„Konečne robím prácu, o ktorej som celý život iba sníval,“ nadchýna sa kadet Patrik, bývalý študent Námornej školy, organizovanej spoločnosťou Tatra Marine. Pri Vajnorskom jazere za Račou funguje už štvrtý rok.
Hoci má štatút len dlhodobého kvalifikačného kurzu fungujúceho pod ministerstvom dopravy, s jej certifikátmi môžete vyplávať kdekoľvek.
„Najväčším zážitkom bol pre mňa prechod Panamským kanálom. Ráno o šiestej ide konvoj z Pacifiku, večer o šiestej konvoj z Atlantiku. Vidieť naživo všetko, o čom nám v škole na hodinách rozprávali, je skvelé,“ pochvaľuje si Patrik.
„Prekonal som aj morskú chorobu. Silnejšie vlnobitie, ktoré nám zalievalo palubu, môj žalúdok nezniesol - ako poznamenali starí námorníci - takto sa rodí námorník. Inak som bol po dvoch dňoch a tabletkách zase fit,“ pokračuje mladý kadet.
Žena na palube
Kedysi bola najbližšia námorná škola v poľskej Gdyni. Do ročníka chodilo tak šesť až osem študentov z bývalého Československa, budúci námorníci sa mohli vzdelávať ešte v Odese či v Kaliningrade.
V Bratislave dnes študuje asi stovka žiakov, časť z nich je na praxi. Z dvaapolročného štúdia totiž musia kadeti dvanásť mesiacov stráviť na lodi.
„Na prax nás pripravili prekvapivo dobre, ak som niečo nevedel, tak to bola moja chyba,“ hovorí Andrej Remeň, ktorý študuje navigáciu. „Sú to skúsení kapitáni z fachu, vedia, o čom rozprávajú,“ hovorí o bratislavských pedagógoch aj Júlia Kravcová-Lorencovič, naša prvá námorná dôstojníčka.
Táto Košičanka vyštudovala ešte Námornú školu v Gdyni. Zo 69 študentov vtedy skončila ako jediná žena. Na lodiach sa už plaví jedenásť rokov, práve teraz smeruje s loďou do Karibiku.
V roku 2010 dosiahla funkciu First Officer na palube druhej najväčšej námornej výletnej lode na svete M. S. Norwegian Epic. Príležitostne, počas dovolenky, učí na bratislavskej škole odbornú angličtinu.
V záchrannom obleku.
Mladí a bohatí
Za kurz si tu zaplatíte 8-tisíc eur, nástupný plat je však až 2,5- až 3-tisíc eur. Kariérny postup je vraj rýchly. Tretí dôstojníci majú niekedy len 23 rokov, výnimkou už nie je ani 30-ročný kapitán.
„Plat je, samozrejme, jeden z hlavných motívov, ale niekoho môže more jednoducho lákať odmalička,“ hovorí riaditeľ školy Juraj Boroš.
On sám má za sebou pätnásť rokov tohto svojského spôsobu života. Ďalší z lektorov pôsobiacich na škole, prvý strojný dôstojník Jozef Mihálik, bol na mori tridsať rokov.
Dlho pôsobil v rámci kedysi fungujúcej Dunajplavby, ktorá bola orientovaná na Stredozemné more, neskôr sa však dostali až do Austrálie či na Ďaleký východ.
Slovensko má ešte stále zopár lodí zapísaných do medzinárodného registra pod svojou vlajkou, no už ani jedna z nich nemá slovenských majiteľov.
Našich námorníkov sa ujali agentúry, ktoré im umožňujú pracovať prakticky na všetkých druhoch lodí okrem vojenských. Svetové moria takto brázdia desiatky slovenských kapitánov.
Lektori a študenti.
Dá sa to vydržať?
„Námorník musí byť vytrvalý a nesmie sa dať rozplakať,“ hovorí kapitán Boroš. Mihálik dodáva, že ak má niekto o túto prácu skutočný záujem, zvyčajne na lodi vydrží.
Najčastejšie z profesie odchádzajú tí, čo už plávali takých päť-šesť rokov, ale neinvestovali veľa do svojho vzdelania.
