„Keď napíšete pravdu o sebe a iných a potom si to po sebe prečítate, je to niekedy neznesiteľne ťažké. Môže to byť dokonca neuveriteľné,“ píše v úvode knihy Smrť si neškrtne, ktorá vznikla na báze jej denníkov, novinárka a pravidelná zahraničná dopisovateľka SME JANA SHEMESH. Jej sa stali veci, o ktorých sa ťažko píše. Ako hovorí, rakovina zrovná všetkých - starnúceho punkera, rabína i akrobatku z ruského cirkusu.
Boli vaše denníky od začiatku mienené ako poznámky ku knihe?
Nie, pre mňa to bola čistá terapia. Potrebovala som sa vypísať, asi aj preto, že v Izraeli som pociťovala istú bariéru a nielen jazykovú. Nedokázala som sa pred ľuďmi otvoriť, tam sa emócie veľmi neprežívajú spoločne ani len v užšej rodine.
Ako sa teda vaše denné záznamy dostali do tlače?
Na základe mojich blogov ma oslovili z vydavateľstva Ikar, či by som nechcela pre nich niečo napísať. Povedala som im, že si píšem denníky. Zapáčilo sa im to a v týchto dňoch vychádzajú.
Ako systematicky ste si robili svoje poznámky?
Niektoré vznikali aj v čakárni u lekára, čmárala som si ich po okrajoch novín. Často som ich po sebe neskôr ani nevedela prečítať, písala som ich aj vo veľmi zlom stave. Bola to takmer detektívna práca dať to všetko chronologicky dokopy.
Prečo sa hrdinka knihy volá Klára?
Vždy som sa chcela volať Klára, od detstva sa mi to meno páčilo. Mala som aj bábiku s takým menom.
Vaše zápisky vznikali počas niekoľkých rokov, ako sa na ne dívate spätne?
Mnohé veci by som už dnes napísala inak.
Význam podobných časozberných projektov je však práve v tom, že nie sú „scenzurované“ neskorším pohľadom.
Áno, je to záznam o tom, ako som to vtedy cítila a ako som sa správala.
Čo bolo dôvodom, že ste k vášmu denníku doplnili aj pasáže písané manželom, ktorý dostal v knihe meno Jossi?
Mala som pocit, že jeho hlas je racionálnejší a že isté veci akokoľvek kruto, ale dopovie. Choroba vždy zasiahne celú rodinu. Nechcela som preto, aby to bolo len jednostranné, nielen ja som trpela, nielen mne bolo zle. Možno je to zlozvyk novinárky - nechávať aj priestor pre druhú stranu.
Ako vznikali tieto pasáže?
S manželom sme istý čas chodili na párovú terapiu. Tieto časti textu som si vyskladala z toho, čo na nej hovoril. On sa v zásade otvoril len tam. Počas mojej choroby sme museli riešiť toľko praktických starostí, že nám na rozprávanie nezostal priestor ani čas. Dodala som mu však aj vety, ktoré som si myslela, že si myslí.
Akým jazykom sa rozprávate s manželom?
Naším jazykom sa stala angličtina, stále sa mi v nej vyjadruje lepšie než v hebrejčine. On s dcérou hovorí po hebrejsky, ja po slovensky.
Hebrejsky ste sa naučili až tam?
Väčšina prisťahovalcov ide najprv na jazykový kurz. Ale ja som na to nemala čas, keďže som hneď mala dieťa, takže som sa učila za pochodu. Veľa vecí som sa naučila, až keď som ochorela. Aj tam platí, že ak na niekoho prehovoríte jeho jazykom - hoci aj s chybami - ľahšie sa vám prelamujú bariéry.
V knihe píšete, že rakovina je aj o administratíve.
V Izraeli je iný systém zdravotného poistenia, veľa vecí si musíte dohadovať s poisťovňou, podpisujete doklady na veľké finančné čiastky, aj preto bolo nutné naučiť sa čím skôr po hebrejsky.
Boli ste v Izraeli aj zamestnaná?
Robila som len nejaké poradenské služby, ale nemôžete nikomu povedať, že nastúpite do práce, ale budete chodiť trikrát do týždňa na onkológiu.
Každá podobná kríza preveruje životné hodnoty. Ako v tomto teste dopadla vaša novinárska profesia?
Žurnalistika má tú výhodu, že sa už dnes dá robiť aj z domu. Vedela som si teda svoj denný rytmus oveľa lepšie zariadiť ako pri inej práci a keby som nepracovala, tak by som len premýšľala nad svojím stavom. To, že viem písať, mi pomohlo sa z choroby vypísať, dokonca spôsobom, ktorý – súdiac podľa ohlasov - možno pomohol aj iným.
