Neveriť v Boha je na Slovensku normálne, len sa (preboha) neprihláste k ateistom. Ateizmus je podozrivá nálepka, ktorá budí alergické reakcie.
Býval dlho katolíkom, ale s cirkvou nebol spokojný. Z náboženskej obce sa rozhodol vystúpiť, narazil však na problém – ako presne postupovať?
„Skúšal som internet, ale nikde som nenašiel jednoznačnú odpoveď, ako je možné zrušiť formálne väzby s rímskokatolíckou cirkvou,“ spomína Milan Novota. „Dokonca, na stránkach jedného cirkevného predstaviteľa visela informácia, že také niečo vôbec nie je možné, čo mi pripadalo absurdné.“
Novota postup napokon objavil a z cirkvi úspešne vystúpil. Pamätal však na ostatných a vynašiel zlepšovák, ktorý veci zjednoduší a obíde byrokraciu. „Bezbolestné vystúpenie z katolíckej cirkvi“ ponúka webstránka Zbohom.sk, ktorá všetku potrebnú dokumentáciu vygeneruje jediným kliknutím.
„Od mája 2010 už službu využilo 3500 ľudí,“ hovorí Novota inšpirovaný podobným webom v Írsku. „Drvivá väčšina reakcií je zatiaľ pozitívnych, dôvodom asi je, že tú stránku navštevujú výhradne ľudia, čo ju hľadajú.
Čo je ateizmus
Reakcie by asi boli menej pozitívne, ak by spomínanú webstránku namiesto jej užívateľov hodnotila široká verejnosť. Ateizmus na Slovensku nemá dobrú povesť. A Zbohom.sk je spolu s webom Ateisti.sk či občianskym združením sekulárnych humanistov Prometheus jednou z hŕstky iniciatív ateistov, ktorí u nás vytvárajú predsudkami opradenú menšinu.
Situáciu komplikujú predsudky na stranách. Čo presne ateizmus znamená, totiž nevedia mnohí jeho odporcovia ale ani prívrženci.
Zakázať pápeža! Aktivisti s takýmto motívom na tričku pochodujú v Londýne vždy na jar. Požadujú sekulárnu Európu.
Základným nedorozumením je predstava ateistu ako každého, kto neverí v Boha. Skutočnosť je zložitejšia a vraví niečo iné - väčšina ľudí bez náboženskej viery nie sú totiž ateisti, ale ,iba‘ neveriaci.
Tento rozdiel vysvetľuje Miroslav Tížik zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied: „Ateista, na rozdiel od bežného neveriaceho, má vytvorený jasný, v modernej dobe najčastejšie materialistický svetonázor a dokáže ho vysvetliť. Takýchto presvedčených ateistov je v spoločnosti málo, napríklad podľa prieskumov sa u nás za ateistu považuje len tri až päť percent ľudí.“
Zvyšní neveriaci sú ľudia, ktorí sa k viere nehlásie, otázka Boha ich necháva ľahostajnými, v každodennom živote nemá pre nich význam. Čo je čosi, čo sa, napodiv, týka mnohých veriacich.
„V prieskumoch sa deklarujú ako veriaci a zároveň tvrdia, že v živote neprikladajú dôležité miesto Bohu. Znie to trochu paradoxne? Možno, hovoríme však o obyčajných ľuďoch,“ vraví Tížik.
„Spory o Boha sú záležitosťou intelektuálov a teológov, ale v bežnom živote také veci ľudia neriešia. Výnimkou býva zlomová životná udalosť. Vtedy sa stáva, že cítime potrebu udalosti vysvetliť, a človek sa prikloní buď na stranu vedy alebo náboženstva.
Príkladom je človek konfrontovaný so smrťou pri autonehode, ktorú si vyloží buď ako nešťastnú náhodu, alebo ako Boží zásah. Mimo takých výnimočných chvíľ však väčšina ľudí nejako zásadne nerozmýšľa o Bohu, nešpekuluje o jeho existencii. Necíti tú potrebu.“
Kampaň na londýnskych autobusoch v roku 2008 v reakcii na reklamu anglikánskej cirkvi propagovala ateizmus
Podozrivá nálepka
Napriek tomu ateizmus na Slovensku živorí na okraji a slovo ateista znie podozrivo veriacim aj neveriacim. Špeciálne záhadne to pôsobí vo svetle výskumov o rozšírenej nechuti Slovákov k inštitúcii katolíckej cirkvi.