„Stávajú sa situácie, že sa človek vypraví na loď a hneď zistí, že to nie je preňho. Aj na lodi sa nájdu takí, ktorí by radšej len prežívali a schovávali sa za iných. Vytvárajú medzi posádkou napätie a sami neskôr prídu na to, že nie sú na lodi vítaní,“ opisuje Mihálik.
Jedno nalodenie trvá zvyčajne tri až štyri mesiace. „Ponorkovú chorobu môžete dostať aj na suchu, ak chodíte niekam do zamestnania a stretávate len obmedzený počet ľudí,“ hovorí Mihálik.
Raz bol dobrovoľne na lodi vyše roka, no to už vraj bolo veľmi dlho. „Doma otec chýba, deti vyrastali, ani ma nepoznali, dívali sa na mňa ako na návštevu a strašne sa čudovali, prečo spím s mamou,“ dodáva.
Bez mobilu a internetu
Na lodi platí polovojenský režim, kapitán rozhoduje o všetkom. To môže zaskočiť mladých mužov, ktorí neboli na vojne.
Uprostred mora, prirodzene, nefunguje ani mobil. Ale ak je kapitán na svojich námorníkov dobrý, prejde okolo nejakých ostrovov, aby si mohli zatelefonovať domov.
Paradoxne, slabý signál lepšie chytajú staršie mobily, ktoré boli silnejšie. Vynikajúce pokrytie má aj americké pobrežie. Spojenie cez satelit je drahé, kapitán rozhoduje, na čo sa použije. „Nemali sme prístup na internet, len na mail,“ spomína Remeň.
Pracovný čas na mori je osem hodín ako všade, potom si môžu námorníci hrať hry, pozerať filmy, čítať knihy, chodiť do posilňovne.
„Keď si človek na to zvykne, nemá na mori vlastne žiadne starosti, psychicky sa tam dá dokonca oddýchnuť,“ hovorí strojný kadet Jozef Tisoň.
Samozrejme, nemôžete z lode len tak odísť. Ak by ste potrebovali z nejakého dôvodu prerušiť plavbu, musíte zaplatiť cestu nielen sebe, ale aj náhradníkovi za seba.
Námorné mapy sú nepremokavé a len tak ľahko sa neroztrhnú.
S vedrom v ruke
Na mori sa neoplatí byť ani chorý. Na obchodnej lodi lekára nenájdete. Len lekárničky. Pomoc môžete vyhľadať až v najbližšom prístave.
Tam existujú aj námornícke kluby, ktoré založil anglikánsky farár koncom 19. storočia, aby si mali námorníci kde oddýchnuť. „Ak máte málo času, odvezú vás do obchodného centra nakúpiť,“ hovorí Mihálik. Výnimočne je čas aj na rybačku.
Pobyty v prístavoch sa však už dnes rátajú skôr na hodiny, nie na dni.
Zažívajú niekedy na mori aj romantiku? „Príležitostne,“ hovorí Remeň. „Keď sa na palube griluje,“ dodáva Tisoň.
„Príležitostne“ však prichádzajú aj búrky, niekedy trvajú aj pár dní. Vtedy sa na palubu nechodí a robia sa len nevyhnutné veci. „Len sme sedeli a čakali. Nebál som sa, myslel som si, že je to normálne, ale zjavne nebolo,“ spomína Remeň na svoju prvú veľkú spúšť.
Ak cez loď prejde oko hurikánu a potrhá záchranné člny, to sa už zľakne aj starý morský vlk. „Nemôžete vtedy jesť polievku z taniera, len z hrnčeka. A vyhadzuje vás z postele,“ smeje sa Mihálik.
V kajutách sú preto vždy posteľ aj pohovka postavené na seba kolmo, aby ste si vedeli vybrať, na ktorú stranu je vám príjemnejšie padať.
Zle býva aj ostrieľaným. „So skúsenosťami to nemá nič spoločné, aj admirál Nelson vraj neznášal búrky a chodil s vedrom,“ vtipkuje Mihálik.
A kam chodia námorníci na dovolenku? Tam, kam chce ich žena, zasmejú sa všetci.
Beata
Balogová
