V piatok bude Svetový deň na zastavenie vzniku preležanín. Košická geriatria ich zastaviť vie.
KOŠICE. Už dva roky píše ministerstvo zdravotníctva usmernenie, ako predchádzať preležaninám v nemocniciach. Tie sú dlhodobo prehliadaným problémom.
Pacienti s preležaninami (odborne dekubitmi) nie sú ani vo Vysokošpecializovanom odbornom ústave geriatrickom sv. Lukáša v Košiciach nič výnimočné.
S dekubitom na päte sem previezli pred dvomi dňami aj 85-ročnú Teréziu Železníkovú.
Nad posteľou starenky sa skláňa rehoľná sestra Tadea a dve sanitárky. Opatrne jej ošetrujú a preväzujú hlbokú ranu, pomaly ju obrátia na bok, aby si ubolené a stŕpnuté chrbtové svaly oddýchli, podkladajú pod nohu vankúš.
„Sú to zlaté dievčatá. Lietajú okolo mňa,“ usmieva sa babička. Po úraze jej operovali na traumatológii bedrový kĺb. Niekoľko týždňov ležala v nemocnici.
Pravdepodobne zanedbaná starostlivosť vážne poškodila kožu a podkožné tkanivá.
Prístup a posteleČo to je
Preležaniny
bolestivé modriny a rany spôsobené dlhodobým ležaním na jednej časti tela;
pri zanedbaní môžu byť rany hlboké až do kosti, pri zápale ohrozujú život.
„Nemám preležaniny, aj keď od úrazu takmer pred dvomi mesiacmi som v podstate len ležala. Dcéry a sestričky ma stále polohujú. Teraz ma znovu učia chodiť,“ teší sa spolubývajúca, 70-ročná Mária Vantová.
Prevencii a liečbe dekubitov venuje 120-členný personál veľkú pozornosť. V ústave si uvedomujú, že preležaniny sú vstupnou bránou pre infekcie a u starších ľudí často aj začiatkom konca.
V priebehu dvoch rokov získali štyridsať elektricky polohovateľných postelí, antidekubitné matrace, podložky a pomôcky, o ktorých predtým mohli len snívať. Dnes zo 120 lôžok môžu pacientov bez problémov polohovať na jednej tretine.
„Je to obrovská pomoc. Mali sme pacienta, čo u nás ležal dva roky, a nemal ani jeden dekubit,“ hovorí denná sestra Beáta Filepová.
Okrem technického vybavenia je rozhodujúci citlivý a obetavý prístup zdravotníkov.
„Ležal u nás pán, ktorý mal dekubity až po kosť. Nie je to príjemný pohľad a nie je jednoduché človeka, ktorý pomaly umiera, ošetrovať, hnisavú, bolestivú a zapáchajúcu ranu čistiť. Mám čo robiť so sebou, aby som nedala najavo pocity a presvedčila ho, že netreba sa vzdávať. Je to rehoľa nielen pre nás,“ vysvetľuje denná sestra Marietta z rehole božského vykupiteľa.
Majú evidenciuV ústave zaviedli pred dvomi rokmi špeciálnu evidenciu dekubitov aj s fotodokumentáciou.
Pomáha ako právna ochrana v prípadných sporoch s príbuznými či inými zariadeniami aj pri vymáhaní platieb od poisťovní, pretože liečba je nákladná, či pri vzdelávaní.
Väčšina klientov s preležaninami prichádza do ústavu z iných zdravotníckych zariadení.
„V prepúšťacích správach často nie je informácia o vážnom poškodení kože a podkožného tkaniva, stáva sa, že o tom nevedia najbližší príbuzní,“ hovorí námestníčka pre liečebno-preventívnu činnosť Valéria Tarabová.
Hoci veľa pacientov odchádza z ústavu s vyliečenými preležaninami, často končia v zariadeniach sociálnych služieb, kde sa ich stav zhorší.
„My sa vytrápime a efekt je nulový. Domovy dôchodcov sú plné ťažko chorých ľudí, o ktorých sa nemá kto po medicínskej stránke postarať,“ upozorňuje Tarabová.
Návod na rany odložiliOdborné usmernenie o liečbe a prevencii preležanín pripravuje dva roky.
BRATISLAVA. Preležaniny sú na Slovensku tabu. Neexistujú prieskumy o ich výskyte v nemocniciach a viacerí zdravotníci ich dokonca popierajú.
