Za námetom pripravovaného dokumentárneho cyklu s názvom Prítomná minulosť stojí významný slovenský dokumentarista Tomáš Hulík, ktorý prerazil aj vo svete. S ním a ďalším autorom Paľom Juračkom sme hovorili o projekte, ktorý má pomocou moderných počítačových a filmových technológií ukázať divákom autentický obraz o tom, ako žili naši predkovia v rôznych storočiach.
Robíme si srandu, že dejiny Slovákov vznikli najskôr v roku 1492, lebo národným jedlom sú halušky zo zemiakov. A tie boli dovezené z Ameriky, tvrdia v rozhovore.
Ako vznikla myšlienka na dokumenty o histórii vybraných lokalít Slovenska?
Keď som pripravoval veľký dokumentárny film o našej krajine Cesty Slovenskom, najazdil som po nej asi 50-tisíc kilometrov. Strašne ma vtedy štvalo, v akom stave sú naše pamiatky. Prvý pohľad na ne je možno krásny, ale ak si ich človek pozrie cez kameru či fotoaparát, zrazu zistí, že za jednou stojí sídlisko, za druhou niečo iné, pričom množstvo pamiatok vyslovene chátra, lebo o ne nik nemá relevantný záujem.
Napadlo mi, či by nebolo dobré urobiť sériu dokumentov, v ktorej by sme počítačovo zrekonštruovali vybrané lokality a ukázali, ako vyzerali v čase ich rozkvetu. Ako sa tam žilo, čo konkrétne sa dialo, prečo a ako sa bojovalo a podobne. Bola by však škoda dávať všetko do jedného filmu, preto sme sa rozhodli urobiť seriál.
Od Veľkej Moravy k zbúraniu synagógy Výber lokalít je definitívny?
Zatiaľ nie. Komunikujeme totiž s ľuďmi, ktorí sa tomu rozumejú, teda s historikmi, archeológmi a architektmi. Tí tak majú možnosť ovplyvniť náš prvotný výber. Ak nám povedia, že iná lokalita je dôležitejšia a významnejšia, necháme si poradiť. Samozrejme výsledný výber ovplyvňuje aj to, či je možné konkrétnu pamiatku podrobne naskenovať a vďaka informáciám odborníkov ju v počítači dorobiť presne tak, ako vyzerala v minulosti.
Nejde pritom len o samotnú pamiatku, chceme ukázať každodenný život, ktorý na nej či v jej okolí prebiehal. Napríklad Čachtický hrad v 15. storočí okamžite evokuje vtedajšie súdnictvo, tresty, žaláre, inkvizíciu či ďalšie veci. Keď budeme nakrúcať Kláštorisko, je jasné, že to spojíme aj s felčiarstvom, ľudovým liečiteľstvom, pijavicami. Výsledkom budú nevšedné pohľady do našej histórie, lebo naším cieľom nie je oznamovať, kto kedy panoval, proti komu bojoval, ale priniesť maximálne verný obraz daného obdobia. Chceme, aby každý videl, ako sa vtedy ľudia obliekali, čo jedli, ako si to pripravovali, ako si stavali obydlia, čo riešili, aké nástroje používali, akým jazykom hovorili.
Aké obdobia majú dokumenty zachytávať?
Od 8. až 9. storočia, teda od obdobia Veľkej Moravy až po 20. storočie, keď sa nepochopiteľne zbúrala synagóga v Bratislave spolu s tamojším podhradím.
Kde je istota, že to nebudú rozprávky na spôsob Harryho Pottera, teda že trikovo a vizuálne atraktívne nasimulujete povedzme interiéry hradu Devín v čase najväčšieho rozmachu, a zasadíte do nich vyfabulované príbehy?
Samozrejme existujú isté limity vzhľadom na informácie a dôkazy, ktoré majú k dispozícii dnešní historici, ale môžeme stopercentne povedať, že nepôjde o žiadne výmysly. Za všetkým totiž stoja zdatní odborní garanti.
