Aké najväčšie chyby robia Slováci v komunikácii? Opýtali sme sa psychologičky, sociologičky, jazykového lektora aj spisovateľov.
BRATISLAVA. Strach hovoriť a povedať, čo si myslím, aby som nebol za to postihnutý alebo nevyzeral zle v očiach druhých.
Tak vyzerá najväčšia komunikačná chyba, ktorej sa dopúšťajú obyvatelia Slovenska bez rozdielu veku či pohlavia. Zhodujú sa na tom odborníci z rôznych oblastí.
Strach hovoriť a pýtať sa
„Boja sa povedať pravdu, lebo sa obávajú, ako to druhá strana pochopí,“ opisuje psychologička Anna Dvorská.
Dôraz na ľudské ohľady a na to, aby som v očiach druhých vyzeral dobre, prechádza podľa nej aj do reči tela. Platí to vraj najmä pre ženy.
Mnohí sa tiež spoliehajú, že okolie dokáže ich signály pochopiť.
„Myslíme si, že ten druhý odčíta neverbálnu komunikáciu. A on pritom vôbec nevie, čo by sme chceli povedať. Je lepšie vysloviť, čo si myslím,“ tvrdí psychologička.
Strach z rozprávania o tom, čo sa stalo a čo nás trápi, prechádza podľa Dvorskej až do strachu pýtať sa.
Zjavné to je najmä na pracovisku a pri pracovných pohovoroch.
„Ľudia majú strach z toho, že ak sa budú svojho zamestnávateľa alebo šéfa veľa pýtať, bude si myslieť, že to nevedia a prepustia ich,“ hovorí. „Preto nerozprávajú a nepýtajú sa.“
FOTO: FOTOLIA
Len nespraviť chybu
Strachom hovoriť trpí podľa Mária Rapana z anglickej jazykovej školy Oxford v Bratislave aj naša komunikácia v cudzom jazyku, ktorý sa práve učíme.
„Radšej nepoviem nič alebo veľmi málo, lebo by som mohol spraviť chybu.“
Podľa lektora je to zlý prístup. Ľudia by mali radšej hovoriť, hoci aj s chybami, ako nerozprávať, pretože sa boja.
Aké témy sú dôležité podľa slovenských osobností? Denník SME im dáva v pravidelnom seriáli možnosť poukázať na veci, ktoré považujú za významné. Strávia deň v redakcii, stanovia tému a spolupracujú s redaktormi pri jej spracovaní.
Môže za to výchova
Strach obyvateľov Slovenska hovoriť nezriedka pramení z direktívnej výchovy v rodine, ale aj v škole, tvrdia odborníci.
„Keďže školské vyučovanie u nás prebieha zväčša direktívnym spôsobom a komunikácia rodičov s deťmi sa pre časovú tieseň nezriedka redukuje na tento jednosmerný typ, ľudia možno majú o čosi menej skúseností s partnerskou komunikáciou,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá.
Aj psychologička Dvorská vraví, že rodičia deti často okrikujú. Tie sú potom úzkostlivé a boja sa hovoriť. V rodine sa navyše nenaučia vyjadrovať svoje pocity. „Deti nie sú doma zvyknuté hovoriť o sebe.“
Direktívnu výchovu, ktorá zabíja komunikáciu, strieda podľa odborníčky ďalší extrém – príliš benevolentný prístup. Ani ten neprospieva komunikácii.
Keď je výchova veľmi liberálna, deti podľa Dvorskej nemajú v slovách „racionálnu cenzúru, istú hranicu“.
Tento neduh má za následok, že ľudia veľa rozprávajú, ale nepočúvajú iných.
Práve to, že sa „nie dostatočne počúvame“, považuje za najväčší komunikačný problém obyvateľov Slovenska aj lektor Rapan.
FOTO: SITA/AP
Chýba ohľaduplnosť
Nepočúvanie iných je prejavom neúcty, ktorá trápi v komunikácii sociologičku Kusú.
„Starosť o to, aby sme sa spôsobom komunikovania o príslušnej veci nedotkli pozitívneho obrazu druhého o sebe, či aby sme mu ho pomohli opraviť, je rovnako podstatná pre úspešnú komunikáciu ako správnosť a jasnosť komunikovaného obsahu.“
Umenie starať sa vo vzájomnom styku aj o sebaúctu druhých sa nazýva takt, vysvetľuje Kusá. Získavame ho podľa nej najmä výchovou k vnímavosti voči druhým a k tomu, čo môže vyvolať urážku či zahanbenie.
„Kde sa ľudia urážajú a zahanbujú, mizne záujem spolu komunikovať, spolupracovať a udržiavať spoločnosť.“
Prejavom úcty v komunikácii s druhým človekom je podľa spisovateľky Oľgy Feldekovej aj odpovedanie na listy, ktoré obyvatelia Slovenska nepraktizujú.
„Päťsto rokov po rozpade Veľkomoravskej ríše sme sa dorozumievali najmä ústnym podaním a už nám to ostalo. Dorozumievame sa ústnym podaním a neodpovedáme na listy,“ hovorí.
Jej manžel, básnik Ľubomír Feldek je pri opise komunikačných chýb stručný: „Zase hľadáte na nás Slovákoch len chyby. My nerobíme nijaké chyby v komunikácii a vy choďte do čerta.“
Téma Jozefa Masarika
Jadrový fyzik a dekan Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK JOZEF MASARIK získal v roku 2009 cenu Vedec roka, v minulosti pôsobil aj v americkom Los Alamos.
Akú tému ste si vybrali?
„Komunikácia a presné vyjadrovanie sa.“
Prečo?
„V poslednom období pozorujem, že ľudia pri vyjadrovaní nevážia slová. Používajú také, ktorým možno ani nerozumejú. Druhý dôvod je, že ľudia chcú niečo povedať, ale nepovedia celú pravdu a nehovoria presne. A v nedávnej minulosti som sa rozprával s ľuďmi z personálnych agentúr, ktorí hovorili, že naši absolventi vysokých škôl sa nevedia veľmi dobre predať a chýbajú im komunikačné schopnosti.“
Z čoho pramenia naše chyby pri komunikácii?
„Tých dôvodov je veľa. Často je vzdelávanie u nás orientované na to, aby ľudia splnili nejaké pokyny, postupovali podľa istého algoritmu. Priestor pre tvorivosť a rozmýšľanie sa nevyžaduje. Aj internet, posielanie esemesiek zmenili spôsob komunikácie, pretože tam sa myšlienky formulujú veľmi stručne. Ale najväčší problém je, že keď už ľudia rozprávajú, tak sa nepočúvajú. Veľa ľudí je nastavených tak, že keď viem, kto rozpráva, tak nemusím ani počúvať, lebo už mám nejaký predsudok.“
Čo by ľudia mali robiť, aby sa chýb vyvarovali?
„Po prvé by sa mali trénovať aj v počúvaní. Mali by rozprávať o tom, čomu rozumejú. Mali by hovoriť len o tom, o čom sú naozaj presvedčení, že to je pravdivá informácia. Mali by používať také komunikačné prostriedky, ktoré zvládli. Myslím technologické, jazykové aj výrazové. Je často smiešne, že ľudia používajú slová, ktoré majú úplne iný význam.“
Beata
Balogová