Nemocnice sa bránia čo i len vpustiť novinárov na oddelenia, kde by sa mohli vyskytovať.
Stále sa „nedá dopracovať“ k poriadnym prieskumom na výskyt preležanín, hovorí aj sestra Ľubica Kočanová, ktorá sa dlhodobo venuje ich liečbe a prevencii.
„Manažmenty nemocníc preležaniny neustále tutlú a nepriznávajú.“
Jediný prieskum výskytu v minulosti urobil Štefan Krajčík, prednosta geriatrickej kliniky v bratislavských Podunajských Biskupiciach. Medzi ležiacimi pacientmi narátal v niektorých zariadeniach od desať až do 68 percent s preležaninami.
Keď denník SME pustil pred dvomi rokmi vtedajšiemu ministrovi zdravotníctva Ivanovi Uhliarikovi (KDH) video pacientov s hlbokými preležanými ranami, sľuboval nápravu.
Šéf sekcie zdravia Mario Mikloši z ministerstva mal pripraviť najneskôr do prvého štvrťroku 2012 odborné usmernenie o preležaninách.
„Neprijalo sa to, lebo sme mali priority oddlžiť nemocnice, pripravovali sme ich transformáciu, boli štrajky a potom padla vláda,“ hovorí Uhliarik.
Uhliarik odišiel, Mikloši naďalej zostal šéfom sekcie. Usmernenie však stále nie je hotové.
Najnovšie by sa podľa hovorkyne ministerstva zdravotníctva Zuzany Čižmárikovej malo stať účinným v prvom polroku 2013.
Od 1. marca budúceho roka by podľa nej mali preležaniny získať aj väčšiu váhu pri hodnotení zdravotnej starostlivosti v nemocniciach, podľa čoho im štát posiela peniaze.
Ján Krempanský
Kočanová: Zlepšenie nevidnoO pacientov s preležaninami sa začala verejnosť viac zaujímať pred dvoma rokmi po blogoch zdravotnej sestry ĽUBICE KOČANOVEJ.
Zlepšila sa za posledné dva roky prevencia a ošetrovanie preležanín?
„Vychádzajúc z toho, že podľa svetových prieskumov 95 percent preležanín nemusí vzniknúť, musím povedať, že Slovensko prešľapuje na jednom mieste. Žiadne zlepšenie nevidno.“
Prečo stagnujeme?
„Nesebestačným pacientom nevieme poskytnúť poriadnu prevenciu. Ani nie je snaha o zmenu, pretože prevencia proti preležaninám nie je biznis. Nestačia zanietení jednotlivci.“
Čo treba urobiť, aby sa to zlepšilo?
„Riešenie je v transparentnosti a zviditeľnení problému. V priznaní si chýb. Nie pre sankcie, ale pre zlepšenie. Najprv si treba uvedomiť, kto je na vine.“
Kto?
„Je to v zlej organizácii práce v nemocniciach. Na ťažkých oddeleniach je v dennej službe viac lekárov ako sestier. Malo by to byť naopak. Na oddeleniach v dennej službe nie sú sanitári, pretože sprevádzajú pacientov na vyšetrenia.“
Pomohlo, že sa preležaniny stali indikátormi kvality?
„Indikátor je zavádzajúce číslo. Nie je objektívne. Vyjadruje pomer všetkých pacientov s preležaninami, ktorí sú hospitalizovaní v nemocnici za rok k celkovému počtu pacientov. Bolo by to spravodlivejšie, keby bol pomer – celkový počet pacientov s preležaninami počas jedného roka k celkovému počtu nesebestačných pacientov.“
Okrem polohovania pacienta zdravotníkmi bol problém aj s nekvalitnými posteľami. Už sa to zlepšilo?
„Nie je vôľa vymeniť staré 40ročné postele. Nie je to biznis pre manažmenty nemocníc. A preto to nechávajú tak.“
Nemocnice hovoria, že na výmenu postelí nemajú peniaze.
„To je klišé, za dvadsať rokov sa už postele mohli vymeniť. Niekoľko príležitostí na výmenu nemocnice mali. Peniaze sú. Povedať, že polohovateľné postele sú drahé, je zavádzajúce. Lôžka sa dajú vysúťažiť kdekoľvek na svete za dobrú cenu.“
Ján Krempanský
Beata
Balogová