Konkrétne?
Napríklad ľudia z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Slovenského národného múzea, Slovenského archeologického a historického inštitútu plus ďalší. Môžem potvrdiť, že kam sme s projektom prišli, tam boli nadšení. Odborníci z týchto inštitúcií sa priamo podieľajú aj na tvorbe konkrétnych scenárov. Svojho odborného garanta bude mať každý diel. Napríklad pri hradoch budeme spolupracovať s architektmi, ktorí sa im venujú celý svoj život.
foto: Na obrázku sa nakrúca pri súčasnom torze rotundy
foto: Tá istá rotunda bola v počítači prevedená do skutočnej historickej podoby vrátane zalesnenia lúk Vymyslené príbehy tam nebudú Veľkú Moravu predstavujete cez Ducové a stavbu kresťanskej rotundy na veľkomoravskom stavenisku.
Obdobie Veľkej Moravy zastrešuje profesor Ruttkay, ktorý bol na tejto lokalite ako prvý archeológ, a venuje sa jej 30 rokov. Bol aj pri pilotnom natáčaní, ktoré bez výhrad odobril. Keby to nebolo verné zobrazenie minulosti, tak to neurobí. Od neho a ľudí z jeho okolia totiž poznáme detaily, ako to vtedy v konkrétnej lokalite veľkomoravského staveniska, na ktorom simulujeme skutočnú stavbu kedysi reálne existujúcej rotundy, fungovalo. Máme dokonca k dispozícii aj také informácie, koľko malty sa na stavbu spotrebovalo.
Lenže dá sa vôbec vedieť, ako tá rotunda kedysi skutočne vyzerala?
Dá, lebo sa dodnes zachoval jej pôdorys, a inde existujú rotundy z toho istého obdobia, vďaka čomu sa dá verne odvodiť, ako vyzerala táto. Napríklad stavba v Nitrianskej Blatnici, o ktorej sa hovorilo, že je z románskeho obdobia, je v skutočnosti z obdobia Veľkej Moravy a stojí dodnes. Je síce prestavaná, ale vďaka tomu, čo o nej vieme, dokážeme analogicky vyvodiť, ako vyzerala tá, o ktorej hovoríme. Pri jej základoch leží najstaršia vrstva hrobov z obdobia Veľkej Moravy.
V traileri, ktorý ste natočili práve o stavbe rotundy, účinkujú aj herci. Znamená to, že budú hrať príbeh? Lebo práve tým sa dostávame do polohy umelého scenára.
Nie. Komparzisti budú len zobrazovať bežný život v danom historickom období. Pôjde teda o polohraný dokument, pričom chceme ostať absolútne verní konkrétnej dobe bez toho, aby sme vymýšľali príbehy, ktoré sa nestali. Dejom bude sprevádzať herec Robo Roth, ktorý bude chodiť pomedzi nich, ale s tým, že to len komentuje, je teda akoby mimo daného času a priestoru.
Samotní komparzisti nie sú bežní a náhodne vybraní, ide o nadšencov, ktorí sa konkrétnemu obdobiu venujú dlhodobo. Sami si vyrábajú dobové kostýmy, náradie, zbrane, všetko. Ak teda vo filme vidíte, ako si nalievajú nápoj z nejakej nádoby, je to verná replika džbánu, ktorý sa vtedy reálne používal, pričom presne sedí vtedajšie oblečenie, účesy, šperky, všetko. Dokonca sa tam hovorí staroslovienčinou, ktorú nám načítal riaditeľ Slavistického ústavu SAV Peter Žeňuch. Je to jeden z mála ľudí, čo tento jazyk ešte ovládajú.
Komparzisti sú v dobových kostýmoch, aká je však šanca, že ľudia v období Veľkej Moravy používali práve také látky, keď sa dodnes nezachovali?