Miroslav Tížik vysvetľuje paradox Slovenska, ktoré je kresťanskou a zároveň antiklerikálnou krajinou: „Veľa ľudí, aj keď sa deklarujú ako veriaci, cíti k cirkvi vážne výhrady. Dôvodom môže byť úloha cirkvi v živote komunity, u nás je totiž cirkev omnoho menej zapojená do udržiavania bežnej solidarity a pomoci, ako je to napríklad v Poľsku.“
Otázkou zostáva, prečo potom pretrváva nechuť k cirkvi spoločne s nechuťou k ateizmu. Inými slovami, prečo jedno neživí to druhé? Prečo sa Slováci bez viery v Boha a s odporom k cirkvi nepriznajú k ateizmu?
Ateista - komunista
Dôvody sú historické a môžeme ich stopovať do minulého desaťročia. Negatívny obraz ateizmu je dôsledkom najmä obdobia socializmu a jeho oficiálnej štátnej doktríny – marxizmu-leninizmu. Ľudia sa proti tomu dodnes vymedzujú bez ohľadu to, či majú, alebo nemajú skúsenosť s reálnym ateizmom.
„Ateista sa ľuďom bežne spája s komunistom,“ hovorí sociológ Tížik. „Vyvoláva predstavu militantného zadubenca, kohosi, kto druhým berie nárok na vieru a spochybňuje ju. A ľudia nemajú radi spochybňovačov.“
Ešte z éry socializmu si mnohí veriaci pamätajú učiteľov či okresných tajomníkov, ktorí mali za úlohu kontrolovať a postihovať veriacich za návštevy kostolov. Po novembri 1989 sa u nás ustálil obraz katolíckej cirkvi ako obete komunizmu a ateisti automaticky dostali nálepku prenasledovateľov.
„Dôsledkom toho je, že vyhlásiť sa za ateistu môže byť – v istých kruhoch – spoločensky nepríjemné. Kritizovať cirkev je na Slovensku bežné, ale nie je jedno, kto to robí.
Ak si obyčajný veriaci aj neveriaci uťahuje z cirkvi, berie sa to podobne obligátne, ako keď sa vysmievame politikom. No ak to robí ateista, ľudia v tom vidia niečo podozrivé a neprimerane bojovné,“ dodáva Tížik.
Boží blud
Celkom iné postavenie má organizovaný ateizmus v zahraničí. V USA silnie hnutie takzvaného nového ateizmu
spojené s osobnosťami, ako sú autor knihy Boží blud (The God Delusion) Richard Dawkins, neurológ Sam Harris či filozof Daniel Dennett.
Populárne filmové dokumenty Religulous (2008) či Jesus Camp (2007) si berú na mušku deti poznačené americkým kresťanským fundamentalizmom. Internetovými fenoménmi s tisíckami prívržencov sú recesistická sekta Neviditeľný ružový jednorožec či Cirkev Veľkého špagetového monštra, ktoré sa snažia ironizovať a podvracať náboženskú vieru v rozličné nadprirodzené bytosti.
Osamelé iniciatívy slovenských ateistov sa často zahraničím inšpirujú. V našom prostredí však vzbudzujú len malú pozornosť.
Viera a fakty
Inšpiráciu zahraničím priznáva Metod Rybár z ateistov okolo webu Ateisti.sk. Neziskový portál, ktorý funguje od jari, zatiaľ prevádzkujú piati.
„Väčšina ľudí, ktorí v Boha neveria, ďalej náboženstvo nerieši,“ vysvetľuje Rybár, prečo sa chceli združovať. „Niektorí však vidia, koľko zla náboženstvá spôsobujú, a rozhodli sa angažovať.“ Ich agendou je ,nedotknuteľnosť‘ cirkví a vier neprístupných kritike, odluka cirkvi od štátu a podľa nich pre štát jednostranne nevýhodná Vatikánska zmluva.
Najviac im prekáža náboženská viera, ak býva argumentom v o debate o spoločenských otázkach. „Homosexuáli, eutanázia, interrupcie či plánované rodičovstvo – to sú témy, kde treba argumentovať racionálne a na základe faktov. Akákoľvek viera takýmto faktom nie je.“
Okrem tých náboženských sa mnohí ateisti vyjadrujú aj k širším otázkam, ako sú práva žien, rasizmus, sexizmus a sociálne otázky. Ako vysvetľuje Rybár, pre takýto postoj sa v poslednom čase vžilo pomenovanie Ateizmus+. „To chce ukázať, že ateisti by sa nemali zameriavať výhradne na náboženstvo, ale aj na širšiu agendu a týmto propagovať ateistický pohľad na svet.“
Propagátor takzvaného nového ateizmu Richard Dawkins.
Toto nie je Amerika
Otázkou zostáva, do akej miery si organizovaní ateisti za svoje okrajové postavenie na Slovensku môžu sami. Popularite im určite nepridajú detinské argumenty („dospelý človek nemôže uveriť historke o hovoriacom hadovi“), militantné výroky Denisa Diderota z 18. storočia ("Ľudstvo nebude slobodné, kým posledný kráľ nebude zaškrtený črevami posledného kňaza") alebo špeciálne správy pre ateistov s bulvárnymi titulkami Farár na smrť dobil starostu, Vzor zbožnosti znásilňoval chlapcov či Na príkaz Boha ubil mamu tĺčikom na mäso (odkazy na zahraničné zroje zdieľané na webe Ateisti.sk).
