ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Rodičia sa prihlásia, až keď má dieťa 18 a peniaze

Čo odpovedať druháčikovi na otázku, prečo babka zhorela pred jeho očami, keď ľudia obvykle nehoria?, pýta sa v rozhovore Kristína Brnčová.

Narodila sa v roku 1982 v Banskej Štiavnici, vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Už počas školy praxovala v detskom domove. Pracovala ako asistentka učiteľa na špeciálnej základnej škole v Banskej Štiavnici, po dvoch rok(Zdroj: archív K. B.)

Patrí k tým, ktorí sociálnu prácu nielen vyštudovali, ale ju aj s láskou robia. Demotivujúcu mzdu jej nahrádza radosť z pokrokov často ubolených detí. Kristína Brnčová v rozhovore pre SME.sk.

Predstavme si dieťa v nasledovnom prostredí – matka alkoholička, otec tyran, strýko ho sexuálne zneužíva, ako normu nasáva hlad, krik, bitky, krádeže, zlobu, neúctu, nemôže sa učiť ani riadne vyspať. Môžeme mu potom vyčítať, že v pätnástich začne kradnúť, piť, fetovať a v dvadsiatke niekoho okradne či zabije?

Takéto deti sú obeťou sociálneho prostredia, zlo nenasávajú vlastným pričinením. Sú nemými a nedobrovoľnými svedkami hrozných vecí, o ktorých sa iným ani nesníva. Raz som učila žiačika, ktorý mi z ničoho nič povedal: „Teta Kristínka, viete o tom, že mi v noci zhorela babka?“ Zastavila som ho, že o takých veciach sa nesranduje. Poobede som sa dozvedela, že tá babička naozaj zhorela, a to pred jeho očami. Dôvodom bol lajdácky namontovaný sporák. Nik z nás pritom netušil, čo si to dieťa nesie v tom svojom batôžku pocitov, čo všetko musí v sebe spracovať. Čo mu odpovedať na otázku „prečo babka zhorela, keď ľudia obvykle nehoria?“ Druháčikovi!

Nejde o fatálne zlyhávanie štátu? Nemali by byť deti neschopným rodičom promptne odobraté a umiestnené u blízkej rodiny či náhradných rodičov? Veľa sa hovorí o Anglicku, a vyzerá to tak, že viaceré deti tam úrady odobrali aj neprávom. Na druhej strane u nás ostávajú v rodinách aj také, ktoré sú dlhodobo fyzicky aj psychicky týrané, hladné, bosé, špinavé, choré či žobrajúce.

Samozrejme. Za normálnych okolností by také dieťa bolo okamžite odobraté z rodiny a umiestnené do prostredia, ktoré mu umožní normálny vývin. U nás v Kremnici máme v detskom domove aj deti, ktoré prišli z katastrofálnych podmienok, z chatrčí plných potkanov. Kým sú však maličké, neuvedomujú si to, často nám posunkami ukazujú, že mama aj otec boli dobrí, že chcú ísť späť. Naopak, staršie deti túto možnosť vačšinou odmietajú. Prišla za mnou ôsmačka a posunkovala, ako veľmi sa nechce vrátiť domov. Ani na sviatky, ani vôbec, pretože sú tam myši, krik, bitky a alkohol.

Niektoré deti v ústavoch končia aj z pohodlnosti rodičov

Jiří X. Doležal v časopise Reflex opisuje príbeh matky ťažko mentálne retardovaného autistu. Sebadeštrukčnému synovi podriadila svoj život, čím do úzadia ustúpila rodina. Tá už funguje len na papieri. Po ôsmich rokoch je tak na dne, že myslí na samovraždu s tým, že zabije aj dieťa. Autor z toho vyvodil jasný názor, že vymeniť normálny život rodiča za pohodlie chorého nemá zmysel, a tieto deti patria do ústavov. Ako to vnímate?

To je na polemiku. Sú prípady, keď sa rodina kvôli takejto situácii skutočne rozpadne na jednotlivé články, a to len preto, že jeden z nich na seba objektívne viaže väčšinu pozornosti. Na druhej strane vstupuje do hry aj materinský cit. Určite by som negeneralizovala a nevyvodzovala definitívne závery, čo je lepšie, a už vôbec nie na základe jedného prípadu. Každý je totiž individuálny.

Ako radiť, keď detailne nepoznáme psychiku tej mamy? Možno by jej pomohla opatrovateľka, ktorá by ju aspoň na šesť hodín denne odbremenila, aby sa mohla zregenerovať a pokračovať v starostlivosti. Nie som si istá, či je poslanie dieťaťa do ústavu vždy pomocou, do hry totiž vstupuje iks iných faktorov.