Áno, prakticky všetky zhnili, ale napríklad na istom kovovom meči sa zachoval odtlačok látky, ktorý zhrdzavel, a z neho dnes odborníci dokážu odvodiť, ako vyzerala štruktúra plátna, ktoré sa vtedy používalo na oblečenie. Takto možno napríklad zistiť aj to, ako kedysi vyzerala gombíková dierka. Nevychádzame z výmyslov, ale z informácií ľudí, ktorí tieto detaily skúmajú desaťročia.
Prečo nevieme o čiernej diere našich dejín? Načo je dobré mať takéto dokumenty?
Ľudia vedia o našej histórii pramálo, v školách ich učia dátumy a mená panovníkov, a len málokde sa to zasadí do kontextu, pričom reálne obrázky z tých dôb chýbajú. Občas si z toho až robíme srandu, že dejiny Slovákov vznikli najskôr v roku 1492, lebo národným jedlom sú halušky, ktoré sa vyrábajú zo zemiakov. A tie sem boli dovezené práve z Ameriky.
Všimnite si, čo vie o histórii na súčasnom území Slovenska väčšina ľudí – že sa začala Cyrilom a Metodom, a potom nastala dlhá čierna diera, ako keby sme sa za to obdobie hanbili, hoci práve z neho máme takmer všetko. Až niekde po tej diere sa vynoril Ľudovít Štúr. Ako je možné, že o tej diere takmer nik nevie? Možno každý pozná Báthoryčku, ale ako v jej období žili ľudia, čo jedli, ako sa umývali, česali, čo si obliekali a aké náradie používali, vie len úzka skupina tých, čo sa tomu venujú. Áno, existuje o tom období nejaký ten film, ale ten je vždy ilúzia, nie realita. Mnohí dodnes praktizujú pohanské zvyky a ani si neuvedomujú, aké sú silné, keď pretrvali dodnes.
Príklad?
Nosenie nevesty cez prah domu, unášanie nevesty na svadbe, jej čepčenie, tancovanie nevesty so svadobčanmi a podobne. Kto dnes vie, že tým tancom sa nevesta vykupovala z práva prvej noci? Väčšina vie, že je to zvyk, a tak sa ho drží, ale jeho obsah nepozná. Vezmite si trebárs dnešné pivo. Každý dnes vie, ako vyzerá a chutí. V staroslovienčine sa však týmto pojmom označoval úplne každý nápoj, keďže pochádza zo slova piť. Ak teda niekto vyslovil pojem pivo, myslel tým aj vodu či medovinu. Myslíme si, že mnohí sa budú čudovať, keď zistia, že niektoré veci boli inak, než si dnes myslia.
Prídu o niektoré ilúzie aj hejslováci, ktorí majú tendenciu zbožšťovať si niečo len na základe toho, že je to slovenské?
Obávame sa, že mnohí, hoci to nie je zámer. Od historikov sme sa dozvedeli neuveriteľné veci, o ktorých sme nikdy nepočuli. Sme si istí, že mnohé budú prekvapením.
Malo by to logiku, hejslováctvo je neraz vecou viery, nie faktov.
Povieme konkrétny príklad – už v Ústave sa odvolávame na cyrilometodskú tradíciu, ale viete, ako málo písmen sa reálne zachovalo z hlaholiky z obdobia Veľkej Moravy?
Na tom úlomku z keramiky?
Áno. Len zopár písmen, keramika sa našla pri Balatone. Existuje teda veľa mýtov, ktoré by sme radi vyvrátili. Veríme, že mnohým Slovákom otvoríme oči, keď zistia, že nielen Štúr bol veľkým hrdinom našich dejín, ale boli tu aj mnohí iní, hoci aj s inou národnosťou. Priniesli sem a taktiež šírili vzdelanie, kultúru i umenie.
Čakáme, čo povie RTVS Čiže výsledok by sa dal využiť v školstve pri výučbe dejepisu?
