BRATISLAVA. Keď 13. novembra 1992 Federálne zhromaždenie hladko schválilo ústavný zákon o delení majetku ČSFR, mali delegácie HZDS a ODS za sebou desiatky hodín vyjednávaní o rozdelení štátu.
Aj päťdesiat dní pred koncom federácie však bolo mnohé nejasné. Princíp, že všetok hnuteľný majetok zostal vo vlastníctve krajiny, v ktorej ležal, bol schválený.
V zákone bolo aj to, že sa nehnuteľnosti či financie delia medzi Českom a Slovensko v pomere 2:1. Majetok veľkých štátnych firiem však presne stále nerozdelili a čakalo sa až na konkrétne kroky komisií a ministerstiev.
Premiér Vladimír Mečiar roky vydával pomer dva ku jednej za svoje víťazstvo. Tvrdil, že kým my sme trvali na tomto princípe, Česi chceli majetok deliť výhradne podľa územia, čo by bolo v náš neprospech.
O zlyhaní HZDS hovorili nacionalisti z SNS, podľa ktorých sme v rámci delenia hnuteľného majetku získali opotrebované „krámy“. To, čo Mečiar vyjednal, kritizoval aj vtedajší podpredseda federálnej vlády Milan Čič, aj časť opozície.
Pomer bol automatický
Federácia
Čo delili
armádu,
Československé dráhy,
Štátnu banku československú,
podniky zahraničného obchodu,
veľvyslanectvá,
majetok kupónovej privatizácie,
plynovod,
námornú plavbu,
devízové rezervy, zlato.
„Pomer 2:1 bol braný celkom automaticky od začiatku. S jedným zádrhom – v predchádzajúcich mesiacoch, keď sa diskutovalo o vyrovnaní medzi Českom a Slovenskom v rámci federácie, došlo k presunom federálneho majetku v republikách,“ spomína posledný federálny premiér, niekdajší blízky spolupracovník Václava Klausa a účastník rozhovorov ODS – HZDS Jan Stráský.
Tento presun sa podľa Stráskeho nerobil podľa kľúča 2:1, ale územného. Bývalý federálny premiér opisuje, ako sa Mečiar čudoval, že sa námorná plavba predtým podľa takéhoto pomeru nedelila a Slovensku zostala menej ako tretina lodí.
„Mečiar mal problém iba v jednotlivostiach a najväčším problémom bola armáda,“ hovorí Stráský.
Predchádzajúce delenie majetku v rámci federácie, s ktorým slovenská vláda súhlasila, prenieslo napríklad najväčšiu časť Československých aerolínií, vtedy už akciovej spoločnosti, na Česko.
O bezproblémovej dohode na pomere delenia hovorí aj ďalší účastník rokovaní – vtedajší slovenský minister zahraničia Milan Kňažko.
„Problém so samotnou matematikou nebol. Ten bol, pochopiteľne v tom, ako to rozdeliť v pomere 2:1, aby to bolo funkčné.“
Po prvotnej dohode o pomere a základných princípoch nasledovali rokovania o jednotlivých štátnych podnikoch. Väčšina federálnych firiem a štátnych inštitúcií mala sídlo v Prahe. Budovy teda pripadli Česku a Slovensku len prípadné pobočky.
Česi chceli rezervy
Kým Slováci dávali pomerne veľký dôraz na delenie armády, špecifické požiadavky mali aj Česi, hovorí ďalší slovenský účastník rozhovorov Augustín Marián Húska z HZDS.
Vraví, že delegácia ODS javila vážny záujem o dve tretiny štátnych hmotných rezerv napriek tomu, že väčšina z nich bola na území Slovenska.
Aj toto bolo spôsobené politikou z čias komunizmu, keď hmotné rezervy mali byť pre prípad vojny so Západom najmenej 300 kilometrov od hraníc so západným Nemeckom.