Napríklad?

Nevyčítala by si to? Neprenasledovalo by ju to každú minútu, ktorú by nestrávila so synom? Možno áno, možno nie, ale keďže to nevieme, nemôžeme ani povedať, čo by bolo lepšie. Niekedy ústav rodine pomôže, ale garancia vyriešenia všetkých problémov to určite nie je.

Poznám ľudí, ktorí dali postihnutého do ústavu, ale aj takých, ktorí si ho nechali doma a starajú sa oň desiatky rokov. Viacerí z tých, ktorí volili ústav, trpia výčitkami. Neuľahčuje im to ani okolie, keď na nich ukazuje prstami za to, že sa „zbavili“ dieťaťa. Sú však tie výčitky svedomia oprávnené?

Bolo by nesprávne špárať sa v svedomí iných, na to nemám právo. Za seba môžem uviesť, že by som výčitky mala, na druhej strane zatiaľ nemám vlastné deti, takže by som len teoretizovala. Dokážem však pochopiť, že ak dieťa objektívne potrebuje celodennú starostlivosť a rodičia nie sú schopní ju poskytnúť, riešením môže byť ústav. Imobilné deti s mimoriadne ťažkými postihmi sú vždy na zváženie, a ja by som bola posledná, kto by na takého rodiča ukazoval prstom.

Osobne si nemyslím, že väčšina dá dieťa do ústavu a začne sa cítiť spokojne či nebodaj odľahčene. Výčitky kdesi vzadu v hlave ostávajú a občas sa prederú na povrch. Na druhej strane musím priznať, že poznám aj takých, ktorí sa detí zbavujú len preto, aby mali pokoj, dokonca opakovane. Do hláv im síce nevidím, ale cítim, že sú aj takí, čo to činia z pohodlnosti. Aká je však šanca pritlačiť na ich svedomie? A majú vôbec nejaké?

10.jpg

Rodičia sa prihlásia, až keď má dieťa peniaze

Stáva sa aj to, že niekto sa zbaví dieťaťa tým, že ho dá do ústavu, ale po dovŕšení jeho osemnástky ho chce zrazu domov, lebo dieťa už má priklepnutý invalidný dôchodok alebo niečo našetrené. Aj vy ste na blogu písali, že deti s peniazmi vo vreckách majú vyššiu hodnotu.

Žiaľ, deje sa to často, najmä pri detských domovoch. Napríklad ak sociálna pracovníčka odoberie dieťa z rodiny a umiestni ho do ústavnej výchovy, rodičia oň bežne celé roky neprejavia záujem. Dokonca ani o jeho súrodencov, ktorí sú často roztrúsení v rôznych mestách. V detskom domove sa mu niekto roky venuje, vychováva ho, učí základným hygienickým návykom, motivuje študovať a podobne. Dovŕši však 17 rokov a na scéne sa zjavia rodičia. Najskôr príde prvá pohľadnica, potom návšteva a dieťa je uveličené, aký je oň záujem. Netuší, že rodičom ide o jeho peniaze, že si len nenápadne pripravujú pôdu na to, aby ho v osemnástich zištne vzali „na milosť“.

Ako na to deti reagujú?

Rôzne. Niektoré to odmietajú, lebo chcú ostať a ďalej študovať, iné sa chcú vrátiť domov s argumentom, že mama už vzala späť aj ostatných súrodencov. Rodičia totiž používajú psychický nátlak, zrazu na všetko nájdu peniaze – na nový mobil aj počítač. Dieťa má problém odlíšiť manipuláciu od nezištného konania, a tak sa podriadi.

Laik by možno čakal, že rodiča, ktorý sa prihlási po rokoch, skôr tvrdo zavrhne.

Naopak, deti aj takýchto rodičov často vnímajú ako autority, nie sú schopné postaviť sa im na odpor. Stáva sa, že trebárs dieťa z osady skončí v útlom veku v ústave, aby sa do nej v osemnástich vrátilo. V krátkom čase sa tam potom na neho nalepia pôvodné vzorce správania. Mali sme prípad, keď 18-ročný slušný chalan s dobrými vyhliadkami zrazu na tlak matky odišiel do osady. Dovtedy o neho nejavila záujem, zacítila však peniaze. Dnes má len 19 a jeho priateľka už čaká dieťa.

13.jpg

Stáva sa, že v osobitných školách končia aj deti, ktoré tam nepatria

Aké deti končia v špeciálnych základných školách?

