S nižším kultivovaným sedemdesiatnikom vystupujúcim pod menom KAROL URBAN sme sa stretli v priestoroch vydavateľstva, ktoré mu vydalo knihu Sledoval som Dubčeka. O práci v Štátnej bezpečnosti hovoril dlho a do detailov. Prácu socialistickej tajnej služby obhajuje a zľahčuje, ľútosť vyjadruje iba v náznakoch. Jeho slová sa nedajú overiť. Okrem pravého mena nechcel prezradiť ani svoj vek, ani to, čo robil po odchode z ŠtB, nechcel sa fotiť a odmietol i nahrávanie na diktafón.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu Sledoval som Dubčeka?
„Dôvodom bola najmä slušnosť, ale to môže vyznievať zvláštne vzhľadom na to, akú prácu som robil. Dôvodom bolo aj to, že postupom času vo mne narastalo znechutenie z toho, čo robím. A keďže mladí ľudia o tom už nič nevedia, chcel som im to priblížiť. A do tretice: v posledných dvoch desaťročiach sa o tých rokoch napísalo veľa, ale bolo to často povrchné a a priori negatívne. Medzi nami boli ľudia, ktorí prax ŠtB vnímali skreslene a bolo ich veľa. Často sa mi chcelo vykríknuť: nebolo to tak, nemáte pravdu! Jednoducho chýbali informácie z druhého brehu.“
Kedy ste začali robiť pre Štátnu bezpečnosť?
„Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov. Predtým som mal civilné zamestnanie, ktoré malo blízko k rezortu vnútra.“
To je tajomná odpoveď. Nechcete ani uviesť svoje pravé meno, odmietli ste fotografovanie i nahrávanie.
„Je to z dôvodu, aby som nebol odhalený. Chcem to tak skôr kvôli svojej rodine ako kvôli sebe.“
Ako ste sa dostali k ŠtB?
„Pôvodne som chcel pracovať na kriminálke. Lákalo ma to, bolo to atraktívne povolanie s dobrodružstvom a miernou platovou výhodou. Tam však nebolo tabuľkové miesto, tak som dostal ponuku, aby som nastúpil na podobné miesto. Tušil som to, ale o čo presne ide, mi povedali, až keď ma prijali.“
Bolo to také jednoduché? Čo tomu predchádzalo?
„Bolo toho viac. Jednak ma prelustrovali – v škole, v zamestnaní, na vojenskej správe, u dopravákov, skrátka všade, kde sa dalo. Samozrejme, že zisťovali moju povesť v okolí, napríklad u susedov. Dôležitá však bola séria pohovorov, kde sa človeku dostávali pod kožu.“
Kedy ste sa dozvedeli, že budete sledovať Dubčeka?
„Hneď, ako ma prijali. Náčelník predo mňa postavil tristostranovú zložku, ktorú som si mal prečítať. Ale už na začiatku som mal pocit, že je to celé humbug za veľa peňazí. Tie správy boli rovnaké, Dubček, s výnimkou práce, nikam nechodil. Ak bolo zmyslom akcie otráviť mu život, účel splnila.“
Čo ste si o Dubčekovi mysleli?
„ŠtB ho viedla ako opozičného politika. Ja som si o ňom myslel, že je to dobrý človek a 'odpísaný' politik. Bol sústredený na seba. Svoju úlohu splnil, ale po osemdesiatom deviatom už bol nepoužiteľný.“
V knihe opisujete, ako ste Dubčeka sledovali od domu pod Slavínom po Peknú cestu v Krasňanoch. Ako to bral?
„Samozrejme, že o tom vedel, i keď my sme sa snažili správať čo najnenápadnejšie. Bola to taká tichá dohoda, ktorú nikto nepodpísal, ale dodržiavala sa – on vedel a my sme vedeli, že vie. Bol to v podstate pakt o neútočení. Bol veľmi kultivovaný. Samozrejme, nikto nebol pri všetkom, ale ja som nezažil, aby na niektorého z nás kričal. A myslím si, že bol na seba citlivý, niekedy akoby to bol on, kto sledoval, či ho sledujeme.“
Tvrdíte, že ste sledovali aj jeho ženu Annu. Bol to rozdiel?