Práve to je jeden z rozmerov, ktorý by sme radi využili. Jednotlivé filmy určite budú môcť využiť aj školy s tým, že ich budú mať zadarmo. Výsledkom nebudú len filmy, ale aj hry, kvízy a interaktívne veci, ktoré môžu študentom významne pomôcť. Navyše všetky hrady a pamiatky, ktoré natočíme, musíme najskôr naskenovať, čo môže byť trvalou súčasťou digitalizácie nášho kultúrneho dedičstva.
Koľko to bude stáť?
Jeden diel vychádza na asi 180-tisíc eur, ročne sme však schopní natočiť maximálne štyri diely z dvanástich. Jedným z koproducentov je štúdio, ktoré sa filmovaním živí 15 rokov a jeho vklad bude personálny a technický, čo zníži náklady o asi 25 percent. Máme špičkové kamery, animátorov, všetku potrebnú techniku na postprodukciu. Na vývoj projektu prispel aj Audiovizuálny fond, niečo sme doložili a nakrútili trailer. Celý projekt má verejnoprávnych charakter, navyše musíme otvorene priznať, že žiadny veľký film sa tu nedá natočiť len biznisovým spôsobom, teda za súkromné peniaze. Veríme, že sa pridá aj RTVS a vezme to pod svoje ochranné krídla.
V akom je to štádiu?
Čakáme na vyjadrenie.
Keby sme urobili kiks, v branži si už nepípneme Nehrozí to, čo kedysi urobil trebárs Rudolf Biermann, že vzal od štátu milióny na Jánošíka, ale film nedokončil?
Garanciou je to, že nie sme ľudia, ktorí by opúšťali loď, keď sa nedarí. Nikto z ľudí, ktorí sa na projekte podieľajú, za sebou nemá dlhy voči štátu, nemôžeme si dovoliť pokaziť si meno. Niečo už máme za sebou, robili sme množstvo vecí aj so zahraničnými televíziami, a keby sme urobili podobný kiks, tak si v tejto branži nepípneme. Pokaziť si meno takouto blbosťu nám nestojí za to. Máme radi veľké výzvy, zatiaľ vždy vyšli.
Častým problémom filmárov sú dva extrémy – buď v snahe pritiahnuť diváka podľahnú bulváru a v obsahu robia nechutné kompromisy, alebo je film „akože umelecký“, ale v konečnom dôsledku len suchý a nezáživný, pre pár divákov. Čo s tým?
Preto chceme spolupracovať so Slovenskou televíziou, u nej tlačenie do bulváru nepredpokladáme. Navyše nechceme, aby to bolo suché, nezáživné, ale naopak – divácky atraktívne, hoci nebulvárne. Je bulvár, ak ukážeme, ako sa ľudia umývali pred pár storočiami? Ak ukážeme fungovanie vtedajších záchodov či remesiel? Prinesieme teda aj pikošky, ale všetko bude vizuálne aj obsahovo atraktívne.
Je logické, že autori chcú na svojom filme zarobiť. Kritici štátnych dotácií sa však môžu opýtať, prečo by mali zo svojich daní financovať súkromný biznis tvorcov.
Samozrejme, že každý chce za svoju prácu honorár, veď ju odvedie. Tento projekt má verejnoprávny charakter, z čisto súkromných peňazí sa naozaj pripraviť nedá. To je základná vec. Má potom nárok na verejnoprávne peniaze? Podľa nás áno. Hľadali sme podobný projekt inde vo svete. Takéto spojenie 3D, počítačových modelov a historickej reality ešte nikdy nik neurobil. Ani BBC, ani nik iný.
Tu sa dávajú obrovské peniaze na projekty, ktoré v televízii ukazujú bulvár, primitivitu a rôzne deviácie. Na to sa súkromné financie hľadajú ľahšie. Ak však chcete ukázať históriu, súvislosti a fakty, sponzori nestoja v radoch. Súkromná televízia nepovažuje za dôležité ukázať divákovi, akou lyžicou sa jedlo v 14. storočí, ako sa pripravoval oheň, ako vyzeral Likavský hrad v 14. až 17. storočí, čo bola valašská kultúra, ako ľudia pracovali, aby prežili.