Tie, čo nie sú schopné zvládať učivo v bežnej škole, teda ich inteligenčný kvocient a ďalšie faktory neumožňujú fungovanie v klasickej triede. Učivo sa tam preberá inak, pomalšie, je ho menej. Neraz sa tam stretnú deti s poruchami správania, emócií, nálad, so syndrómom ADHD, teda hyperaktivity, ale aj mentálne či fyzicky postihnuté.

Takže sa môže stať, že v jednej triede sa učia agresívne deti s poruchou správania spolu s deťmi s Downovým syndrómom?

Áno, lebo tie triedy sú kombinované.

Ten systém mi príde zvláštny. Niektoré deti z našich špeciálnych škôl napríklad v cudzine zvládajú tie bežné. Ukázalo sa to po odchode niektorých rómskych rodín do Anglicka. Neznamená to, že do týchto škôl náš systém občas uvrhne aj deti, ktoré tam nemajú čo hľadať, trebárs len preto, že sú tmavé?

Stáva sa to veľakrát. Na druhej strane sú častou príčinou takéhoto zaradenia dieťaťa samotní rodičia. Mne osobne sa stal prípad, keď som išla so žiakom na psychiatrické vyšetrenie. Stretli sme jeho matku. Na rukách držala ďalšie dieťa, a keď som sa prihovorila, reagovala slovami, že „aj tento k vám bude chodiť.“ Akoby mu už vopred predurčila cieľ, na ktorý má v živote nárok. Keby sme boli výberová škola na mimoriadne talenty, tak ma to poteší, ale hovoriť, že aj moje druhé dieťa skončí v špeciálnej škole, mi prišlo kruté.

O zaradení dieťaťa snáď nerozhoduje len rodič, musí to odobriť nejaká inštitúcia.

Robia to špeciálne pedagogické poradne, kde sa dieťa diagnostikuje, ale platí aj to, že mnohí rodičia by chceli svoje dieťa rovno prihlásiť do špeciálnej školy. Vedia totiž, že tam bude prosperovať viac ako v bežnej škole so silnou konkurenciou. Neraz o tom teda rozhoduje aj obyčajná pohodlnosť. Samotné prijatie dieťaťa do špeciálnej školy však vždy závisí od posudku odborníka.

Poznám prípad, keď do špeciálnej školy preradili dievčinu, ktorá normálne zvládala základnú školu, ale po sexuálnom zneužívaní členom rodiny sa zmenila k horšiemu. Náš školský systém teda obeti, ktorá za nič nemohla, miesto hľadania či poskytnutia adekvátnej pomoci nadosmrti vytýčil pozíciu outsidera.

Súhlasím, a práve preto si myslím, že presuny detí do špeciálnych škôl by sa mali veľmi dôkladne priebežne prehodnocovať. Ak vidíme progres, ak sú mantinely dieťaťa na úspech širšie, malo by sa vrátiť späť. Konkrétne u nás sa rediagnostika vykonáva, ale či je to tak všade, a či sa všade robí poctivo, si nedovolím posúdiť.

Platí ale, že presunúť dieťa z bežnej školy do špeciálnej je oveľa ľahšie, ako mu umožniť vyškriabať sa späť?

Nepochybne áno.

14.jpg

Samotný trest by pre dieťa veľký efekt nemal

Ako sa dajú zvládať deti s ťažkými poruchami správania?

Stále sa učím od skúsenejších kolegýň. Snažíme sa byť citlivé ku každému podnetu, ktorý by mohol vyvolať agresívny amok. Ak napríklad vidíme, že autistický žiak nemá rád presun učebnice z jedného miesta na druhé, dohliadame, aby mu to nerobili ani spolužiaci. Chce to veľkú empatiu aj nervy, lebo stačí sa na chvíľu otočiť a deti to zneužijú.

Zaberá aj systém motivácie, teda odmien a trestov?

Určite, hoci v trochu inej forme ako u ostatných. Tieto sú dosť citlivé na faktor záujmu a nezáujmu. Ak sa im pozdáva nejaká aktivita, ale predtým urobili niečo, čo nesmeli, dobrou motiváciou je ukázať im, že si to musia zaslúžiť svojím správaním.

Konkrétne?

Ak niečo nacvičujeme, neposlušné dieťa sa smie chvíľu iba pozerať, nie sa priamo zapájať. Keď si uvedomí chybu a ospravedlní sa, môže sa pridať. Dnes sa mi stalo, že sme so žiakmi pokrájali jablká z našej úrody a roznášali ich do ostatných tried. Jedno dieťa však na predchádzajúcej hodine chytilo absolútny nervový záchvat. Samozrejme sa chcelo zúčastniť aj tejto akcie, lebo pre tento typ detí je príťažlivá a zábavná. Tým, že sme ho dočasne vyradili, malo možnosť uvedomiť si svoju chybu. Zabralo to.