Ako ste sa dostali k písaniu blogov?
Pre mňa to je veľmi dobrá forma, hoci som mala spočiatku aj obavy. Chcela som zachovať istú autorskú úroveň, aby to bolo profesionálne. Vedela som, že naň budú mať ľudia vyššie nároky, keďže som novinárka.
Zvýšil sa počet reakcií na ne po tom, čo začali vychádzať aj v našom denníku?
Áno, veľa ľudí dovtedy ani nevedelo, že blogujem, ba ani to, že som chorá. Čitatelia printu sa nie celkom prelínajú s čitateľmi blogov, súvisí to aj s internetovou gramotnosť. Hlavne starší ľudia sa mi začali ozývať až po tom, čo sa to začalo objavovať vo víkendovej prílohe. Hoci som bola prekvapená, že na blogy reagovali niekedy aj veľmi starí ľudia. Prekvapilo ma, že sa mi ozvali aj viacerí psychológovia, povedali mi, že až z nich pochopili, ako sa cítia ich onkologickí pacienti. Vypovedala som zrejme kompaktnejšie to, čo si predtým museli skladať z útržkov hystérie a plaču.
V blogoch veľmi často píšete o svojich spolupacientoch. V knihe sa priznávate, že vám manžel radil stýkať sa skôr so zdravými. Máte pocit, že vám pomohlo alebo poškodilo prežívanie cudzích žiaľov?
Mňa to skôr posúvalo dopredu. Mala som pocit, že ak to zvládnu oni, a v podmienkach a za okolností, ktoré boli často horšie ako tie moje, tak to musím zvládnuť aj ja. Mala som totiž aj obdobia, že som sa strašne ľutovala. Vtedy som si hovorila, že by som sa zas mala poprechádzať po onkológii a vidieť tých skutočných hrdinov.
Ste s postavami svojich rozprávaní ešte v nejakom kontakte?
S mnohými ľuďmi zo svojich príbehov si občas zatelefonujeme, ak ešte žijú.
Depresie bývajú sprievodným znakom mnohých chorôb. Povedali ste si aj vy niekedy, že psychické utrpenie je horšie ako to fyzické?
Určite boli najhoršie obavy o to, čo bude s mojím trojročným dieťaťom či pocity, že situáciu nezvládam. Ja som veľmi dlho odmietala terapeutickú skupinu, lebo som mala konflikt s terapeutičkou. Keď sa však k tomu všetkému pridružil ešte aj manželský problém, dostala som sa už do štádia, že som musela vyhľadať odbornú pomoc. Nevedela som už oddeliť, kedy mi je zle z rakoviny a kedy z psychickej traumy.
Máte v Izraeli aj niekoho blízkeho na vyrozprávanie sa?
Kamarátky tam vlastne nemám, s mojou najbližšou izraelskou rodinou sme si nesadli a moju slovenskú rodinu som zas nechcela zaťažovať.
Váš manžel je výtvarník, však?
Áno, aj preto sa nám mnohé ekonomické veci ťažšie zvládali.
Očakáva sa od mužov v Izraeli, že budú živiteľmi rodiny?
V generácii pred tou našou bola väčšina žien v domácnosti. Teraz to už nie je tak prísne rozdelené, ale napriek emancipácii stále na rodinných stretnutiach sedia muži s mužmi a ženy so ženami, a nielen v nábožných rodinách. Keď som sa zapájala do mužských diskusií o politike, tak mi ženy z rodiny radili, aby som si sadla k nim.
Je na tomto prístupe niečo východné?
Zrejme áno, v rodine môjho muža volia ženy rovnako ako ich muži. Na Slovensku zas poznám rodiny, ktoré sa hádali o politike do krvi. Ale na druhej strane je Izrael neuveriteľne liberálny. Tel Aviv je v rebríčku najtolerantnejších miest voči homosexuálom. Vychovávanie dieťaťa lesbami je akceptovaný model, samozrejme, mimo ultraortodoxnej štvrte. V tomto regióne je to skutočne unikátne.
Tretiu líniu vašej knihy by mohla napísať vaša dcéra?
Keby vedela písať. Mala tri roky, keď som ochorela. Bojím sa, ako to spracovala, hoci sme sa ju snažili od toho čo najviac vzdialiť. Chcela by som, aby si zapamätala čo najmenej vecí – ako som odpadla, ako som bola na kyslíkovom prístroji.
