štátne občianstvo. Vyhodili ma zo školy, nedali mi vysvedčenie, nezobrali nás do zamestnania. Tri roky sme boli nikto.
Čo ste robili?
Pôvodne som chodila do nemeckého gymnázia, tak som prešla do slovenského. Po troch týždňoch ma vyhodili, lebo som nemala štátne občianstvo. Brali ma tak, že nemám ani ukončené základné vzdelanie. Musela som ísť teda do meštianky. Potom som išla na dvojročnú obchodnú školu, ale ani tam ma nechceli pôvodne prijať. Na jeseň 1948 sa to vyriešilo. Mohla som začať pracovať. Robila som účtovníčku.
Ako ste prežívali toto obdobie? Asi ste pôvodne mali iné ambície, nie?
To isto. Ale s veľkou biedou sa mi podarilo zmaturovať. Vedela som, že na vysokú školu nemám šancu. Na jednej strane sme boli Maďari a zároveň aj statkári. Jedno bolo horšie ako druhé.
Kedy ste začali pracovať v tatranských hoteloch?
Pôvodne som robila účtovníčku. Keď v roku 1965 otvárali hotel Bellevue, tak som sa prihlásila. Vedela som reči, plynule po nemecky, po maďarsky, po slovensky a čiastočne aj po anglicky. Dohovorila som sa aj s Francúzmi a, samozrejme, vedela som aj po rusky. Pán riaditeľ František Odložilík ma teda zobral. Neskôr som s ním prešla do hotela Grand.
Akí boli vtedy turisti?
Cudzinci chodili v skupinách. Naši sa pravidelne vracali. Niektorí aj niekoľkokrát do roka. Boli takí, čo sa potrebovali vyrozprávať. Mala som jednu pražskú lekárku, ktorá mi porozprávala všetky svoje životné peripetie. Niekedy sme boli ako spovedníci.
FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Spomeniete si aj na niekoho známeho, koho ste na recepcii obsluhovali?
My sme mali veľa známych hostí, pretože u nás bývali, keď sa v Tatrách nakrúcali filmy. Napríklad keď sa točila Medená veža alebo Orlie pierko, boli u nás všetci herci ako Ivan Rajniak, Emília Vášáryová či Ivan Mistrík. Aj nedávno zosnulý Radoslav Brzobohatý k nám chodieval.
Mali ste niekoho zvlášť obľúbeného?
Miláčikom bol Michal Dočolomanský. Bol veľmi ľudský. Vždy sa prišiel porozprávať. Raz, keď nemal natáčací deň, obliekol si naše tmavomodré sako a obsluhoval hostí. Až mu jeden povedal, že ho odniekiaľ pozná. Dobre dlho ho presviedčal, že samozrejme, veď bol už viackrát uňho v obývačke. Ten pán stále nevedel pochopiť, že by taký známy herec pracoval na recepcii v ošumenom sačku.
A čo komunistickí papaláši?
Boli dosť primitívni. Nemali správanie. Neviem, ktorý minister to bol, ale urobil raz taký cirkus, že sa išiel skoro hotel zvaliť. Nedostal totiž na večeru také červené víno, aké si predstavoval. Na výber mal asi dvadsať druhov, nie však to, ktoré si on zmyslel. Sťažoval sa na okrese aj na kraji. Vtedy sme všetci dostali riadne vynadané.
Myslíte si, že sa zmenil prístup k hotelovým hosťom?
Tým, že dnes sú počítače, je hosť len číslo. My sme si viedli kartotéky, ktoré sme pravidelne dopĺňali. O hosťovi som vedela, akú izbu obľubuje, či má rád menší, alebo väčší vankúš. Keď sme obsluhovali, nepozerali sme do obrazovky počítača. O hosťovi sme vedeli všetko. Dnes chýba osobný prístup. Vidím to, keď chodím do hotelov. Vždy som učila mladšie kolegyne, že sú ako vo výklade. Že sa musia stále usmievať, vždy pozdraviť. Dnes to už neexistuje.
Nechýba tá slušnosť v službách celkovo na Slovensku, nielen v hoteloch?
Veľmi. Už len v susednom Rakúsku či v Poľsku je to úplne iné. Stále neviem pochopiť, prečo je v Zakopanom tak plno, že sa tam nedá chodiť po ulici. U nás v Smokovci máte strach, aby vás niekto neprerazil, lebo ste sama na ulici.
Ako dlho ste pracovali v hoteloch?
Dvadsaťpäť rokov. V januári 1989 som odišla do dôchodku.
Ako ste vnímali zmenu v novembri ´89?
Ako každý, že bude fajn.
Nechceli ste sa po revolúcii vrátiť a ešte pracovať?
Nie. Venovala som sa reštitúciám.
Takže vám vrátili všetky zhabané majetky?
Áno dostali sme ich.
FOTO: Archív A. W.
Aj sídlo?
