Revolučný rok 1989 možno nebol takým zlomom, ako sa nám javí a z normalizácie toho veľa pretrvalo v spoločnosti po Novembri. Filozof a kurátor FEDOR BLAŠČÁK vraví, že dejiny z odstupu nie sú čiernobiele.
Aké má priemerný stredoškolák vedomosti o roku 1989?
"To závisí od rodičov a učiteľa dejepisu, ale plus-mínus žiadne. Keď robíme akcie v školách, tak sa stretávame so študentami, ktorí si bežne zamieňajú roky 1989 a 1968. Ale v niečom je to možno aj dobre. "
To vravíte ironicky?
"Úplne vážne. Pri ambíciách politikov ovplyvňovať obraz dejín a zavádzať do školských osnov hlúposti o vlastenectve či starých Slovákoch, chvalabohu, že deti tak ľahostajne prijímajú dejepis."
Ideálne to však asi nie je.
"Spoločnosť rezignuje na oblasť vzdelávania. Za dvadsať rokov sa ani len nezačala diskusia, čo by sa mohla skončiť dohodou, že vzdelanie je priorita číslo jeden, čo, samozrejme, je. Chýba nám tá úplne základná práca."
Zmeniť to chce projekt Memory Kontrol, ktorý ste založili a ten sa týka aj školstva.
"Nechceme nič meniť, len sa v rámci výučby snažíme otvárať dejiny po roku 1945, ktoré učitelia z časových dôvodov zvyčajne vynechávajú.
Projekt robíme v Žiline, žiaci chodia za nami na kultúrne centrum Stanica. Ponúkame aspoň nejaký základ, hoci je pravda, už aj ten býva pre žiakov často problém absorbovať."
Čo je vaším širším cieľom?
"Memory Kontrol sme nazvali intelektuálnou dielňou. Zakladáme si na neakademickosti a neformálnosti a aj týmto projektom si na žilinskej Stanici plníme naše intelektuálne záväzky k slobode.
Hoci produkujeme rôzne žánre – divadlo, verejné diskusie, výstavy, publikujeme spomienky pamätníkov, eseje aj historické štúdie, hlavný dôraz kladieme na prácu s publikom a na verejnú povahu našich aktivít. Základom projektu je webstránka.
Chceme robiť reflexiu súčasných dejín vo verejnom priestore a chceme, aby bola prístupná bežným ľuďom so širšími intelektuálnymi záujmami."
S minulosťou Slovenska sa vyrovnáva Projekt Memory, ktorého súčasťou sú verejné diskusie aj web. Na debatu v kultúrnom centre Stanica v Žiline vlani prizval Fedor Blaščák aktérov revolúcie – podpredsedu prvej slovenskej ponovembrovej vlády Vladimíra Ondruša (v strede) a tribúna revolúcie Jána Budaja. Foto - archív F. B.
Poníženie pre komisiou
Čo je pre vás dedičstvom normalizácie?
"Poníženie občana pred komisiou, ktorá o ňom rozhoduje. To presne bola mechanika fungovania v minulom režime. Chceli ste ísť študovať alebo to chcelo vaše dieťa a vy ste museli doložiť podpisy triednej učiteľky, riaditeľky, kádrový posudok, čo sa s vami ťahal zo školy na pracovisko až do nemoty.
Čo bolo zvrátené, v ponížení si ľudia boli rovní. Pri previerkach po roku 1968 mohol každý straník odvolať svoje kritické názory na okupáciu a ako ‚napravený hriešnik‘ nemal ďalšie problémy.
"Vyberať nejakú udalosť a vyhlásiť ju bodom nula je charakteristické pre totalitné režimy. Na akejsi mikroúrovni mohol byť takýmto novým začiatkom práve ´omyl´ a sebakritika občana pred komisiou.
Poníženie napokon mohlo mať decentnejšie podoby. Keď pracovníci ´kultúrneho frontu´ museli povinne podpisovať antichartu, tak celkom stačilo, že sedeli v divadle a všetko za nich povedali v prejave. Poníženie bolo v tom, že ich tváre zaberali kamery, aby národ videl, kto tam všetko sedí a akože s textom súhlasí.
Podobne antichartu podpisovali na pracoviskách. Najprv sa prečítal sa jej text a potom pracovníci dvihli ruky na súhlas. Otázka znie, či toto bola kolaborácia s režimom. Kolaboroval každý, kto dvihol ruku na schôdzi?"
A podľa vás?
