Štatistika rómskej nezamestnanosti je hrozivá, ale čísla či prieskumy, ktoré by hovorili, či sa Rómom chce alebo nechce pracovať, neexistujú. Iba predsudky.
Z asi 165-tisíc Rómov v produktívnom veku na Slovensku pracuje iba dvadsať percent mužov a deväť percent žien, čo je o polovicu menej ako v Bulharsku či Rumunsku. Tvrdí to štúdia Svetovej banky. Miera nezamestnanosti v niektorých rómskych osadách u nás dosahuje okrúhlych sto percent.
Nechce sa Rómom pracovať, ako naznačujú politici, keď navrhujú prácu namiesto dávok? Hovorili sme s Rómami, ktorým sa pracovať chce. Na svoju etnicitu však opakovane doplácali alebo dodnes doplácajú. Ako to vidia oni?
Majú na výber?
Negatívne zážitky pre farbu pokožky pred časom v rozhovore pre SME priznala rómska blogerka a víťazka Novinárskej ceny Janette Maziniová. Na rozdiel od mnohých sa zamestnala a v práci je dnes úspešná. Keď však pracovala ako poistná poradkyňa, klienti ju odmietali pustiť do bytu. „Poradila som im, oni to akceptovali a na podpis zmluvy si zavolali iného poradcu. Po štvrťroku som videla, že na tom len prerábam, tak som to vzdala.“
Že to s neochotou Rómov pracovať nebude také horúce, nedávno v rozhovore potvrdil aj Adrián Berky z Veľkého Krtíša, ktorý sa im so slušnými výsledkami venuje roky. Sám pritom zažil poníženie od susedov, ktorí voči jeho rodine po prisťahovaní sa spisovali petíciu, aby sa neskôr hanbili, že jej ublížili.
„Ak existuje nejaký predsudok u majority, je to ten, že Rómom sa nechce pracovať. To vôbec nie je pravda. Som s nimi denne, poznám ich, a viem, že prácu žiadajú. Aj tí z osád. Niektorí sa na prácu chodia pýtať každý deň. Pritom sa nachádzame v lokalite, kde má problém zamestnať sa každý, nielen Rómovia. Vyčítajú sa im sociálne dávky, ale ruku na srdce – majú na výber? Čo iné majú robiť, ako požiadať o ne, ak nevedia zohnať prácu?,“ hovorí Berky.
Máš adidasky, nepotrebuješ prácu
Lenka Kurečajová zo Žiaru nad Hronom má 32 rokov, je vyučená kaderníčka, externe si dorába maturitu. Pracovala ako robotníčka v hlinikárni, neskôr ako skladníčka v priemyselnom parku v Lozorne.
Druhý rok je nezamestnaná, nové miesto si hľadá neustále. Úrad práce ju svojho času poslal do firmy v Bartošovej Lehôtke. Telefonicky sa dohodli, a keď prišla, vystavili jej zmluvu. Na druhý deň po nástupe na poobednú zmenu jej oznámili výpoveď. „Mám na nohách adidasky, a tak nepotrebujem chodiť do práce. Vraj nie sú so mnou spokojní. Ako na to mohli prísť už po pár hodinách, je mi záhadou.“
Vďaka uzavretej zmluve musela celý proces evidovania sa na úrade práce podstúpiť odznova, prišla aj o peniaze. Že sa jej zbavili kvôli etnicite, nepochybuje. „Stáva sa mi to až príliš často. Bola som ochotná robiť aj upratovačku, ale vždy, keď sme sa cez telefón dohodli, stačilo sa ukázať a miesto bolo obsadené. Upratovacie firmy v takom prístupe doslova vynikajú.“
Identickú skúsenosť má s hľadaním podnájmu. „Počas telefonátu bol byt voľný, po príchode sa majiteľka vyhovorila, že ho už nečakane prenajal manžel. Podobné výhovorky počúvam celý život.“
Tak to bude problém
Niektoré firmy sa s diskrimináciou netaja. „Volala som do množstva pracovných agentúr, a odkedy viem, že v telefóne sa správajú inak, než keď ma ako čiernu vidia naživo, rovno im na začiatku hovorím, že som Rómka.“ Odpoveďou sú jej neraz slová ako „aha“ či „no, tak to bude problém, firma si to nepraje“ alebo „hm, ale to je iná vec.“ Podľa Kurečajovej je to kruté, ale paradoxne aj výhodné. „Aspoň ušetrím náklady na cestu.“
Ponúka nám kontakty na množstvo jej známych, ktorí sa stretávajú s tým istým. „Žijú slušne, nesmrdia, ale sú čierni. Smola.“ Keby jej finančne nepomáhala mama, z príspevku 180 eur, v ktorom je započítaný aj aktivačný príspevok, detský prídavok na jedno dieťa a dávka v hmotnej núdzi, nevyžila by.
