Obvykle si v deň volieb vyberie „svoju“ stranu desatina voličov. Tentoraz ich vraj má byť oveľa viac.
FOTO - ĽUBOŠ PILC
Voliči musia naučiť extrémnych politikov a ich strany, že extrémizmus ani na Slovensku neprináša účasť na vládnej mociDoterajšie ponovembrové parlamentné voľby majú dva spoločné znaky. Vždy sa na nich zúčastnil veľký počet oprávnených voličov. Vždy v nich najviac hlasov získal širokospektrálny subjekt, ktorý sa pred voľbami nemohol, ale ani sa nechcel jasne politicky profilovať.
Zdá sa, že aj „víťazom“ piatych slobodných volieb bude strana, ktorej politická orientácia je založená na sebaštylizácii. Ľudová strana Vladimíra Mečiara a ani tretia cesta Roberta Fica neriskujú, že niekoho odpudia vyhraneným politickým profilom. Ich „ľudovosť“ či „treťocestnosť“ má preto príznačne neurčitý obsah a charakter, aký sa na Slovensku voličsky vypláca.
Na otázku, či aj piate voľby si udržia nadštandardne vysokú účasť voličov, majú sociológovia dve rôzne odpovede. Keď reprodukujú výsledky prieskumov, hovoria, že účasť by opäť mala byť vyše 70-percentná. Keď ponúkajú vlastný odhad, tvrdia, že bude podstatne nižšia. Ak by sa priblížila k päťdesiatim percentám, Slovensko by sa tým začalo podobať na svojich susedov z Visegrádskej štvorky. Ale k tomu, aby sa im začalo podobať aj inak, by nízka účasť rozhodne neprispela.
Prvé, zakladajúce
Prvé slobodné voľby v júni 1990, ktoré sa konali v rámci česko-slovenskej federácie, na Slovensku založili parlamentné politické spektrum. Vďaka okolnosti, že vtedy dalo svoj hlas Verejnosti proti násiliu a KDH dohromady 1 640 067 voličov, nekládla Slovenská republika odpor proti tomu, aby sa v ČSFR spustili nevyhnutné transformačné reformy.
Odpor sa zdvihol až vtedy, keď obyvateľstvo republiky pocítilo transformačný šok. Pokles výroby, miezd a spotreby o 25 percent spôsobil prudkú zmenu zmýšľania. Ak v máji 1990 hodnotilo ponovembrový režim pozitívne 71 percent opýtaných, tak v máji 1991 už iba 20,5 percenta respondentov.
Na tejto vlne nespokojnosti sa zviezli strany a hnutia, ktoré občanom hovorili najmä to, čo chceli počuť. Že transformačné náklady nemuseli byť ani zďaleka také vysoké a že krajine by sa darilo oveľa lepšie, keby si mohla spravovať svoje veci po slovensky, a nie federálne.
Tak ako všetko, čo nemá precedens, aj zakladajúce voľby boli poznačené vysokou mierou neurčitosti a neistoty. V apríli 1990 deklarovalo podporu KDH takmer 40 percent potenciálnych voličov, v júni mu dala svoj hlas ani nie polovica. Náhle zmeny a sypkosť voličských preferencií sú príznačné aj pred voľbami 2002. Skutočnosť, že po septembri môže byť v parlamente tak päť, ako aj desať strán, priviedla sociológa Pavla Haulíka k poznámke, že „tu máme veľmi neštandardnú situáciu, vlastne akýsi nový začiatok“. Čím menej strán bude v parlamente, tým presnejšia bude zmienka pána Haulíka o novom začiatku.
Druhé, rozdeľujúce
V druhých parlamentných voľbách v júni 1992 podporilo Hnutie za demokratické Slovensko a Slovenskú národnú stranu spolu 1 393 152 občanov. Pretože viaceré subjekty, ktoré reprezentovali reformy, kandidovali osobitne a teda proti sebe, napokon vo voľbách prepadli, takže po druhom skrutíniu malo HZDS, ktoré získalo „len“ 37,26 percenta hlasov, vo vtedajšej SNR neuveriteľných 74 mandátov.
Keďže reprezentácia KDH a VPN v predchádzajúcom funkčnom období nedospela s českými partnermi k dohode o usporiadaní spoločného štátu, garnitúra HZDS a SNS túto nedohodu premenila na dohodu o rozdelení federácie.
Najdôležitejší politik tohto zoskupenia Vladimír Mečiar mal o vládnutí natoľko svojské predstavy, že ich uplatnením po necelých dvoch rokoch HZDS i SNS rozpoltil, čím stratil v NR SR väčšinu a bol odvolaný. Moravčíkov kabinet, ktorý mohol využiť nastupujúcu konjunktúru a pokojne vládnuť až do leta 1996, pod tlakom SDĽ odhlasoval predčasné voľby.
Druhé voľby boli významné tým, že sformovali blok HZDS a SNS, ktorý si ešte dvakrát udržal veľkú voličskú podporu. V roku 1994 mu dalo svoj hlas spolu 1 160 847 voličov, v roku 1998 dokonca ešte viac, vtedy dostal 1 211 942 hlasov. Prieskumy ukazujú, že odchodom Gašparoviča od Mečiara a rozdelením SNS na Malíkovej a Slotovu polovicu by parlamentná sila tohto bloku mohla po piatych voľbách klesnúť pod úroveň akútnej spoločenskej hrozby.