"Nebudem moralizovať, ani to paušálne hodnotiť. Zaujímavejšie môže byť, ako to vidia sami ľudia, ktorí to zažili. Mnohí sa za to stále hanbia, vyťahujú historky a fígle, ktorými sami seba presviedčajú, že oni boli tí, čo hlavu pred režimom nesklonili.
Spomínajú, ako sa vyhovorili a išli k lekárovi, alebo ruku nezdvihli a prešlo im to, lebo si to nikto nevšimol.
Toto pamätníci úplne vážne vykladajú, akoby tým chceli spätne legitimizovať svoju občiansku odvahu. Môže to znieť smiešne, ale aspoň to ukazuje, aká dôležitá pre pamäť človeka býva symbolická rovina – a ako aj nevinné gesto v spomienkach môže získať rozhodujúci význam."
Dá sa tá odvaha a zbabelosť spätne rozkľúčovať?
"Veľmi ťažko. Potrebujete úprimných svedkov a solídny archív, oboje býva problém. Navyše, budúcnosť človeka mohla ovplyvniť maličkosť – napríklad náhodná pitka s nejakým papalášom, čo mu zabezpečilo dvadsaťročnú kariéru.
Lenže ten človek možno v tom okamihu nikomu nechcel liezť nikomu do zadku, len si práve vtedy potreboval vypiť. Rozhodla náhoda."
Skúsme príklad. Komunistom pred roku 1968 môžeme uveriť úprimné úmysly, ale vstúpiť do strany v čase normalizácie už bolo povážlivé. Je spravodlivé len pre členstvo v strane odsudzovať bývalého komunistu?
"V archíve sme našli listy, ktoré pri previerkach v roku 1970 písali niektorí vylúčení členovia strany na svoju obhajobu. Bránia sa v nich dosť nechutným spôsobom, tým, že kydajú špinu, udávajú a zrádzajú najbližšie okolie, lebo dobre vedia, že im ide o krk. Je celkom možné, že človek, čo písal takéto listy, zostal vylúčený zo strany a dnes to vnímame tak, že kládol odpor režimu.
Opačným sporným prípadom sú „čestní komunisti“. Tak vtedy nazývali ľudí, čo vstúpili do strany, nie preto, že boli oportunisti, ale napríklad chceli niečo zachrániť. Niekto, koho pokladali za autoritu, im nahovoril, že ak to nevezmú, tak napríklad na škole, kde pôsobia, zanikne katedra.
Tí ľudia to vzali a vstúpili do strany, hoci pre to mali problém s vlastným svedomím. Dnes ich druhí majú za zlých komunistov, no práve oni vďaka členstvu v strane mohli prikryť chrbát ľuďom pod nimi a všeličo zachrániť.
Nesmieme tiež zabúdať, že členstvo v strane malo svoje výhody a naopak, nestraníci museli odvádzať v kritických situáciách nadprácu.
A teraz – rozhodnite to!"
Foto - TASR
Normalizácia je stále v nás
K čomu ste skúmaním normalizácie dospeli?
"Čoraz ostrejšie vidím, že rok 1989 vlastne nebol takým zlomom."
Čo to potom bolo, bol ako nie radikálny spoločenský zlom?
"Došlo k zmene politického režimu, ale nie k radikálnemu spoločenskému posunu. Ak teda rok 1989 prirovnáme k trhline v zemi, tak toto je puklina, čo prekročíte jedným krokom.
Myslím, že už máme dosť odstupu, aby sme si začali všímať to, čo z minulosti pretrváva nielen to, čo sa zmenilo. Aj preto tento dnešný režim označujem ako neonormalizačný."
To je trochu silný výraz. Máme slobodu cestovať a slobodu slova. Čo má potom znamenať tá neonormalizácia? To, že v rádiu počúvame dookola Michala Davida a v televízii na Vianoce sledujeme socialistické rozprávky?
"To, o čom hovoríte, sú iba vonkajšie, a preto málo zaujímavé popkultúrne prejavy. Michal David ako symbol normalizácie je už predsa klišé.
Skúsme si radšej všímať kontinuitu mechanizmov, ktoré sa podieľajú na tvorbe spoločenského konsenzu a tie také zjavné nie sú."
Napríklad aké?
"Napríklad vzťah k majetku. Je zaujímavé sledovať, že hoci súkromné vlastníctvo neexistovalo, tak faktickými vlastníkmi štátnych podnikov boli už v normalizácii ich manažmenty, čo neskôr len potvrdila kupónová privatizácia.
Ďalšia pretrvávajúca vec je vzťah občana k moci. Ktosi vo funkcii – vrátnik, policajt, úradník, politik – má moc rozhodovať z nadradenej pozície. Vrchnosť a moc vnímame stále silne hierarchicky."