Jej priateľ chodí na týždňovky, ako Róm má podobné skúsenosti. „O prácu sa zaujímal snáď v 40 agentúrach. Minimálne v polovici z nich mu otvorene povedali, že Rómov nechcú. Nevzdal sa, a tak pracuje.“
Sympatická, ale Rómka
Mária Koledová z Banskej Štiavnice má 39 rokov, vyučila sa za kuchárku, urobila si aj kurz rómskeho asistenta učiteľa. Pracovala ako robotníčka vo viacerých fabrikách, s manželom založila neziskovku, v ktorej sa zdarma venovali deťom.
„Som nezamestnaná už tri roky, hoci sa snažím a mám na to dôkazy. Dokonca si diaľkovo dorábam maturitu, aby sa nik nemohol oháňať tým, že nemám dostatočné vzdelanie. Či to pomôže, netuším.“ Odmietnutie pre rómsky pôvod zažila veľakrát, niektorí jej to povedali otvorene. „Ste síce sympatická, ale s Rómami tu máme problém, takže vás nemôžeme prijať,“ dozvedela sa pri snahe získať prácu v kuchyni veľkého hotela.
Reči, že Rómom sa nechce robiť, ju rozčuľujú. „Je to výhovorka. Množstvo ich pracuje načierno, lebo nemajú inú možnosť. Zväčša však ide o chlapov, lebo tí môžu robiť aspoň výkopové práce. Zmluvu im však nedajú. Rómka sa zamestná len ťažko, a to som vyrastala v integrovanej rodine. Mám aspoň nejaké vzdelanie, ale čo tí ostatní, ak som bez šance aj ja?“
Nepozdávajú sa jej ani aktivačné práce. „Rozumiem ich zmyslu, ale to má každý, aj vzdelaný, skončiť pri lopate a metle, hoci má na viac? Čo je na tých prácach motivačné okrem toho, že si tým politici alibisticky zdôvodňujú, že pre nás niečo urobili? Fakt si nezaslúžim normálnu prácu, keď ma odmietli už desiatky súkromníkov? A potom nám bude niekto vykrikovať, že sme paraziti?“
Koledová spomína časy, keď ju úrad práce preháňal z jednej reštaurácie do druhej v snahe nájsť jej miesto kuchárky. „Nakoniec som pochopila, že ma nevezmú, ani keby som na sebe mala zlato a kožuch. Som čierna, na odsúdenie to stačí. Veď jedna majiteľka reštaurácie, netušiac, že moje priezvisko je rómske, ma telefonicky zavolala, a keď som po chvíli prišla, ešte som ani ústa neotvorila a do očí mi zaklamala, že post je obsadený. Na dverách stále visel oznam, že majú voľné miesto. Prepáčte, ale dokedy mám niekomu dokazovať, že som normálna?“
Vzali bielu bez praxe a titulu
Mária Demeová z Hnúšte má 27 rokov, bola na stáži v USA, hovorí plynule po anglicky aj rómsky, vyštudovala terénnu sociálnu prácu na UKF v Nitre. Pracovala s Rómami vo viacerých neziskovkách, ale aj ako novinárka v rómskych periodikách Romano nevo ľil či Rómska tlačová agentúra. Naposledy bola zastupujúcou učiteľkou angličtiny na základnej škole.
Už rok a pol je bez práce a situácia ju rozčuľuje. Až tak, že začala aktivizovať ďalších Rómov, ktorí majú podobný problém. Dokonca napísala politikom. „Oslovila som najmä tých, čo majú veľa rečí o tom, ako Rómovia nechcú pracovať, a že im ide len o dávky, aby mi teda pomohli nájsť prácu. Lebo nech robím čokoľvek, stále ma odmietajú, a neraz kvôli tomu, že som Rómka. Až na výnimky nik neodpovedal, a aj tam sa to nieslo len v duchu, že nemajú kompetencie, ale pokúsia sa pomôcť.“
Zaujímala sa aj o množstvo pracovných ponúk v štátnej sfére a nerozumie, prečo neuspela ani tam, kde požadovali adekvátne vzdelanie a prax pre prácu s Rómami. „Napríklad Ministerstvo práce ešte za bývalej vlády hľadalo Rómov pre odbor vylúčených spoločenstiev. Spĺňala som všetky podmienky, nakoniec vzali dievčinu s bakalárskym titulom, bez praxe, ale z majority. Po pohovore sa ani neunúvali odpovedať.“
Podobné skúsenosti má so snahou zamestnať sa na Úrade splnomocnenca pre rómske komunity či na Fonde sociálneho rozvoja. „Moje skúsenosti s Rómami nepotrebujú. Nech mi potom ale nik nehovorí, že nechceme pracovať.“ Ponúka aj príbehy rómskych spolužiačok z vysokej školy. „S magisterským titulom pracovali v českých fabrikách ako robotníčky, aj to len do chvíle, kým ich nevytlačili Ukrajinci.“
Je slobodná, bezdetná, žije s rodičmi, a tak jej má kto finančne pomôcť. Ostáva skeptická a rezignovaná. „Nech sa akokoľvek snažím, som bez šance. Čo mám ešte urobiť, aby ostatní pochopili, že čierny neznamená príživník?“
Diskrimináciu vníma aj dcéra
Nepekné zážitky má 39-ročná Ružena Mirgová zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudovala učiteľstvo pre prvý stupeň základnej školy a špeciálnu pedagogiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Dvanásť rokov pracuje v školstve (ako asistentka učiteľa či učiteľka), spomína si však aj na obdobia, keď bola ochotná vziať akúkoľvek prácu.
