Pýcha Modrého Kameňa pomaly zaniká. Stromy gaštana jedlého likviduje choroba aj nezáujem majiteľov.
Aj najmenšie mesto na Slovensku môže mať niečo veľké. V prípade Modrého Kameňa, ktorý má len približne 1500 obyvateľov, je pokladom jedna z najväčších gaštaníc v krajine.
Tvorilo ju takmer 800 stromov gaštana jedlého. V mestečku, jeho okolí a priľahlých dedinách je ich ešte viac, celkový počet sa odhaduje na 3500 stromov.
Cítiť to aj na slávnostiach
Zásluhu na tom, že sa tento región preslávil slávnosťami, venovanými práve týmto plodom, majú najmä Turci. Tí pred 436 rokmi dobyli modrokamenský hrad, aby sa tu usalašili na 17 rokov. Vysadili aj prvé gaštany. Čo však prežilo stáročia, môže onedlho zmiznúť. Stromy si tu totiž „podáva“ rakovina jedlých gaštanov, ktorá už zasiahla viac ako 80 percent z nich.
Tohtoročné gaštanové slávnosti sa v areáli hradu konajú 6. októbra. Minulý rok na ne prišlo dvetisíc ľudí. Okrem omše, výstav, dychovky, folklórneho súboru, stredovekej a modernej hudby sa budú dať vidieť šermiari, sokoliari, kynológovia, hasiči aj módna prehliadka. „Popri tom si možno kúpiť surové a pečené gaštany, sadenice či koláče a palacinky s gaštanovou plnkou,“ vysvetľuje Jozef Knápek z mestského úradu.
Pripúšťa, že choroba gaštanov raz môže negatívne ovplyvniť aj známu akciu. „Čím viac napadnutých stromov, tým menšia ponuka. Možno to v budúcnosti nebudú gaštanové, ale len mestské slávnosti. Oproti minulosti to cítiť už aj dnes. Tunajšie gaštany boli pritom vychýrené.“
Ako slepé kura k zrnu
Choré stromy vidno už z parkoviska pri vstupe do gaštanice, ktorý tvorí mierny svah. Za ich záchranu bojuje 77-ročný znalec gaštana jedlého Štefan Plevo. Tento bývalý lesník, ktorý celý život pracoval so stromami, preto založil aj občianske združenie SATIVA. Spolupracuje s Ústavom ekológie lesa SAV, pestuje sadenice a má ich vo dvore stovky, šíri osvetu medzi deťmi v tunajšej škole, na všetko však nestačí.
Angažuje sa pritom ako človek, ktorý žiadne stromy v gaštanici nemá. Upadajúce dedičstvo minulosti ho mrzí viac ako mnohých majiteľov. Parcely ich tam vlastní až okolo 250, čo komplikuje jednotný postup pri záchrane. Štát ani mesto na to nemajú peniaze, a aj keby mali, prečo by investovali do majetku súkromníkov? „A tí na to nemajú tiež, iným je to zase jedno,“ dodáva Plevo.
„Mladým, čo tieto pozemky zdedili v piatej generácii, je to ukradnuté, prišli k tomu ako slepé kura k zrnu. Ich zaujímajú pečené gaštany, nie liečba stromov,“ povzdychne si Plevo a dodá, že keď pre majiteľov zdarma organizuje inštruktáže o tom, ako liečiť napadnuté stromy, z 250 ich príde 15.
Na svahu vidno viaceré pne. „Majitelia stromy spílili, rakovina príliš pokročila,“ smutne hovorí šéf neziskovky a ukazuje veľké rany na kôre. „Huba, čo ničí stromy, sa volá Crypthonectria parasitica. Upcháva vodivé pletivá v lykovej časti, znemožňuje tok živín. Keby niekto ihneď odstraňoval choré konáre, možno by sa strom zachránil, ale ktorý majiteľ by liezol do tých výšok? Treba na to školených ľudí pre prácu vo výškach aj techniku. Táto choroba sa dá navyše liečiť len u stromov mladších ako 40 rokov. Staršie treba spíliť.“
Nemajú úrodu, načo by platili?
Plevo si pochvaľuje spoluprácu s odborníkmi zo SAV, ktorí zatiaľ vždy zdarma vyrobili a dodali očkovacie látky, priznáva však, že to trvá dlho. „Nie sú peniaze. Vzorky napadnutých stromov sme odovzdali ešte v roku 2010, očkovacie látky prišli až tento rok. Mnohé stromy sa ich už nedočkali.“ Neziskovka na to nemá, žije zo symbolického členského. „Mali sme 56 členov, ale mnohí odskočili s tým, že nemajú úrodu, tak načo by platili.“
Mária Kyzúrová má dom priamo pri gaštanici. Vracia sa s tým, čo nazbierala. „V priebehu krátkeho času mi uschlo deväť stromov,“ posťažuje sa. Ukazuje gaštany v ruke. „Sú mäkké a vnútri hnilé, dobrý je jeden z desiatich.“ Ďalšia staršia pani vracajúca sa zo zberu hovorí, že ešte pred pár rokmi jej stromy v gaštanici poskytovali 200 až 300 kilogramov plodov za sezónu, teraz len zlomok. V záhrade mala ďalších päť stromov, tri v krátkom čase uschli, napadnutý je aj štvrtý.