Faktom je, že ospravedlniť sa za chybu často máme problém aj my, zdraví. Nemajú to potom tie deti oveľa ťažšie?

Niektoré nepočujúce deti zvyknú posunok „prepáč“ zneužívať. Urobia čosi zlé, vy sa na ne zamračíte, oni ukážu ten správny posunok a myslia si, že je to vyriešené a zahladené. Vtedy je treba podržať ich chvíľu v neistote, aby si uvedomili, že zadarmo nič nedostanú. Treba im to, samozrejme, aj empaticky a trpezlivo vysvetľovať, samotný trest by veľký efekt nemal.

3.jpg

Žijú v tom, že ak niekoho nezbijú, iný zbije ich

Čo deti s poruchami správania? Dokáže si dieťa po amoku uvedomiť, že spravilo prešľap?

Ich pocit smútku a ľútosti neraz nastupuje až vtedy, keď vidia, že sa ide niečo zaujímavé diať, a oni by sa potenciálne nemohli zúčastniť. Vtedy sa ospravedlnia, ale len zo zištných dôvodov. Iné deti to zase riešia spontánne – nepovedia slovko prepáč, ale objímu vás, oprú si hlavu o vaše plece, chytia vás za ruky.

Nedávno som suplovala a jeden žiak sa snažil rozhodiť celú hodinu. Slušne som ho poslala za dvere, aby porozmýšľal, čo urobil zle. S tým, že sa môže vrátiť, keď bude cítiť, že ho to úprimne mrzí. Odišiel s trucom, že je mu to jedno. Lenže zrazu počul, že v triede sa na niečom smejeme, zabávame, tlieskame. Vrátil sa teda s výhovorkou, že robil zle, lebo iní do neho skákali. Nebolo to úprimné, tak som ho poslala späť. Vrátil sa, uznal svoju chybu, ale trval na tom, že do neho skákal aj spolužiak. Zavolala som si teda aj jeho, s oboma som sa porozprávala, navodila pokojnú atmosféru, a zafungovalo to.

Deti totiž truc rýchlo prejde, najmä ak vidia, že vám nejde o ubližovanie, ale rovnocenné fungovanie. Musia cítiť lásku, doma ju neraz nemajú. Najhoršie je, ak má dieťa pocit krivdy, že sa mu ublížilo neprávom. Základom našej práce je teda vysvetľovanie a ochota zdôvodňovať naše kroky, lebo nie je nič horšie, ako keď vníma, že ho podceňujete.

Na blogu ste písali, že deti zo sociálne slabého prostredia sa naučili žiadať len konkrétne veci – zapaľovač, rožok, peniaze, žuvačku, cigaretu. Boja sa však pýtať niečo abstraktné – lásku, cit, pokoj, porozumenie.

Tak to funguje, vidím to dennodenne. Majú vážny problém vysloviť čokoľvek o vlastných emóciách, o tom, čo ich trápi. Boja sa priznať, že majú strach, že im chýba láska, že túžia po uznaní okolia. Stále len bojujú a prekrývajú to drzosťou či výmyslami. Napríklad pre dosiahnutie uznania povedia kamarátom, že doma majú televízor, hoci to nie je pravda. Bežné deti v normálnych rodinách sa pritom bavia aj o tom, čo prežili, čo budú robiť poobede, čo plánujú a tak ďalej.

Tieto deti preto musíme naozaj ťažko učiť, že je úplne normálne, aby za niekým prišli a povedali „chcem sa s tebou porozprávať a poradiť.“ Nikdy o tom nepočuli, majú okolo seba obranný štít, ktorý ich drží v ilúzii, že keď budú tvrdé, prežijú. Pud sebazáchovy im navráva, že ak niekoho nebudú biť oni, iný zbije ich. City v ich svete nemajú miesto.

Áno, takéto deti často nevedia ani to, čo znamenajú slová ako cukráreň či ZOO. Známy, ktorý robil šéfa decáku, mi spomínal chlapca, ktorý sa v 11 rokoch neskutočne tešil, že sa prvýkrát odviezol skutočným autobusom.

Keď som chodila s deťmi na psychiatrické vyšetrenia do Zvolena či Žiaru nad Hronom, neraz som ich vzala do cukrárne. Rozžiarili sa im oči a niektoré sa úplne vážne pýtali, či naozaj na svete existuje toľko druhov zmrzliny. Pýtali sa, či si tam môžu sadnúť, prišlo mi to až absurdné. Také bežné veci, a nik im ich neukázal? Na každú banalitu potrebovali moje prikývnutie, odobrovala som každý krok, napríklad slovami „áno, môžeš si vziať zmrzlinu, keď ti ju ujo podáva,“ alebo „áno, môžeš si tu sadnúť a rozprávať sa s ostatnými.“ Jednoducho nepoznali svet mimo svojich obydlí.