„Predavačku, recepčnú, upratovačku, hocičo. Úrad práce ma potom poslal do mäsiarstva v Levoči, kde hľadali predavačku. Keď zbadali, že som Rómka, začali otáľať a do kartičky mi drzo uviedli klamstvo, že som na stretnutie prišla neskoro. Veľmi ma tým ponížili, našťastie na úrade, kde som to s plačom vysvetľovala, to pochopili.“ Uverili jej vďaka tomu, že tú osobu poznali a vedeli, aký vzťah má k Rómom.
Problémy mala aj jej dcéra, ktorá na základnej škole tak vynikala, až triedna učiteľka matke navrhla, aby ju dali na osemročné gymnázium, keďže na bežnej škole sa už nudí. „Trvalo pol roka, kým ju tam ako Rómku akceptovali aj jej spolužiačky. Nevzdala sa, nesťažovala, len povedala, že si to musí vybojovať sama. Je šťastím, že sa to podarilo.“
Vyskúšali sme byť Rómami
Jedna vec je počúvať príbehy Rómov, ktorých firmy odmietli zamestnať pre ich pôvod. Druhá vyskúšať si to na vlastnej koži a zistiť, či nezveličujú.
Náhodne sme vybrali pracovné inzeráty na webe a v regionálnych periodikách. Keď sme sa v telefóne predstavili rómskymi menami typu Šarközy, Lakatoš či Bihári, z desiatich pokusov sme sa trikrát dozvedeli, že miesto je obsadené.
Po chvíli sme zavolali z iného čísla, ale už pod bežným priezviskom majority. Dve z tých ponúk boli stále aktuálne.
Keď sme pod menom Erika Biháriová volali do bratislavskej spoločnosti, ktorá brigádne zháňala upratovačku, pani na linke takmer s ľútosťou reagovala, že na lane už má jednu záujemkyňu, ktorá sa má ešte ozvať. „Aky by tak do zajtra neurobila, dám vám vedieť.“
O desať minút sme z iného čísla volali pod priezviskom Dana Salajová. Tá istá pani potvrdila, že brigáda je voľná a pýtala sa, kedy si záujemkyňa môže prísť pozrieť pracovisko a nastúpiť. Fiktívnej Rómke sa neozvala.
Iné firmy si vyžiadajú životopis. Poslali sme ich šiestim s tým, že vždy boli dva – jeden s rómskym menom, druhý s bežným. Vzdelanie, zručnosti a prax sme zámerne vypísali tak, aby obaja záujemcovia pôsobili rovnocenne. Dve firmy sa Rómovi neozvali, na pohovor pozvali len bieleho.
Dokázať firmám diskrimináciu či priamo rasizmus je však prakticky nemožné. Pri konfrontácii sa totiž zvyknú brániť, že životopis niekoho iného ich jednoducho zaujal viac.
Karol Sudor
Na rasizmus sa nevyhováral
Keď si u nás v personálnej agentúre svojho času istá firma zadala požiadavku na nájdenie skladníka, prihlásil sa aj Róm. Spĺňal všetky požiadavky, na pohovore pôsobil výborne, a tak jeho životopis skončil u klienta. Prijali ho spomedzi viacerých uchádzačov.
Po viac ako polovici skúšobnej doby sa ozval jeho nadriadený. Smutne ma poprosil, či by sme nemohli nájsť niekoho iného, lebo Róm je v práci posledný deň. Šéf firmy ho len tak vyhodil. Dôvod nepoznal ani vedúci, ktorý bol s jeho prácou mimoriadne spokojný.
Potichu poprosil, aby sme mu skúsili nájsť nové zamestnanie, ochotne ponúkol napísanie kladných referencií. Róm mi v telefóne už len zopakoval, čo som vedela. Nesťažoval sa, nevyhováral na rasizmus. Na druhý deň nastúpil na brigádu, ktorú si zohnal sám.
Dana Sudorová, autorka pracovala v personálnej agentúre
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