„To, že jej naša prítomnosť prekážala, dávala jasne a hlasne najavo. Ľudsky sa to dá pochopiť. Ešte krátko predtým bola v podstate prvou dámou a zrazu ju niekto sledoval zo zákrytu pri jej dome, na ulici, pri nákupoch... Zažil som úsmevnú príhodu, ako sa v mäsiarstve rozkričala na nevinného človeka v domnení, že ju sleduje.“
Malo to sledovanie nejaký zmysel?
„Malo to nulovú spravodajskú hodnotu, bolo to zbytočné. Ale ja som, samozrejme, nevedel všetko. Napriek tomu, že sme si nemali s kolegami vymieňať informácie, niekedy sme sa na tému zmyslu našej práce rozprávali. Napríklad, keď sme pri sledovaní nejakého „objekta“ sedeli v aute, niečo som nadhodil a nejaký starší kolega sa chytil. Ale v podstate sme boli navzájom dosť izolovaní. Náčelníci sa obávali výmeny informácií medzi jednotlivými pracoviskami. Technici a ľudia zo sledovačky sa pomaly ani nemohli pozdraviť.“
Hovoríte, že ste nakoniec zo služby dobrovoľne odišli. Ako je to možné?
„Áno, je to tak. Nebol som prepustený, ale uvoľnený na vlastnú žiadosť. Postupne sa to vo mne zbieralo a už som toho mal dosť. Rozhodol som sa pre výraznú zmenu.“
A potom?
„O tom by som už nerád rozprával...“
Neprekážalo vám, že sledovaným ubližujete?
„Občas som mal výčitky svedomia. V niektorých akciách však nie. Pri sledovaní Dubčeka však áno.“
Hovorí sa, že po roku '68 komunizmu už nikto neveril, len to predstieral. Ako ste na tom boli ako člen strany a príslušník ŠtB vy?
„Bol som pôvodne presvedčený, že to robím pre našu vlasť, a nie pre ústredný výbor štátostrany. Vedel som to oddeľovať. Veď sledovanie je bežné aj dnes a niekedy sú na to aj podobné dôvody. A tiež je to pre vlasť.“ Po roku 1989 sa veľa bývalých agentov ŠtB vyhováralo napríklad na to, že v správach sú vymyslené informácie.
Mohlo to tak byť?
„Myslím si, že dôstojníci boli takí schopní, že vedeli odhadnúť, kedy agent hovorí pravdu a kedy si z nejakých dôvodov vymýšľa. Nepísali sa tam klebety, informácie sa overovali. Ale celá dnešná diskusia o tajných spolupracovníkoch je postavená – aj vinou novinárov – dosť nešťastne. Napríklad správy o ceste – ako sa to vtedy volalo – do kapitalistického zahraničia písal každý. Keď, povedzme, niekto išiel z dimitrovky na služobnú cestu do Nemecka, musel podať správu. Je omyl napísať, že tým spolupracoval s ŠtB. Išlo však o to, že niektorých z týchto ľudí si ŠtB vytypovala na ďalšiu spoluprácu.“
O koho mala záujem, o aké typy?
„Ľudia lojálni režimu jej boli nanič. Zaujímavejší boli skôr tí, čo boli naladení opozične a aj práve preto mali dôveru okolia. Prameň v nepriateľskom prostredí bol omnoho užitočnejší.“
Sú zoznamy spolupracovníkov dôveryhodné?
„Nie! Niektoré listy z registra 'sa' jednoducho stratili. Takže register je prinajmenšom nekompletný.“
Ľutujete dnes, čo ste robili?
