BRATISLAVA. Vojaci vo vojenských posádkach na Slovensku, ako aj v zahraničných misiách, si v týchto dňoch pripomínajú pamiatku zosnulých kolegov. V medzinárodných vojenských operáciách sme v novodobej histórii Slovenska stratili 54 príslušníkov ozbrojených síl. Pri pamätníku zmierenia v areáli Ministerstva obrany v Bratislave už horia sviece, ktoré spoločne s náčelníkom Generálneho štábu Petrom Vojtekom zapálili príslušníci Generálneho štábu.
„Pri bežnom návale povinností nesmieme zabúdať na to, že sme smrteľní a o to viac si vážme každú minútu, ktorú prežijeme v kruhu svojich spolupracovníkov a blízkych,“ povedal pri pamätníku generálporučík Peter Vojtek počas spomienky. Pamätník zmierenia slávnostne otvorili 28. augusta 1996 na pamiatku všetkých padlých slovenských vojakov. V areáli pamätníka sú umiestnené pilóny, v ktorých je prsť zeme z bojísk, kde Slováci bojovali a umierali.
Omša aj v Afganistane
Podobné pietne akty mali vo väčšine vojenských posádok na Slovensku. Zádušné omše za vojakov, ktorí zahynuli v zahraničných operáciách, sa uskutočnia aj v Afganistane, či na Cypre.
Podľa kaplána slovenskeho kontingentu v operácií ISAF Jozefa Michalova je prirodzené, že v takej náročnej operácii, akou je Afganistan, je potrebné zabezpečovať duchovnú službu najmä počas liturgických sviatkov. "Zádušnú omšu som pre našich vojakov celebroval na základni v Tarin Kowte a v nedeľu bude omša v medzinárodnej kaplnke na základni v Kandahare," uviedol vojenský duchovný.
V novodobej histórii slovenskej armády ako prvý svoje pôsobenie v zahraničnej misii neprežil Igor Rigo - príslušník slovenského pešieho pluku v misii UNPROFOR na území bývalej Juhoslávie. Tento vojak zomrel po delostreleckej prestrelke medzi srbskými a chorvátskymi silami 22. apríla 1993.
V rovnakej misii po vyše jeden a pol roku zaznamenali ďalšiu stratu. Pri inštalácii anténnych spojovacích systémov 27. októbra 1994 zlyhala hydraulika zdvíhacieho zariadenia. Spojár Vladimír Grman utrpel smrteľné zranenia. V misii UNTAES v Slavónsku zomrel 31. mája 1996 Dušan Chrašč po prekonanom zápale okostnice.
V Macedónsku sme prišli 19. júla 2001 o vojenského pozorovateľa Ľubomíra Orsága. Auto, v ktorom bol s nórskym kolegom a albánskym tlmočníkom, nabehlo na ceste do obce Novo Selo na protitankovú mínu a výbuch auto vymrštil do stometrovej rokliny. Vojak Vladimír Kollár 11. februára 2002 v misii UNMEE v Eritrei neprežil nehodu cisterny, ktorú šoféroval.
Tragicky sa skončila 15. mája 2002 aj nehoda slovenského bojového vozidla pechoty v Sekirači v Kosove. Našich vojakov v misii KFOR poslali skontrolovať auto, ktoré prekročilo srbskú hranicu. Pri cúvaní však slovenské BVP zachytilo vlastného vojaka Miroslava Hajdúcha, ktorý ho navigoval.
Najväčšou tragédiou pád lietadla
Útok mínometným granátom neprežila trojica slovenských vojakov 8. júna 2004 v misii Iracká sloboda pri meste As-Suwayrah. Peter Dinga, Miroslav Frkáň a Vladimír Simonides pracovali na likvidácii výbušnín pri muničnom sklade. Útok okrem nich neprežili dvaja Poliaci a Lotyš. Presne v rovnaký deň sa stala tragédia v inej slovenskej misii – na Cypre. Vo Famaguste Miroslava Hrušku zo slovenských Modrých baretov OSN pri vystupovaní z vrtuľníka zasiahla zadná vrtuľa stroja, zraneniam podľahol v nemocnici.
Najväčšia vojenská tragédia v novodobých slovenských dejinách sa stala príslušníkom misie KFOR, ktorí sa vracali z misie 19. januára 2006. Ich lietadlo havarovalo pri maďarskej obce Hejce, košické letisko mali na dohľad. Udalosť prežil jediný vojak, zahynulo 42 vojakov.
Slovákov v Iraku zastihol aj druhý tragický útok. Na konvoj vojenských áut si 11. novembra 2006 v meste Al Kut počkal iniciátor nástražného výbušného systému. Vybuchol pod tretím autom, v ktorom zahynul slovenský zdravotník Rastislav Neplech a poľský vojak. Slovenská armáda naposledy zaznamenala stratu vojaka 5. októbra 2008 na Cypre. Alexandra Šimkoviča počas jeho voľna pri potápaní zachytil policajný čln. Zraneniam neskôr podľahol.