Len v dôsledku socializmu?
"Nielen, ale pre totalitnú spoločnosť je toto typické. Aj to ich odlišuje od demokracie, kde hierarchia tiež hrá svoju rolu, ale autoritu neodvodzujeme automaticky od moci.
V naozaj slobodnej spoločnosti sa môžete stať autoritou bez funkcie a naopak, aj vo funkcii môžete byť opovrhnutiahodným človekom, pričom verejné opovrhnutie máva i vážne praktické dôsledky. To je ten rozdiel, kam sme ešte nedospeli."
Čo to pre nás znamená?
"Že otvorenosť a demokratickosť – v zmysle plurality a rovnosti, nemám na mysli demokraciu ako politický systém s voľbami – na Slovensku nefungujú. Napriek fasáde demokracie s voľbami, ktorú sme prijali."
Skúste uviesť príklad.
"Pozrite sa, aká je na Slovensku úroveň verejnej diskusie, príkladom je socha Svätopluka na Bratislavskom hrade. Verejnosť, aj tá odborná, protestuje a po zmene garnitúry politik vytvorí komisiu z expertov, čo má dielo posúdiť. Komisia dôjde k záveru, že dielo je pochybné, politik však tento názor ignoruje, nechá sochu stáť.
Môžeme v tom vidieť hneď niekoľko vecí. Po prvé, v otvorenej spoločnosti by politik takúto komisiu nemusel zriaďovať, celkom by stačilo počúvať spontánnu verejnú debatu odborníkov. A po druhé, v spoločnosti so zdravou verejnou diskusiou a expertnými komunitami by politik odborníkov musel rešpektovať."
Toto má byť pozostatkom normalizácie?
"Ten vzorec je typicky normalizačný. Vrchnosť sa uvolí počúvať odborníkov, len keď sa sama opýta. Múdre hlavy sa zídu, povedia svoj názor a vrchnosť ich napokon nerešpektuje. Vrchnosť vlastne múdre hlavy použije, aby to vyzeralo, že rozhodla kompetentne, ale vo vzťahu k odborníkom hrala špinavú hru."
Hlavný rozdiel oproti normalizácii je, že dnešný občan má možnosť vyjadriť svoj názor, mobilizovať sa a zatlačiť na vrchnosť bez rizika, že ho pošlú do väzenia.
"To ani nepopieram, len sa pýtam, či to stačí. Že občianske iniciatívy existujú je jedna vec. Iná vec je to, že ich je málo a sú veľmi slabé. Už to, že treba na vrchnosť stále tlačiť a že sa hasia len tie najväčšie požiare, je niečo nezdravé.
Špeciálne v malých mestách na komunálnej úrovni poznáme stovky brutálnych mocenských zásahov, ako sú bezdôvodné výmeny riaditeľov inštitúcii, cenzúra, zastrašovanie a podobne. Možnosť občana zasiahnuť vo vlastnom meste do čohokoľvek od výrubu stromov, cez odvoz odpadu, po kultúrny program slávnosti by mala v zdravej komunite fungovať pluralitne – tak, že je veľa aktérov a každý z nich má k veci rovnaký prístup.
Ale toto nie je situácia na Slovensku. U nás máme inštitúciu alebo komisiu, čo má niečo na starosti a rozhoduje o tom za zavretými dverami."
Hrubá čiara: Memory Kontrol: 1989/2009
Revolucionári a ich chyby
Čo ďalšie nám z normalizácie pretrvalo?
"Normalizácia bola postavená na budovaní sociálneho kapitálu, ibaže toho individuálneho, nie kapitálu spoločnosti ako celku. Menou, ktorou ste platili pri postupe na spoločenskom a ekonomickom rebríčku, boli známosti, vzťahy, schopnosť pracovať s lokálnym systémom osobných lojalít.
Toto nám tiež pretrvalo, len to nie je skryté, ale viacej priznané. A aj práve preto tu dnes panuje obrovská spoločenská nedôvera."
Inými slovami, je to ako v divadle? Zmenilo sa nasvietenie, nezmenil sa mechanizmus?
"Ak politikov prirovnáme k hercom na javisku, tak na pozadí scény by mali byť občania. Tí sa politikom nielen pozerajú na prsty, ale majú moc priamo zasahovať, ak sa im niečo nepáči. Nielen v tých veľkých veciach, práve v maličkostiach. Toto tu však dvadsať rokov permanentne zlyháva."