„No, keďže sa to už nedá vrátiť, ani nie. Snažil som sa nikomu neublížiť.“
Pod dohľadom
Dubček a ŠtB
- ŠtB nasadila na Alexandra Dubčeka desiatky svojich príslušníkov už po roku 1968, ale najmä po jeho vylúčení zo strany v roku 1970;
- krycie meno ŠtB Dubčeka pri sledovaní bolo Dub a neskôr Eser, sledovali ho denne;
- odpočúvali aj byty jeho synov, sledovali jeho listy;
- ŠtB získala aj deväť agentov z jeho okolia, ktorí jej dali stovky správ;
- v roku 1975 spoluprácu podpísala moderátorka Dagmar Herrmannová, ktorú v roku 1968 vyhodili z televízie aj zo strany. Dubčeka mala aj morálne kompromitovať, čo sa ŠtB nepodarilo. Ukončili s ňou spoluprácu, pretože nedokázala „preklenúť citovú náklonnosť k Dubčekovi“;
- ŠtB nasadila aj Dubčekovho blízkeho priateľa sochára Teodora Baníka, ktorému mala aj platiť. Baník tvrdí, že ŠtB hovoril iba to, na čom sa dohodli s Dubčekom;
- informovať mali aj bývalý minister obchodu František Barbírek, Dubčekov bývalý tajomník Jozef Gajdoš či jeho priateľ Robert Harenčár a príbuzný Vladimír Krajčí;
- ŠtB v roku 1989 sfalšovala záznamy viacerých agentov, aby ich kryla.
Zdroj: ÚPN, archív SME, MF Dnes
Vedel, že tam budú
Úryvok z knihy Sledoval som Dubčeka ukazuje, že Alexander Dubček poznal tých, čo ho roky sledovali. Aj vďaka chybám, ktoré kopili.
Prekliatie uličiek pri Dubčekovom dome pre sledovanie potvrdil aj jeden hmlistý jesenný deň. Skoré ráno s charakteristickým tichom vilovej štvrte vtedy intímne dopĺňala hustá hmla ako diskrétny závoj.
Pokoj ešte ospalej ulice sme niekoľkokrát vyrušili vystupovaním z auta a utieraním predného skla. Bezvýsledne. Akoby to búchanie dverami malo byť jediným efektom. Blížil sa okamih, keď Dubček zvyčajne vychádzal z domu. Mali sme obavu, či za týchto podmienok budeme vedieť rozoznať osoby kráčajúce dolu Mišíkovou a v jednej z nich spoznať Esera. Čas napredoval. Dvaja chodci už okolo prešli.
Skôr sme ich počuli, ako videli. Nebolo iné riešenie, len sedieť a uprene pozorovať tých pár štvorcových metrov asfaltu a v hmle sa snažiť spoznať Dubčeka. Kolega zanadával, použil nepublikovateľné slová a k nim dodal: „A ešte k tomu, do riti, ten Šaňo asi zaspal a zmešká do práce.“ Ponúkla sa mi jediná odpoveď: „Možno nemešká, môže byť už dole pred Bielym domom.“
To už som bol odhodlaný vystúpiť z auta, jednoducho sa postaviť na ulicu a fajčiac cigaretu sa pozrieť do tváre každému, čo tade prejde. Veď bola hmla, tak čo?
A vtedy sa stalo to, čo sa nemalo. Kolega za volantom ešte dobrosrdečne skríkol, aby som sa nikam nehrabal, keď sme zbadali mužskú postavu kráčajúcu dolu ulicou. Bol to on. Neviem, či z rozpakov, v zmätku, alebo len náhodou zavadil rukou o páčku ovládania vonkajších svetiel a omylom na sekundu zapol diaľkové svetlá. Volá sa to svetelný klaksón.
Bolo to strašné. Dubček dostal plný a presný zásah. Tichom ulice sa ozval jeho mohutný výkrik: „Čo vysvecujete, vy somári, nevidíte, že som to ja?“
Po dvoch krokoch sa zastavil a smerom k zdanlivo mŕtvej škodovke opäť zakričal: „Keď ste slepí, choďte robiť niečo iné.“ Jeho hnev bol viac ako oprávnený. Úprimne a s poľutovaním sme si to po chvíli priznali, keď poľavil náš úľak. Mrzelo nás, čo sa stalo.
Dlho sme na túto príhodu spomínali a boli sme radi, že sa Alexander Dubček nikomu nesťažoval. Bola by to zachytila ploštica a ponosy by sa boli bývali objavili v prepise odpočúvania a hlúpe vysvecovanie do očí pri jeho zachytávaní by zhodnotil niekto iný. A inak ako Dubček!
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