Naša história, žiaľ, nie je v povedomí ľudí. Zastavte niekoho na ulici a spýtajte sa, či dokáže uviesť aspoň jedno významné meno z 15. storočia. Z neskoršieho obdobia si spomenie maximálne na Máriu Teréziu. Koľkí dnes vedia, že Banská Štiavnica kedysi bola európskym lídrom, hlavným mestom technológií? Kto dnes vie, čo boli tajchy a ako sa využívali? Sú to pritom nielen slovenské unikáty. Ale ukážeme napríklad aj pohanské zvyky aj kresťanskú liturgiu, všetko presne tak, ako sa podľa odborníkov naozaj odohrávalo.
Vždy to bude spojené s konkrétnymi pamiatkami?
Aj s územím. Chceme napríklad ukázať život vo Vysokých Tatrách začiatkom 20. storočia. Odpichneme sa od prvej stavby lanovky na Lomnický štít, ktorá bola v mnohých smeroch unikátna, ukážeme históriu športu, lyžovania, vtedajšieho obliekania, starý lyžiarsky mostík, pôvodný štýl skákania z neho, hokej na Štrbskom plese a podobne. Postavíme starú lanovku, predstavíme architekta Dušana Sama Jurkoviča, ktorý bol autorom jej dolnej stanice a patrí k najväčším osobnostiam našej architektúry. Stále nám to príde zaujímavejšie, ako sa v telke pozerať na hlúpu, ožratú a primitívnu pani, ktorá sa pre časť národa stala celebritou. Ukážme divákom aj alternatívy, ktoré ho navyše nenásilne vzdelajú.
Vo vizuále kompromisy nebudú, pri hudbe musia byť Ako vznikajú scenáre?
Najskôr nájdeme atraktívnu tému, potom veľa študujeme o danej dobe, robíme rešerše, hľadáme súvislosti, perličky, zaujímavosti. Neskôr hovoríme s historikmi, ktorí sa na dané obdobie a územie špecializujú. Zisťujeme vtedajšie zvyky, náradia, oblečenie, výrobu nástrojov, ideme do úplných detailov. Musíme totiž poznať aj presnú štruktúru omietky, ktorá sa na konkrétnej stavbe použila, ale dodnes sa už napríklad nezachovala.
Potom sa podrobne naskenuje celá pamiatka, počítačovo sa vyrobí jej pôvodná podoba z minulosti. Samotní komparzisti a sprievodca budú nakrúcať priamo na mieste, kde je často len torzo pôvodnej stavby. Samozrejme neostaneme len na tej pamiatke. Ak s tou dobou významne súvisí trebárs mučiareň či žalár, tak ich nájdeme, ukážeme a dáme do súvislostí. Pri Spišskom hrade chceme robiť vojenstvo, takže, logicky, ukážeme aj vtedajšie zbrane, delá, predstavíme vtedajšie bojové taktiky a podobne.
Každá doba mala svoju hudbu. Bude v tých dokumentoch autentická?
Máme informácie, aká hudba sa kedy hrala, budú s nami spolupracovať výborní skladatelia, ktorí sa od nej odpichnú. Samozrejme sa budeme snažiť, aby to bolo autentické, ale kým vo vizuálnej rovine kompromisy nebudú, tu sa im v istej miere nevyhneme. Zatiaľ sme to nerozoberali do podrobností, ale hudba v dokumente plní aj inú funkciu – vytvára atmosféru, burcuje dej a podobne.
Kedy sa má začať nakrúcať?
Budúci rok chceme urobiť prvé štyri diely.
Rozhovor bol autorizovaný, Tomáš Hulík a Paľo Juračka v prepise nič nezmenili.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