Všetko to zarastie a koniec
Rakovina gaštanov obieha svet od roku 1904, do Modrého Kameňa dorazila v roku 1976. Gaštanica, ktorá podľa starousadlíkov kedysi dávala až 80-tisíc kilogramov gaštanov za sezónu, ich dnes produkuje len štvrtinu. „Aj to sa mi zdá veľa, kdeže by sa ich toľko nabralo,“ spochybňuje tieto informácie Plevo. „Kým pred desiatkami rokov sem chodili výkupcovia až z Bratislavy a kilogram stál možno osem až desať korún, dnes ste radi, ak gaštany vôbec kúpite.“
Gaštanica poskytovala domácim doplnkový zdroj príjmov. „Ľudia sa o gaštany starali radi, prinášali im osoh, navyše to mali blízko. Keď zmiznú, čo tu ostane? Všetko to zarastie a koniec. Tipujem, že o pár rokov je po celej sláve,“ hovorí Plevo a ukazuje na úplne zarastené úseky, kde sa tak už stalo. „Pomaly platí, že čo je tu zelené, nie je gaštan, ale osika alebo javor. A čo neodignorujú ľudia, dokončia diviaky.“ Stopy po nich sú takmer všade.
Svoj strom ignoruje aj štát
Kvôli určeniu hraníc parciel jednotlivých majiteľov netreba chodiť na kataster, sú identifikovateľné podľa stupňa starostlivosti. Niektoré sú pokosené, čisté a o stromy je postarané, iné zarastajú burinou, stromy sú suché a kmene doslova posiate ranami po rakovine. Plevo spomína ponuku firmy, ktorá bola ochotná odstrániť všetky choré stromy. „Pýtali milión eur. Kde by sme toľko vzali?“
V gaštanici sú aj cenné stromy, jeden z nich sa dožil 350 rokov. „Ešte pred štyrmi rokmi rodil, dnes je suchý a treba ho spíliť.“ Gaštany sa dožívajú aj stovky rokov. „Nerozumiem, prečo sa o ne ľudia nestarajú. Keď vysadíte nový, na prvú úrodu čakáte 10 až 15 rokov.“
Plevo ukazuje na strom s obrovským obvodom kmeňa. Veľká časť koruny je suchá, okolo rastie burina a povaľujú sa suché konáre, nikde žiadna mechanická zábrana či informačná tabuľka. „Toto je, prosím, štátom oficiálne chránený strom. Je na ňom umiestnený aj štátny znak. Ešte aj ten sa musí hanbiť za to, ako sa oň starajú. Môže mať pritom až 140 rokov.“
Aby toho nebolo málo, v marci tohto roka sa na Slovensko spolu s privezenými sadenicami gaštana z Talianska dovliekla ďalšia choroba. „Volá sa hrčiarka gaštanová. Dovozca sadenice distribuoval do záhradkárskych centier a už sa šíri. Hrčiarka vyzerá ako mravec, ale má krídla, jej veľkosť je 3,5 milimetra, vajíčka kladie do nových pukov. Dokáže zničiť 70 percent budúcej úrody. Načo treba dovážať sadenice zvonku, prečo nestačia naše? Prichádzame tak aj o to málo, čo máme. Na hrčiarku nejestvuje ochranné opatrenie, napadnutý strom treba zlikvidovať,“ neveriacky kýva hlavou Plevo.
Plody sú v poriadku
Plody z napadnutých stromov možno, našťastie, bez problémov konzumovať. „Samozrejme, plody sú zdravé, choroba spôsobuje len odumieranie kmeňov a konárov, teda prudko znižuje úrodu. Rakovina gaštana nemá nič spoločné s humánnou medicínou a chorobami ľudí,“ vyvracia pochybnosti Štefan Plevo.
Hoci gaštany majú v kuchyni neuveriteľné využitie, on má najradšej varené. „Zuby mi už pečené nedovolia,“ smeje sa a dodáva, že druhov gaštana jedlého je viac ako pätnásť. A ako spoznať zdravé plody, ktoré vnútri nie sú hnilé? „Nasypať ich do vody, a všetky, čo vyplávajú hore, vyhodiť.“
Optimisticky však nekončí. „Odumieranie stromov naberá na rýchlosti. Staré gaštany vyhynú určite, o mladé sa zaujíma málo majiteľov. O pár rokov tu bude prales a gaštanica sa stane spomienkou.“