Zmenila sa za tie roky nejako?
Veľmi dospela, má päť rokov a je schopná už zavolať záchranku. Urobilo ju to aj veľmi citlivou a súcitnou. Keď niekoho teraz stretne, hovorí mu ustarostene: “No len aby si bol zdravý.“ Ale je dobré, ak aj dieťa vie, že nie vždy je v živote pohoda, ale že ani fyzické obmedzenia vás nemusia brzdiť.
Keď je človek chorý, má svoj život istým spôsobom nalinajkovaný. Nemá potom, keď je mu trochu lepšie, problém zaradiť sa do bežného života?
Ja musím mať presný režim dňa a aj počas choroby som sa ho snažila dodržiavať. Pracovala som, chodila s malou von. Teraz sa nič nezmenilo, len mám menej terapií a kontrol. Skôr som mala komunikačný problém, lebo som sa odrazu nevedela s ľuďmi baviť. Konečne by som sa rada vyrozprávala z choroby, ale keď ľudia vidia, že mi je lepšie, tak sa ma už pýtajú len, či idem na dovolenku.
Je človek, ktorý žije od kontroly ku kontrole, ideálnym objektom dobrých rád „žiť v prítomnosti“?
Ja som nikdy nedospela do životného pocitu „nejako bolo, nejako bude“. Nemám na to povahu. Mám rada veci pod kontrolou, azda som len trochu zmiernila tempo.
Nie je choroba v tamojšej spoločnosti trochu stigmatizovaná ako niečo, čo posiela Boh za pokutu?
Nikdy to nebolo takto povedané z náboženského hľadiska, ale to, že som si to zaslúžila, mi jedna osoba povedala. Bola som z toho šokovaná.
Amerika verí, že komu sa darí, toho miluje Boh.
Ale hovorí sa aj, že koho Boh miluje, toho trápením navštevuje.
To zas platí na Slovensku.
Ľudia sa občas snažia podsúvať, že si chorí svoju chorobu zavinili sami. Niekedy je to aj pravda, ak napríklad fajčíte 50 cigariet denne, ale keď už ochoriete, tak vás takéto reči len tlačia dole. Mala som spolupacientku, ktorá prežila Osvienčim, mala alzheimera a dostala rakovinu. Za čo si ona "zaslúžila" koniec v hospici, keď už nevedela, ako sa volá, skutočne neviem.
Často sa hovorí, že choroby sú vecou psychického nastavenia. Súhlasili by ste s tým?
Toto sa mi zdá veľmi lacné, dehonestujúce voči tým, ktorí s chorobou bojujú. Stretla som mnohých, ktorí to mali v hlave v poriadku, robili všetko preto, aby vyzdraveli, ale jednoducho to nešlo. Iní vám povedia, že máte zlú karmu, ale aký stres a akú karmu má trojmesačné dieťa, ktoré ochorie? Keby to bolo len o tom, že si poviem, že budem zdravá a budem, tak skrachuje farmaceutický priemysel. Prístup je veľmi dôležitý, ale len v istej fáze.
Nevyhľadali ste nikdy alternatívnych liečiteľov?
Mala som lekárku, ktorá sa nebránila ani bylinkám, ani pátraniu v minulosti, čo mohlo chorobu odštartovať. Ale brala to len ako doplnok ku klasickej liečbe. Na vyzdravenie musí pôsobiť zhoda viacerých faktorov.
Nemali vaši rodičia pocit, že faktorom ochorenia mohol byť aj stres z nového prostredia?
A moja izraelská rodina zas tvrdila, že v postkomunistických krajinách nebolo zdravé prostredie ani strava. V Izraeli skutočne narástol počet onkologických pacientov po tom, čo sa tam prisťahovalo množstvo ľudí z Ukrajiny a Ruska. V istej fáze som si povedala, že sa už nebudem zamýšľať nad tým, prečo sa to stalo.
V každej krajine je asi jednoduché byť bohatým a zdravým. V akej krajine je ľahšie byť chudobným a chorým?
Neviem to posúdiť. Mala som šťastie, že mne sa to podarilo skombinovať. V Izraeli som mala špičkovú starostlivosť a na Slovensku zas zázemie. Pretože ak mi nejakí ľudia pomohli aj finančne, tak boli zo Slovenska. V Izraeli nie som ešte etablovaná, od svojich izraelských známych nikdy nevzišla otázka, či všetko zvládam. Takéto otázky som dostávala od ľudí zo Slovenska, ak som teda niečo potrebovala, okamžite som skontaktovala ich. Neviem to vysvetliť.
