V relácii Sito televízie Markíza minulý týždeň sme sa napríklad mohli z úst ľavičiara Andrášiho dozvedieť, že socialistická SDĽ bude presadzovať znižovanie „odvodov a daňového zaťaženia v regiónoch najviac postihnutých nezamestnanosťou“, či z úst národniarky Evy Slavkovskej, že nacionalistická P SNS je a v svojej podstate aj vždy bola za vstup do Európskej únie. Odznelo tiež, že rovná daň je hlúposť, lebo je v prvom rade v prospech bohatých a ožobráči tých najchudobnejších. Vyhlásenie ako ušité pre ľavicového politika. To, že podobnú vetu vysloví Anna Malíková, verejne sa hlásiaca k národnej pravici, vyvoláva otázky, kam vlastne madam politicky patrí.
Frekvencia vyhlásení priečiacich sa nielen zdravému rozumu, ale aj vlastným predchádzajúcim vyjadreniam a ideológiám naberá s blížiacim sa termínom volieb (a asi aj preferenciami blížiacim sa 5 percentám) nebývalé rozmery. Vyhlásenia, že zvyšovanie deficitu štátneho rozpočtu je pri správnom použití na rozvojové projekty vlastne v prospech občanov, by malo byť považované skôr za nebezpečný výplod fantázie, ako slovo zodpovedného politika. Deficit dobrý a zlý nepoznáme rovnako, ako citróny kyslé a sladké.
Požičať si na správny účel je aj za cenu deficitu normálne v každej krajine. Ako to však vyzerá, keď život na dlh nepozná hranice, sme sa mohli presvedčiť v prípade financovania „Mečiarových diaľnic“ či zadlžovania sa mnohých západných technologických spoločností počas ekonomickej expanzie v 90. rokoch. Výsledkom boli úvery na diaľnice za tridsať percent či definitívny krach predtým nepotopiteľnej ekonomiky.
Hranica „krátkodobo akceptovateľného verejného deficitu“ bola väčšinou krajín stanovená na 3 percentá z hrubého domáceho produktu. Vyhlásenia „veď Západ to pochopí“ by v civilizovanej krajine stáli politika s veľkou pravdepodobnosťou nielen stranícke kreslo, ale najmä odlev vlastných voličov. Argentína dnes bojuje o ekonomické prežitie, lebo kompetentní nepoznali pojem primeraný deficit. Ak dnes niekto hovorí, že deficitné hospodárenie je vlastne v poriadku, z pohľadu budúcnosti je to rovnako nebezpečné, ako nacionalistické vyhlásenia národných strán.
Volič by sa nemal nechať oklamať, že slovník politikov je kultivovaný. Vyspelý ľavicový volič demokratického sveta chce zvyšovanie úrovne školstva či nárast sociálnych vymožeností riešiť najmä progresívnym rastom výšky daní pre najbohatšie vrstvy. Nie je možné na jednej strane dane znižovať a popritom presadzovať západoeurópske sociálne štandardy. Volič vyspelej krajiny chápe, že niekde pridať znamená niekde ubrať a naopak.
Kým slovenskí voliči nepochopia, že z vody kokakolu nevyrobí nik, strany, ktoré nemajú samy jasno, budú na Slovensku pôsobiť aj naďalej. A pohľad na prieskumy verejnej mienky dokazuje, že voličov bez elementárnych ekonomických vedomostí je u nás stále niekoľko desiatok percent.
Autor: MAROŠ BAĽO(Autor je ekonomickým analytikom)