Viacerí pamätníci hovoria, že si k majetku pomáhali aj samotné firmy, ktoré sa delili. Vraveli dokonca aj o tom, že sa zo Slovenska do Česka, a v oveľa menšej miere aj naopak, tajne prevážali stroje z fabrík či zariadenie budov, keďže pobočky spoločností zostávali v majetku krajiny, v ktorej ležali.
Porciovali ambasády
V pomere 2:1 sa delil aj federálny majetok v zahraničí. V tom čase sme mali okolo 60 veľvyslanectiev. Situáciu o niečo zjednodušovalo, že mnohé zastupiteľstvá mali viaceré budovy, a tak sa po tom, ako ich ocenil nezávislý audit, dalo pristúpiť k rokovaniam.
Pokiaľ sa podľa Kňažka nepodarilo obom štátom mať dve budovy v jednom meste, ten štát, ktorý sídlo mal, musel diplomatov druhej krajiny dočasne prichýliť za symbolický prenájom.
„Česi boli pripravenejší. Už od roku 1991 mali krízový scenár – plán B pre prípadnú separáciu Slovenska,“ tvrdí Húska.
Jeden problém vyriešili až dlho po rozpade spoločného štátu – rozdelenie devízových rezerv a zlata. Jeho vydanie Česi podmieňovali splatením dlhu 26 miliárd českých korún.
Zlato prišlo na Slovensko až v roku 2000 a po dohode vlád Mikuláša Dzurindu z SDKÚ a Miloša Zemana z ČSSD premiéri vyhlásili, že dlh medzi nami je nula korún.
Delenie armády sme nezvládli dobre
Základne zostali v Česku, my sme domov často vozili kopy šrotu.
BRATISLAVA. Ako rozdeliť majetok armády krajiny, ktorá bola roky budovaná a vyzbrojovaná, aby viedla vojnu proti Západu? Podľa slovenských aj českých účastníkov bol toto najväčší problém rokovaní.
Väčšina základní bola v Česku, ktoré malo byť nárazníkovou zónou Varšavskej zmluvy. U nás mal byť tyl.
„Zbraňové rozdelenie vôbec nezodpovedalo pomeru 2:1 a vôbec sa nemohlo vyjsť z toho, že čo máte na svojom území, si nechajte,“ hovorí posledný federálny premiér Jan Stráský z ODS.
Pivarči: Neberte MiG-y
Zo slovenskej strany padali aj požiadavky, niektoré české základne „spravovať“. Česi to však odmietli, a tak sa v pomere 2:1 delil len hmotný majetok.
Vtedy vplyvného slovenského dôstojníka Jozefa Pivarčiho oslovili už v júli 1992, aby pripravil slovenský model rozdelenia letectva.
Navrhol, aby sme si nebrali stíhačky MiG-29, ktorých letová hodina už vtedy stála 660-tisíc korún (22-tisíc eur) a doteraz nie sú kompatibilné s armádami NATO. Jeho návrh neprešiel.
Z Česka sme si tiež zobrali jeden vlády špeciál TU 154 M. Bývalý letecký mechanik českej vládnej letky SME opisoval, ako v ňom menili súčiastky vrátane sedadiel.
Zo zvyšných dvoch českých strojov premontovali časti, ktoré museli ísť skôr na pravidelné kontroly, aby ušetrili na údržbe. Slovákom tak odovzdali stroj, na ktorom musela ísť veľká časť výbavy na platené inšpekcie.
Stará technika hrdzavie na dvoroch
Pivarči o delení armády hovorí ako o hlúpom. Na Slovensko sme v snahe prevádzkovať obrovskú 46-tisícovú armádu previezli obrovské množstvo zastaranej techniky, ktorá doteraz hrdzavie na dvoroch.
Vtedajší minister obrany Imrich Andrejčák hovorí, že rozdelenie armády bolo na prospech Slovenska.
„Na spôsob rozdelenia nebolo podané ani jedno trestné oznámenie, ani nám nehrozila balkánska cesta pri delení.“