Tretie, obnovujúce
Hoci blok HZDS a SNS dostal v septembri 1994 o takmer štvrť milióna menej hlasov ako pred dvoma rokmi, jeho vládna moc sa obnovila. Umožnil mu to nečakaný volebný úspech zradikalizovanej ľavicovej strany, Združenia robotníkov Slovenska, ktoré založil s pomocou SDĽ Ján Ľupták.
Svoj tretí príchod k moci interpretoval Vladimír Mečiar ako generálny súhlas voličov s jeho politickými excesmi. Príznačný bol jeho výrok, ktorý odznel počas dlhej parlamentnej noci, neoficiálneho začiatku éry mečiarizmu: „Je po voľbách, zvyknite si! Politicky nerobíme nič iné, len to, čo od nás občania čakajú…“
Pravdu mal v tom, že všetko, čo za asistencie SNS a ZRS, robilo HZDS, teda potláčanie opozície, čistky v štátnej správe, prenasledovanie prezidenta, obmedzovanie práv menšín, útoky na odbory, cirkvi, novinárov, umelcov, akademickú obec i mimovládne organizácie, robilo s podporou nemalej časti verejnosti. Ale nie jej väčšiny.
Voľby v roku 1994 majú s voľbami 2002 spoločný bod v tom, že jedny i druhé nasledujú po participácii SDĽ na vládnej moci. Pred ôsmimi rokmi za to parlamentná ľavica stratila tretinu hlasov a do parlamentu sa dostala radikálna ZRS. Teraz stratila SDĽ oveľa viac, z čoho je zrejmé, že sa uvoľnil veľký potenciál pre ďalšiu krajnú ľavicu, ktorou je komunistická strana. Ak sa KSS nedostane do parlamentu teraz, tak sa tam už zrejme nedostane nikdy.
Štvrté, zachraňujúce
Blok HZDS a SNS musel po voľbách v roku 1998 odísť od moci nie z toho dôvodu, že stratil podporu, ale preto, že ohrozenie právneho štátu, demokracie, politickej kultúry, bezpečnostnej a európskej integrácie Slovenska zmobilizovali druhú, väčšiu časť spoločnosti natoľko, že alternatívu mečiarizmu osobne podporilo 1 952 970 voličov.
Ani jedna Mečiarova vláda nemala takú legitimitu, akú voľbami získal kabinet Mikuláša Dzurindu. Ústavný mandát, ktorý dostala, využila predovšetkým na obnovu medzinárodného kreditu a postavenia krajiny, lebo sa vyvarovala všetkého, čím predchádzajúca garnitúra republiku diskvalifikovala. Program „vlády zmeny“, ktorý na ustanovujúcom kongrese SDK vystihol Milan Šútovec vetou, že všetkým „treba ukázať, ako sa to robí“, však zostal nenaplnený. Tri subjekty, ktoré reprezentujú kontinuitu vládnutia - SDKÚ, KDH a SMK - by samy, bez účasti jednej či oboch nových strán, teda Ruskovho ANO a Ficovho Smeru nemohli zabezpečiť konsolidáciu úspechu z roku 1998.
Pred štyrmi rokmi, keď na Slovensku ešte mnohí prežívali eufóriu z víťazstva, bývalá predstaviteľka USA v OSN Jeane Kirkpatricková oznámila, čo je nevyhnutnou podmienkou pre to, aby sa Slovenská republika kvalifikovala tam, kam sa hlási: „NATO sa musí presvedčiť, že Slovensko je pevne oddané demokracii.“
Aj v piatych voľbách znovu ide o to, o čo išlo vo štvrtých. Naučiť extrémnych politikov a ich strany, že extrémizmus ani na Slovensku neprináša účasť na vládnej moci. Ak sa to podarí, piate voľby budú stabilizujúce.
profilyJednou z dvoch strán, o ktorej prieskumy verejnej mienky hlásia, že je tesne pod prahom zvoliteľnosti, a že sa pri priaznivej konštelácii môže dostať do parlamentu, je Komunistická strana Slovenska. Strana, ktorú vedie Jozef Ševc, kandidovala samostatne už trikrát. V roku 1992 ju volilo 23 349 občanov, v roku 1994 dostala hlasy 78 419 voličov. V minulých parlamentných voľbách dosiahla najlepší voličský výsledok - hlasovalo za ňu 94 015 občanov. Podľa zistení sociológov je ústredným znakom voličskej základne strany negatívne hodnotenie spoločenskej zmeny v roku 1989. Jej voliči žijú s pocitom, že november 1989 im priniesol životnú prehru, a že smerovanie spoločnosti je nesprávne. Čo sa týka hodnôt a názorov, najväčší antagonizmus existuje medzi stúpencami SDKÚ a KDH na jednej strane, a HZDS a KSS na strane druhej.
Druhým subjektom, ktorý sa ešte môže dostať cez päťpercentný parlamentný prah, je Slovenská národná strana. Sociológovia Vladimír Krivý a Grigorij Mesežnikov na základe prieskumov zistili, že hoci stranu vedie Anna Malíková, SNS je prevažne mužským politickým subjektom. Podľa vekovej skladby je voličská základňa SNS druhou najmladšou. Dve tretiny jej voličov predstavujú ľudia do 44 rokov. Pre priaznivcov SNS je charakteristické podpriemerné zastúpenie dôchodcov a nadpriemerný podiel kvalifikovaných robotníkov. Žiadna iná strana nemá toľko prívržencov medzi nezamestnanými ako SNS. Dominantným názorovým pilierom voličov strany je ich protimaďarské národniarske zahrotenie, často spájané aj s pocitom utrpených strát po zmene spoločenského režimu. V posledných voľbách získala SNS hlasy 304 839 voličov.
