Rusko športuje niekoľkokrát do týždňa, v televízii Markíza. Pravdupovediac, keď tam bol riaditeľom, vo fitnescentre ho určite tak často nevideli. FOTO SME – ROMAN KRPELAN
Fotograf Mišo Bak fotil politikov a známych ľudí šoubiznisu a urobil z toho výstavu. Každý, kto súhlasil s fotografovaním, napísal na zväčšeninu fotografie svojich pár slov, krédo, alebo čo ho napadlo. Rusko píše, že nie je dôležité, kto si ho zapamätá, ale že si ľudia, ktorým pomohol, spomenú, „že tu bol“. Je pred voľbami, to priznáva aj Bak. Politici boli pred jeho fotoobjektívom ochotní na všetko. Treba dúfať, že po voľbách toho všetkého schopní nebudú.
Rusko nezačína svoj predvolebný deň v televízii Markíza. „Ako žiadny!“ prízvukuje. Začína ho v hoteli Forum, na pracovných raňajkách. Čakajú ho podpredseda aliancie Imrich Béreš aj generálny tajomník OBSE Ján Kubiš. Dávajú si kávu, minerálku. Je druhý september, treba sa venovať dcére.
Dnes je veľký deň Lívie Ruskovej – je prvý raz v škole. Teší sa. Rodičia jej spolužiakov sedia v školskej záhrade na stoličkách v polkruhu, ich ratolesti na kolenách. Pekný začiatok školskej anabázy detí, ale aj (hoci neplánovaný) pekný začiatok predvolebného dňa pre predsedu politického subjektu.
Ten si to ale užíva len na pár cvaknutí fotoaparátu, už o pol jedenástej má v hoteli Danube tlačovú konferenciu. Okrem toho, že sa na nej reční o nespravodlivej licenčnej rade, na svoje si príde aj denník SME a týždenník Domino. (Pozri Rusko sa… na tejto strane.)
Ďalšia cesta je takmer symbolická, ide sa do Markízy. Tentoraz len na obed. Rusko si sadá ku generálnemu riaditeľovi televízie Repčíkovi, prichádzajú šéf centra spravodajstva a publicistiky Pavlík, Viera Rusková, na chvíľu si prisadne redaktorka Zlatica Puškárová. Jedia asi hodinu. Nálada je dobrá, zvlášť po tlačovke, myslí si novinár.
Centrála ANO je od Markízy asi päť minút autom, v bratislavskej Dúbravke. Sídli v budove na sídlisku. Je to ďalšia zastávka Pavla Ruska, okrem starších členov aliancie sa v budove pohybujú najmä mladí ľudia vo veku okolo dvadsaťpäť rokov. „Strana nás stojí mesačne tak dva milióny korún, čo je bežná réžia teraz, pred voľbami.“
Po druhej sedí Rusko pred počítačom, komunikuje s ľuďmi. Odpovede nepíše do počítača sám, diktuje ich svojej asistentke Vierke Kudličkovej. „Bola totiž tretia na majstrovstvách sveta v písaní na stroji.“ Nie sú tam otázky príliš na telo, zrejme sa zapájali skôr sympatizanti ANO. A, pochopiteľne, Markízy. „Dnes sa nevyskytli žiadne hrubé výrazy. Normálne to býva oveľa horšie.“
O tretej už Ruska čaká dvorná fotografka strany Desana Dudášová. S vizážistkou. Pod dohľadom volebného šéfa Jozefa Heribana sa Rusko fotí do časopisu strany, distribuovaného pred voľbami do domácností. „Ak by vám to nevyšlo v politike, môžete to skúsiť aj v modelingu,“ podpichujeme. Pravdou je, že šéf ANO sa teraz fotí často. A zrejme radšej ako s fotografom SME. Doteraz mu nevie zabudnúť, že ho pred jeho televíziou ešte ako riaditeľa odfotografoval s hrozivým ochrankárom v pozadí.
Do piatej navštevuje predsedu niekoľko členov strany, vybavuje množstvo telefonátov. Za pol hodinu v priemere asi desať. Ani jeden netrvá dlhšie ako minútu, maximálne dve. A ide nakupovať. Dnes míting nemá, vedúca kancelárie mu vyhradila čas aj na nákup. „Športové nohavice, topánky a košeľu. Nosím to na mítingoch, je to lepšie, ako tam chodiť v obleku.“ Dostáva na to päťdesiattisíc korún, v priebehu polhodiny si kupuje v jednom z hypermarketov takmer všetko. Minie asi sedemnásťtisíc.
„Vás poznám, ale neviem odkiaľ,“ obracia sa na Ruska chlapík po tom, ako ho šéf ANO pozdravil. „No asi z Markízy.“ „Aha, Rusko!“ kričí iný, zo skupinky mladých, ktorá sa hneď dáva do smiechu. Mnoho ľudí naňho ukáže prstom, ale nik ho už neoslovuje. V obchodnom centre je množstvo jeho plagátov. „Či mi neprekáža stále sa na seba pozerať? Zvyknete si.“
Je sedem hodín, opäť Markíza. Vo fitnescentre čaká osobný tréner, s ktorým predseda cvičí niekoľkokrát do týždňa. Osobný šofér je potom s Ruskom aj pri squashi – tak, že s ním hrá. Nechá sa šéfom poraziť, hoci tvrdí, že v tenise je to naopak. Pravdu povediac, neveríme mu.
ROMAN KRPELAN