Ako na pozadí vlastnej choroby vnímate politické správy, o ktorých píšete?
Viacero ľudí mi povedalo, že som zjemnila svoj pohľad. Hovoria mi, že to cítia aj z mojich spravodajských textov. Veľa sa zmenilo, odkedy sa mi narodila dcéra. Viem, že jedna vec je politika a druhá sú konkrétne príbehy ľudí.
Hovorí sa tomu dozrievanie?
Možno aj zmúdrenie. Určite je to akceptácia iného príbehu. Každá strana má svojich utečencov, svoje nespravodlivé konce. Neviem, či je takýto prístup profesionálny, ale hovorím o ľudskom rozmere. Stretávam sa, samozrejme, stále s vecami, ktoré sú odsúdeniahodné bez ohľadu na to, čím som si prešla, ale celkovo som menej ostrá, azda aj ľudsky. Asi to ide aj s vekom.
Do akej miery je tamojšia spoločnosť prepolitizovaná?
Izraelčanov politika veľmi baví.
Baví ich robiť ju, či o nej hovoriť?
Princíp kibicovania je tam všadeprítomný a traja ľudia majú vždy päť názorov. Je však pravda, že politické rozhodnutia majú na Izraelčanov veľký dosah. Nie je jedno, či sa vyhlási vojna alebo nie.
Do akej miery je dnes vojna prítomná v bežnom živote Izraelčanov?
Izrael som po prvýkrát navštívila v roku 2001 a vtedy bola oveľa prítomnejšia, bolo aj viac teroristických útokov. Teraz to až tak nevidno v uliciach, v zásade tam žijeme normálny život.
Cítiť tam obavu z možných útokov Iránu?
Izraelčania stále žijú s pocitom, že každý nový rok už vypukne vojna. Mne však prekáža strašenie nukleárnym holokaustom. Izrael je moderný štát, ktorý má podporu významnej mocnosti, vie si odkomunikovať svoje pozície a zariadiť sa tak, aby nemusel ťahať za kratší koniec. Samotní Izraelčania sa však skôr obávajú teroristických skupín zo susedných krajín, ktoré sa horšie kontrolujú. V ďalekej budúcnosti bude mať však Izrael väčšie problémy zvnútra ako zvonku.
Prečo si to myslíte?
Existujú tam veľké spory medzi sekulárnymi a nábožnými, sú tam aj veľké sociálne rozpory. Nožnice medzi bohatými a chudobnými sú jedny z najširších na svete. A trochu mám aj obavu o občiansku spoločnosť. Cítiť tam tendenciu vyžadovať si lojalitu k štátu. Možno je to preto, že som zažila komunizmus a mám tykadlá na také to plazivé zasahovanie štátu do súkromných vecí. Ale je možné, že len ja to beriem tak tragicky.
V knihe spomínate aj izraelský kolektivizmus.
Cítim tam malý priestor pre individualitu. Chápem, že v ohrození sa takto lepšie prežíva. Na toto som si však nikdy nezvykla. Je v tom niečo kmeňové. Slovensko je viac „free“, neposudzujú tu človeka, že je iný a nerobí to, čo ostatní.
Čo vám tam ešte chýba?
Možno ženský hlas, tu sú ženy v armáde, sú súťaživejšie, po troch mesiacoch odkladajú deti do škôlok. Zdá sa mi to dosť neženské. Len moja Ruth je prejemnená až priveľmi.
Nebojíte sa, že bude musieť ísť na vojnu?
Niektorí hovoria, že o pár rokov to už možno nebude treba, ale nemyslím si, že by sa konflikt vyriešil, kým bude dospelá. Chodí na balet, tak ju možno zoberú do armádneho umeleckého zboru. Aj zabávači však absolvujú základný výcvik.
Správy z konfliktných oblastí momentálne pre denník SME píšu viac ženy, nie je to paradoxné?
Nikdy som neverila na mužské a ženské písanie ani vo vážnej literatúre, neuznávam kvóty, ale v SME mi chýba pravidelná ženská komentátorka. Ženský hlas totiž dokáže isté veci uhladiť. Moja mama vždy hovorila, že žena je viac ako človek v tom, čo sa od nej očakáva. Nároky na ženy sú stále väčšie. Som rada, že som žena, inak by som to celé možno ani nezvládla.
V knihe píšete, že nemáte vnútornú silu, len mimoriadne silný pocit zodpovednosti. Takto to cítite?
