Elektráreň vyrába desatinu slovenskej spotreby energie. O jej výstavbe rozhodli v roku 1977.
GABČÍKOVO. Turbína číslo päť gabčíkovskej elektrárne sa točí rýchlosťou jednej otáčky za sekundu. Vydáva dunivý zvuk.
V jej tesnej blízkosti človeka premkne obava, že to monštrum praskne a zalejú ho tisícky ton vody z Dunaja.
Hlavná hala nad turbínami je dlhá viac než 200 metrov. Pomaly sa v nej vozí zamestnanec v čistiacom autíčku. Druhý mu robí sprievod.
Vo vzduchu je zvláštny olejový zápach. Kilometre olejových potrubí totiž turbíny pod obrovským tlakom chladia. Len jedna lopatka každej z turbín má hmotnosť štyridsať ton a chladí ju 60 ton oleja.
Na pol plynuFakty
Vodné dielo
o výstavbe rozhodli v roku 1977 , gabčíkovský stupeň dokončili v októbri 1992, čunovský stupeň spustili v roku 1997, elektráreň doteraz vyrobila 43 miliónov MWh .
„Dnes máme málo vody. Točia sa len tri z ôsmich turbín. Elektráreň v tomto momente vyrába 203 megawattov. To je asi ako jeden blok atómky v Mochovciach,“ hovorí zamestnanec.
Na diaľku riadi malé i veľké elektrárne na vodnom diele.
Na elektrárni a jej zariadení je vidieť, že má len dvadsať rokov. Je v nej prekvapivo málo ľudí.
Hoci má asi 70 zamestnancov, na jej prevádzku stačia traja. Striedajú sa v 12-hodinových zmenách.
Rozvodňa, ktorá púšťa prúd do elektrickej siete, je v miestnosti dlhej ani nie 30 metrov. Desaťtisíce voltov pretekajú vodičmi v rúrach napustených plynom.
„Keď to púšťame, vydá to zvuk podobný silnému výbuchu. Už som tu pár kusov premočenej spodnej bielizne videl,“ smeje sa zamestnanec.
Z miestnosti odchádza prúd na Bratislavu a na Györ, kde sa napája na európsku rozvodnú sieť.
Vodné dielo nie je obyčajná stavba. Gabčíkovo objektívom SME
Pozrite si fotogalériu >>
Má ešte vydržaťRiaditeľ gabčíkovskej elektrárne Alfred Iľka hovorí, že technika má životnosť päťdesiat rokov. Takéto diela však vydržia oveľa viac.
Neoficiálne odhady prevádzkovateľov elektrárne počítajú s návratnosťou projektu za asi 1,1 miliardy eur zhruba v dvoch tretinách jeho plánovanej životnosti.
Na obsluhu postačuje prekvapivo málo ľudí. FOTO: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Výstavba Gabčíkova bola politické rozhodnutieVodné dielo od začiatku poburovalo ekológov a lákalo nacionalistických politikov.
BRATISLAVA. Keď v roku 1977 komunistické vlády Slovenska a Maďarska dohodli spoločnú výstavbu sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros, nikto nepochyboval, že režimy dotiahnu megastavbu do konca.
V roku 1989 Maďarsko pozastavilo a v roku 1992 sa pokúsilo zmluvu jednostranne vypovedať.
Slovenská časť diela bola už takmer hotová, medzi politikmi malo jeho dokončenie výraznú podporu a odporcov bolo málo.
Bývalý generálny riaditeľ Vodohospodárskej výstavby Július Binder. FOTO: TASR
Dielo spolitizoval aj vtedajší šéf Vodohospodárskej výstavby Július Binder. Netajil sa úzkou väzbou na Vladimíra Mečiara a neskôr sa stal poslancom za HZDS.
Keď dal Binder 24. októbra 1992 pokyn prehradzovať dielo a oddelil tak staré koryto Dunaja od nového, bol to výsledok Mečiarovho politického rozhodnutia.
Niekoľkoročná právna ťahanica s Maďarskom na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu sa napokon neskončila jednoznačným víťazstvom žiadnej zo strán.
Vodné dielo dnes vyrába elektrinu, ktorá pokrýva desatinu slovenskej spotreby a bez väčších komplikácií funguje dvadsať rokov.
Zostalo aj politickým symbolom. Časť nacionálne orientovaných politikov o ňom hovorí ako o „potvrdení Trianonu“, prípadne ako o „prvom monumente slovenskej zvrchovanosti“.
Miroslav Kern