Áno, ale ja som ho pôvodne ani nechcela, lebo som vedela, čo s tým komunisti spravili. Bol z neho sklad hnojiva. Pôvodne tam boli prekrásne parkety, tak si viete predstaviť, ako im to hnojivo urobilo dobre. Nakoniec som to predala. Chátra to ďalej.
A čo ste urobili so statkami?
Aj to sme so sestrou predali. Veď nezačneme na staré kolená gazdovať. Začali sme teda s veľkou radosťou cestovať. A keď si sestra zlomila jeden aj druhý kŕčok, tak sme ju dali operovať v Rakúsku, na čo išla polovica majetku. Veľa teda neostalo, ale ja sa nesťažujem.
Čomu sa venujete teraz?
Najskôr som ešte veľa sprievodcovala. A vždy som aj prekladala. Teraz už len cirkevné texty a to zadarmo. Máme totiž družbu s jedným nemeckým mestom, tak prekladám kázne.
Nemčina je vám bližšia ako maďarčina?
Nie, je mi to úplne jedno. Čítam, píšem, simultánne prekladám vo všetkých troch jazykoch.
Ako sa udržiavate v kondícii?
Mám satelit, tak sledujem nemeckú televíziu.
A dlhovekosť ste zdedili?
Mama zomrela, keď mala 99 a pol roka. Otec zomrel mladý, ale za to mohlo aj väzenie.
Čiže okrem toho, že mu zhabali majetky, tak ho komunisti aj uväznili?
Práve keď nám išli znárodňovať statok. Bol obľúbený medzi ľuďmi, tak nechceli, aby bol pritom. Vymysleli naňho, že udal partizána. Kým všetko neprebrali, držali ho tri mesiace. Potom ho pustili s tým, že podozrenie sa nepotvrdilo.
Ešte hrávate bridž?
Ale isto. Každý týždeň sa stretávame partia už trinásť rokov.
Čo vás ešte cez deň zamestnáva?
Som ešte v spišskom dejepisnom spolku. No a potom ešte aj v spolku, kde si navzájom pomáhame vyhľadávať predkov.
Na akého slávneho predka ste natrafili?
Máme jedného generála majora lieutenanta Georga Wielanda, ktorý dostal v napoleonských vojnách rôzne vyznamenania, dokonca aj kríž Márie Terézie.
A ako ďaleko ste už vypátrali svoje korene?
Rodokmeň sa nám začína teraz od roku 1600. V Bratislave bol jeden senátor Wieland už v roku 1690. Kedy tam však prišiel, presne nevieme.
FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Prišli ste aj na niečo, čo vás prekvapilo?
U jedného člena sme zistili, že bol adoptovaný. O tom nikto v rodine doposiaľ nevedel. Ale to sa stalo už dávno. V roku 1705.
Ako vlastne pátrate po predkoch?
Pomáham si jedným portálom z Maďarska. Vďaka internetu si vymieňame na ňom informácie.
Máte teda počítač?
Áno, laptop, lebo na väčší nemám miesto v byte. Prvý som si kúpila v roku 2000, potom ako som bola u priateľky vo Viedni a videla som, ako prekladá s počítačom. Hneď ma to oslovilo.
Absolvovali ste aj nejaký kurz?
To nie. Mám dobrých známych, tí ma naučili. Základné veci viem, ale keď nastane nejaký problém, tak spanikárim a volám zúfalo o pomoc.
Keď sa človek dožije vysokého veku, tak často prežije mnohých priateľov a známych. Necítite sa sama?
Nemôžem sa sťažovať. Mám tu veľa dobrých priateľov, ktorí mi pri najmenšom probléme hneď pomôžu. Nie som sama ani opustená. Pokiaľ je človek zdravý aspoň tak, že sa dokáže o seba postarať, tak je dobre.
Nie je vám spätne ľúto, že nebyť komunizmu, mohli ste mať úplne iný život?
Ja som spokojný človek. Mám dobrú povahu, lebo vždy myslím pozitívne. Bola som pyšná na to, že napriek všetkým hendikepom sa mi podarilo zohnať byt a aj si ho platiť. Mali sme nakoniec aj auto, s ktorým sme cestovali, kam sa dalo. Nič neľutujem a ani sa nesťažujem. Len dúfam, že neostanem nikomu na obtiaž.
Keby ste mali porovnať život kedysi a teraz?
Dnes je to strašné s nezamestnanosťou. Mladí ľudia s vysokou školou sa nedokážu zamestnať. Aj teraz jedna známa nevedela dva roky nájsť riadnu prácu, tak išla do Nemecka robiť aupairku, aby sa zdokonalila v nemčine. Má tesne pred tridsiatkou a vlastne žiadnu perspektívu. To je hrozné. Takže človek môže byť rád, že je starý a má aký-taký dôchodok. Aj keď maličký, ale mám aspoň istotu, že ho dostanem.
Beata
Balogová