Neviem, či je to povahou, alebo výchovou, ale ak niečo sľúbim, tak to musím dokončiť. Ak si v redakcii objednali článok, akokoľvek sa mi triasli ruky, musela som ho dopísať. Na druhej strane je trochu nafúkané myslieť si, že človek všetko zvládne sám, lebo odrazu potrebujete napríklad odviezť do nemocnice. Ale ľudí okolo seba, samozrejme, nepotrebujete len na tieto praktické veci.
A tá najdôležitejšia otázka: ako sa máte?
Momentálne som v remisii a robíme s lekármi všetko pre to, aby to tak zostalo.
Úryvky z knihy
Medzitým som veľmi schudla, modrina sa mi urobí tuším aj z toho, že na mňa sadne mucha, hocikedy odpadnem, nejem, nespím, trasiem sa od zimy aj nervov, opúšťam sa. Na všetkých len vreštím. Rozplače ma to, že sa ma niekto opýta, čo chcem, vzápätí sa rozrevem zato, že sa ma nikto neopýta (lebo nechcú, aby som sa rozplakala).
Som zlá na seba aj na všetkých okolo. Na Jossiho sestry som uvalila komunikačné a informačné embargo, lebo ich upišťanosť ma len dráždi. Ani Rii som ešte nič nepovedala.
Neviem, čo mám presne povedať. Bojím sa, ako zareaguje. A nielen ona. Bojím sa paniky v očiach ľudí, ich ľútosti, pochybností, či to zvládnem. Ak ste od detstva nastavení tak, že sa druhým nesnažíte stáť v ceste a vo výhľade, je to ťažké.
Najväčšie potešenie tuším nachádzam v tom, že si predstavujem svoj pohreb. Vymyslenú mám letnú aj zimnú verziu. Premyslela som ho do detailu, aj keď by mi to vlastne mohlo byť úplne jedno. Viem ešte aj to, čo bude mať oblečené moja Noemi. Zladená musí byť tak ako vždy. Bože, že nezostúpiš z neba a nenapľuješ na mňa. Normálne sa správam ako chudera. Chudera, ktorá má RAKOVINU.
Aj ja som sa začala modliť. Nie podľa toho, čo káže náboženstvo, lebo na to príliš neverím. Žijem v regióne, kde prílišné lipnutie na náboženstve neprinieslo nič dobré. Tak z duše si ponadávam, vyplačem sa, potom si osuším oči a idem ďalej. To je moja modlitba. Zvláštna, ale od srdca. Vraj to tak Boh chce.
Nejaký farár alebo rabín by bol asi zhrozený, ale mne sa zdá, že je to v poriadku. Boh nám dal slobodu, tak máme azda aj slobodu modliť sa, ako to cítime. Prípadne sa vôbec nemodliť.
Minule som sa pýtala Jossiho, či sa modlí. Viem, že nie je nejaký extra silne veriaci. Do synagógy chodí len raz do roka a zo všetkých pravidiel dodržuje jedine jomkippurský celodenný pôst. Povedal, že sa snaží modliť, ale nenachádza v tom pokoj, skôr ďalšie otázky. A že modlenie ho uspáva, lebo je strašne monotónne. Ešte aj v tomto sme odlišní.
Odkedy som chorá, potrebujem zozbierať čo najviac príbehov, prežiť v skratke čo najviac životov, niečo sa z nich naučiť.
A rýchlo z nich niečo naučiť aj Noemi. Tá má zmysel pre príbeh, detail, vie si vybrať ponaučenie a nájsť pointu.
Cez príbehy sa mi aj ľahšie vysvetľujú veci, ktorým nerozumie a ktoré jej neviem ozrejmiť tak, aby som sa pritom netopila v slzách.
Jana Shemesh (1975)
vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 2002 pracovala v SME. V roku 2006 sa presťahovala do Izraela, odkiaľ prispieva do SME, .týždňa i ďalších slovenských periodík článkami o Blízkom východe. Žije v meste Petach Tikva, kde spolu s manželom vychováva päťročnú dcéru. O svojom ochorení začala písať blogy, ktoré sa dostávajú pravidelne aj na stránky sobotňajšej prílohy SME Víkend. V rámci Novinárskej ceny Nadácie otvorenej spoločnosti dostala v roku 2005 uznanie za reportáž z Gazy a v roku 2008 zvíťazila so sériou stĺpčekov Izraelský zápisník uverejňovanou v denníku SME v kategórii Najlepší krátky publicistický príspevok. V týchto dňoch vyšla vo vydavateľstve Ikar jej kniha Smrť si neškrtne. V súčasnosti pripravuje ďalšiu knihu s pracovným názvom Dobrá krajina.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
