čný experiment s nejasným koncom. Aby bolo jasné: väčšinový, prípadne kombinovaný systém voľby, je regulárny a funguje v polovici Európy rovnako dobre, ako v tej druhej systém pomerný. Zmena volebných pravidiel ale predstavuje najhlbší predstaviteľný rez do charakteru politického systému. Je preto neprípustné zahrávať sa s krajinou z čisto populistických pohnútok. To je vtedy, keď niekto bez predstavy o dôsledkoch a bez argumentov chce nahovoriť publiku, že práve jeho strana má jednoduché riešenia na zložité problémy. Skrytým cieľom hazardnej agendy je vyvolanie ilúzie, že strana, ktorá náročnejšiu latku navrhuje, má aj ľudí na jej prekonanie. Ani náhodou - o tom svedčia „argumenty“.
Najčastejšie je počuť hlúposť, že „voľbou v jednomandátových obvodoch vznikne väzba medzi občanom a poslancom, ktorá zaväzuje k zodpovednosti“. Keby sa Dzurinda, Fico, Rusko a všetci ďalší opýtali v ľubovoľnej krajine, kde funguje kombinovaný systém, zistili by, že medzi poslancami volenými na straníckej kandidátke a väčšinovo ešte nikto nikdy žiadny rozdiel neidentifikoval. Pokiaľ ide o „väzbu“, vo väčšinovom systéme je vcelku bežné, že medzi 80-90 percentami voličov v obvode a zastupiteľom nie je nijaká, keďže mandát sa občas získava aj hlasmi 10-15% voličov. O tom, že by parlamenty volené väčšinovým systémom boli kvalitnejšie, ako tie volené pomerným, naozaj ešte nikto nepočul.
Spôsob voľby nemá žiadny vzťah k vlastnostiam poslancov, ale k tomu, či preferujeme reprezentatívnosť zloženia parlamentu, alebo si viac ceníme stabilitu vládnutia. To je diskusia, ktorá by mala zmysel. Zatiaľ sme dospeli potiaľ, že totálne nezodpovední a bez väzby na voličov i budúcnosť štátu sú HZDS, Smer, SDKÚ, ANO a HZD. Siahajú na srdce mocenského usporiadania netušiac, čo môžu spôsobiť. Zase jeden dôkaz, že bieda slovenskej politiky neleží v spôsobe tvorby inštitúcií, ale osobách, ktoré ich používajú, resp. sa do nich tlačia.