Inšpirovať sa americkým ateizmom je podľa sociológa Miroslava Tížika na Slovensku zradné. V USA má ateizmus celkom inú históriu, vychádza z odlišnej tradície a spravidla rieši odlišné problémy.
„V Spojených štátoch je viera v Boha súčasťou národnej kultúry, identifikačným znakom Američana. Proti tomu sa tamojší ateisti vymedzujú a ako každá skupina, ktorá sa vymedzuje, sú v istom zmysle agresívni a militantní.
No Európa má úplne iný kontext ako Amerika a ateizmus sa u nás nerieši spôsobom ako v USA,“ vysvetľuje Tížik. „Len u nás si to mnohí ateisti neuvedomujú a potom sú prekvapení domácimi reakciami."
Ateistov máme stále rovnako
Sociológ MIROSLAV TÍŽIK je autorom knihy Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku.
Pribúda na Slovensku ateistov?
"Nie podľa výskumov. Presvedčenými ateistami sa začiatom deväťdesiatych rokov deklarovali 3,4 percenta ľudí, na štyri percentá stúpol ich počet do roku 2008. To je, vzhľadom na možnú štatistickú chybu, takmer rovnako."
Povesť ateistickej spoločnosti má Česko. Oprávnene?
"Česko je sekularizovaná, ale nie ateistická spoločnosť. Za ateistu sa v Česku v súčasnosti deklaruje väčšie percento ľudí ako na Slovensku, ale aj tam sú ateisti v menšine oproti veriacim aj neveriacim.
Kým na začiatku deväťdesiatych rokov ich bolo päť percent, v súčasnosti je to pätnásť percent, čo je stále približne o dvadsať percent menej ako neveriacich. Napokon, z historického hľadiska ateizmus nebol nikdy v žiadnej spoločnosti dominantný.
Kto z našich elít sa verejne hlásil k ateizmu?
"Nezabúdajme na to, že v minulosti mohli mať podobné výrazy trochu odlišný význam od dnešného. Móda ateizmu medzi elitami u nás zavládla po vojne. Bola to reakcia na slovenský štát, ktorý náboženstvo sprofanoval - príkladom by mohol byť Dominik Tatarka a jeho gesto vystúpenia z cirkvi.
Ich ateizmus však spočíval najmä v dištancovaní sa od cirkvi. Neznamenalo to automaticky materialistický svetonázor. V komunizme videli lepšiu víziu spoločnosti založenú na vede. Bežne sa vravelo, že spoločnosť nepotrebuje kňazov, ale lekárov, vedcov, fungujúci sociálny systém. V tom spočíval vtedajší ľudový ateizmus."
Kedy sa stal ateizmus negatívnou nálepkou?
"Ateista bol pôvodne skôr výraz používaný veriacimi, ktorí ním častovali odporcov. Už za prvej republiky cirkev strašila pred boľševikmi s tým, že sú to ateisti, neznabohovia – tí, ktorí búrajú kostoly, prenasledujú veriacich či pestujú mnohoženstvo."
Čo na tom zmenil socializmus?
"Komunisti v povojnovom období proti náboženstvu tak jednoznačne nevystupovali. Ešte začiatkom päťdesiatych rokov sa väčšina obyvateľov na Slovensku a aj v Česku hlásila ku kresťanstvu, čo sa týkalo aj väčšiny obyčajných komunistov.
Zásadná zmena prišla po roku 1949. Vtedajší pápež vydal dekrét, ktorým odmietol komunistický svetonázor a komunistov exkomunikoval z cirkvi. Reakciou komunistov bola nedôvera a neskôr aj represie proti veriacim a cirkvám ako nespoľahlivým."
Čo bolo ďalej?
"Negatívny obraz ateizmu posilnila normalizácia. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch si staršie ľudové predstavy veriacich osvojila aj širšia nenáboženská verejnosť."
Dôvod?
"Po roku 1968 stratil komunizmus v Československu legitimitu, v normalizácii už bol založený predovšetkým na ideologickej represii. Prestal byť súčasťou širšieho ľudového hnutia, ako to – s výnimkou éry stalinizmu – bývalo predtým, najmä počas Pražskej jari.
Ľudia sa proti komunizmu začali výraznejšie vymedzovať a výraz ateista získal význam byrokrata, aparátčika šikanujúceho ľudí. Tento obraz pretrváva dodnes."
Milos Krekovič
Beata
Balogová