Jeden názor za to viní príliš nežnú revolúciu. Komunistické elity nečakal trest, naopak, plynule prešli do novej doby a dokonca sa dostali späť k moci.
"Práve ľudia, čo zostali vo funkciách, prípadne si mocensky polepšili, sú dôkazom. Neonormalizácia nie je niečo, čo by som si vymýšľal. Ona tu je, je zabudovaná do revolúcie jej priamymi aktérmi.
Chyby napokon priznávajú aj sami zakladatelia VPN, ktorí do prvej ponovembrovej vlády vymenovali jediného ministra s nádejou, že budú komunistov kontrolovať zvonku. Ale robiť politiku a súčasne nebyť v politike nie je možné, tak ako neopravíte radiátor bez toho, aby ste vzali do ruky náradie.
Druhá vec je, že bez starých štruktúr vládnuť nešlo. Po revolúcii prišli ľudia vo svetroch na ministerstvá, ale bez toho, aby mali poňatie o kancelárskej kultúre, o základných úradníckych procedúrach. Je naivné myslieť si, že kdesi v zálohe čakali húfy kompetentných ľudí na vládnutie. Už nájsť tie desiatky spoľahlivých ľudí do parlamentu bol problém, nehovoriac o kompletnej výmene obrovskej armády štátneho aparátu – policajtoch, sudcoch, úradníkoch.
A do tretice aktéri zmeny dbali na to, aby zmeny v štáte prebiehali ústavným spôsobom. Nechceli vládnuť akýmisi revolučnými dekrétmi a riskovať, že ich budú ľudia v budúcnosti spochybňovať na súdoch. Prechod z normalizácie musel byť plynulý aj takpovediac z praktických a prevádzkových dôvodov."
Nebolo to zlyhanie, ale nevyhnutnosť?
"V niečom to naozaj nemohlo byť inak. Ale zaujímavé to začína byť, keď sa bližšie pozriete na tých držiteľov kontinuity. Na to, ako sa bývalí nomenklatúrni komunisti a eštebáci stávali mocipánmi v novom režime.
Ako sa syn šéfa plánovacej komisie do roku 1989 a ministra vlády Slovenskej socialistickej republiky dostáva po roku 1994 do vedenia tajnej služby, prípadne, ako sa jeden bývalý eštebák po návrate zo služby vo Washingtone stane doma správcom najväčšieho privatizačného fondu."
Minulosť je ako uzol
Vráťme sa k normalizácii. V čom nám bráni čiernobiely pohľad na minulosť?
"Schéma - zlý komunizmus a dobrá demokracia - je málo podnetná a nestačí, ak sa chcete dozvedieť niečo, čo nie je triviálne. Veľmi skoro totiž zistíte, že niektoré odpovede nie sú dostatočne zdôvodnené.
Ako je možné, že vládny hotel Bôrik a budovu rozhlasu v najtuhšej normalizácii navrhoval architekt vylúčený zo strany? Ako je možné, že Epocha, oficiálne vydavateľstvo ÚV KSS, vydalo v roku 1975 výber textov stredovekých filozofov? Téza, že za komunizmu bolo všetko zakázané, na toto dobrú odpoveď nedáva."
Ako sa hľadá dobrá odpoveď?
"Ak sa pozrieme na konkrétny príbeh a aktérov, začne sa nám odkrývať situácia, ktorá je z morálneho hľadiska omnoho viac nejednoznačná. Zrazu to musíme začať relativizovať, čo komplikuje akúkoľvek budúcu naráciu."
Čo vás na tom najviac hnevá?
"Keď je poznanie o minulosti príliš málo rozlíšené. To väčšinou svedčí o lajdáckosti. Ale ešte horšie je, ak sa málo rozlišuje, ale tvári sa to rozlíšene. To je prípad, keď rozlišovanie simulujeme rečami typu – ale veď nebolo všetko v komunizme zlé. Lenže to je veta o ničom, ak nie je rozmenená na drobné."
Obľúbené je hovoriť, že milióny ľudí žili svoje jedinečné životy, ktoré nemáme právo vtesnávať do jedného obrazu.
"Ľudia cítia nostalgiu za socializmom z rôznych dôvodov. My však z toho musíme vyberať to podstatné a sledovať súvislosti s režimom.
Je to ako obrovský špagát, ktorý niekto desaťročia zauzľoval. Rozpliesť ho je otravná práca, pri ktorej musíte postupovať pomaly a postupne. Nestačí povedať, že jeden uzol je fajn a druhý menej fajn.
To, čo musíme robiť, je namáhavo rozplietať tie uzly v poctivej verejnej diskusii. Rozhodovať, ktoré miesta sú najcitlivejšie miesta a prečo. A týmto miestam sa potom dôkladnejšie venovať."
Videli ste film Eštebák?
"Nevidel, ale videl som Nvotovu Muziku."
Čo na to vravíte? Je to tá reflexia minulosti, ktorú potrebujete?
"Muzika je pre mňa príkladom filmu, kde sa v rámci rozmotávania minulosti neudeje vôbec nič. Akurát sa niečo začne, emocionálne sa to zafarbí a tým to hasne.
Na Slovensku pritom máme čo robiť, náklad, ktorý si nesieme z minulosti, je ťažký. Deportácie židov alebo správanie komunistov k elitám – že ľudí s víziou sme odtiaľ systematicky vyháňali alebo rovno obesili – to všetko sú škvrny na našej kolektívnej identite, ktoré sa nedajú odčiniť, iba zabudnúť, čo sa nevypláca. Treba sa s tým popasovať, ale nie používať hlúpe schémy ani romantizovať. To je nanič."
V roku 2009 si Stanica v Žiline pripomenula výročie novembra výtvarnými inštaláciami šitými priamo na miesto – vzadu inštalácia Alexa Mlynarčíka: Závery 89. zjazdu nesplníme, vpredu spomienka na disidenta Marcela Strýka. Foto - archív F. B
Nemá zmysel opľúvať komunistov
V novembri 1989 ste mali pätnásť rokov. Čím vás táto doba priťahuje?
"Základom je asi rodina – to, že otec nebol v strane, čo čítal, akú mal knižnicu – a obyčajná zvedavosť spojená s hravosťou.
Chcem sa dozvedieť niečo nové spôsobom, ktorý si viem užiť. Vyštudoval som filozofiu, ale jej akademické podoby ma prestali baviť, a tak robím filozofiu v praxi. Menej čítam spisy klasikov a viac sa pohybujem medzi ľuďmi."
Ale prečo normalizácia?
"Nesiem si v sebe napríklad otázku, či by generácia mojich rodičov bola inou, keby sa dejiny po roku 1968 vyvíjali inak. Či prežiť šťastný a slušný život tak veľmi súvisí, alebo nesúvisí s vonkajšími okolnosťami. Okrem toho, ak chcete klásť nároky na okolitý svet, tak by ste si o ňom mali zistiť, prečo je taký, aký je."
Ovplyvnil vás nejaký príbeh? Osud – dajme tomu – hrdinu?
"Pre mňa bol takým človekom Marcel Strýko. Košický disident a po novembri krátko politik nie je veľmi známy, zomrel v roku 1995. No jeho život je príbehom, čo mi veci osvetľuje tak, že mám chuť robiť svoju prácu poriadne, ako keby si to ten človek zaslúžil, keby tu bol.
Pre mňa je Macerl Strýko príkladom obyčajného hrdinu a nájsť hrdinskosť v obyčajnosti je na Slovensku vzácne. Iný taký príklad je Ľudovít Didi, Róm, ktorý spolu s manželkou Máriou podpísal Chartu 77."
Reakcie pod rozhovorom si asi dokážete predstaviť. Prečo počúvať poúčanie niekoho, kto tie časy nezažil a nevie aké boli? Odkiaľ berie právo hodnotiť tých, ktorí ich zažili na vlastnej koži?
"Práve preto to nerobím. Nemá zmysel opľúvať komunistov, eštebákov, morálne sa nad kýmkoľvek vyvyšovať. Minulosť je ako špagát. Treba ju namáhavo rozplietať a presviedčať všetkých ostatných, že narovnaný špagát bude slúžiť lepšie.
Mimochodom, naša všeobecná alergia na moralizovanie je vlastne tiež zdedená z čias normalizácie. Nie sme zvyknutí vznášať morálne nároky na verejné konanie, pretože morálne nároky boli dlho čímsi, čo bolo treba nechať za dverami svojho bytu.
Napríklad, všimnite si, ako často sa tu pri kauzách argumentuje, že to a to nebolo nezákonné, iba to smrdí. Ako keby smrad nemal prekážať."
Čo sa s tým dá robiť?
"Niekto si to tu bude musieť odpracovať. Vyrovnanie sa s minulosťou nepríde len tak. A musí to prísť zvnútra, nikto zvonku nám neprinesie múdre rady, ako to musíme urobiť.
Toto je historická úloha našej generácie, prvej v dejinách tejto spoločnosti, čo sa môže naplno slobodne rozhodovať, stanovovať budúce štandardy. Som zvedavý, ako s tým naložíme."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