Ako na takéto rozširovanie ich obzorov reagujú rodičia?

Niektorí negatívne. Občas sa stane, že rodičia dieťa na vyšetrenie oblečú do roztrhaných špinavých vecí a pridajú dotrhanú tašku. V dobrom záujme, aby sme s nimi v autobuse či v čakárni nesmrdeli, sme deti prezliekli do čistých vecí, dali im nové tašky a podobne. Zámerne sme vyberali veci, ktoré sa deťom páčia, a verte, že ak sú zo slabých sociálnych pomerov, tešia sa z každej drobnosti.

Rodičia sa potom prišli sťažovať, že čo si to dovoľujeme, že sa nemáme do takých vecí starať. Boli to presne tí rodičia, ktorí sa celý rok neukážu na rodičovskom združení, dokonca odignorujú vystúpenie svojich detí na Deň matiek, hoci si pre ne pripravili nádherné vystúpenia.

7.jpg

Mentálne hendikepovaní sú naozaj šťastnejší

Deň matiek ste opisovali na blogu. Že decká sa snažia, tancujú, spievajú, hrajú divadlo, recitujú, rozošlete pozvánky, rodičov pozvete osobne, a aj tak sa ich z 35 na vystúpení ukáže možno päť.

Bola som z toho smutná, lebo ide o deti. Prípravu brali zodpovedne, žili vo viere, že maminy prídu, lebo im to aj mesiac dopredu sľubovali. Lenže klamali a neukázali sa. Keby to povedali hneď na začiatku, ušetrili by dieťaťu veľké sklamanie pred ostatnými. Ako sa má cítiť desaťročné dievčatko, keď vidí prázdne drevené stoličky? Príde za mnou a povie: „Teta Kristínka, ale oni neprišli.“ Zachraňujeme to tým, že určite chceli, ale z nejakého dôvodu nemohli, možno museli ísť nakúpiť. Nemáme srdce povedať im, že tí rodičia sa na to vykašľali. Sami sme z toho naštvaní, vnútorne vieme, že ich nemáme obhajovať, ale dieťa od nás nechce počuť kritiku, potrebuje nádej.

Písali ste ale aj to, že smutných detí bolo málo, lebo väčšina už je zvyknutá.

Áno, zvykli si, zatrpkli, už ich to neprekvapuje. Deti môžete oklamať raz, dvakrát, potom pochopia, že zavádzate. Paradoxne ak si toto uvedomia, už ten Deň matiek neprežívajú v smútku, lebo nemajú veľké očakávania. Zabávajú sa aj bez rodičov.

Ako vyzerajú prejavy náklonnosti či lásky u mentálne hendikepovaných?

Reagujú cez objatia a dotyky. Ak vás majú radi, chcú byť vo vašej blízkosti. Často takej tesnej, že prekračujú osobnú zónu. Neznalému by to bolo nepríjemné a cúvol by o dva kroky, aby mohol normálne komunikovať, my to nerobíme, lebo vieme, čo to pre tie deti znamená. Pozerajú sa vám do očí, držia vás za ruku, okolo pása, nemôžete ich sklamať.

Hovorí sa, že sú vlastne šťastní, lebo žijú v špecifickom svete a nepoznajú bežné zlo, starosti a krivdy, teda veci, s ktorými sa denne borí zvyšok populácie. Nie je to však len klišé?

Nemyslím si, mentálne postihnutí sú naozaj šťastnejší, oveľa viac sa usmievajú, tešia sa aj z maličkostí. Neverili by ste, aký slabý podnet ich dokáže rozveseliť, dostať do eufórie. Zdraví ľudia s tým majú väčší problém. Poviem príklad – ak vidia, že je ich obľúbený učiteľ v práci, pomaly skáču nadšením, majú skrášlený celý deň. My, zdraví, sa často nadchneme, ale rýchlo to v nás aj zhasne.

Dokážu vycítiť nezáujem, pohŕdanie či výsmech okolia?

Určite. Z mojej praxe ale vidím, že smútok z nezáujmu netrvá tak dlho ako nadšenie z niečoho pozitívneho. Jednoducho si nájdu iný záchytný bod, ktorý ich poteší. Tie deti vás dokážu neuveriteľne nabíjať. Máme aj dievčatá s Downovým syndrómom, u ktorých sa striedajú mimoriadne veselé nálady s ufrfľaným a uhundraným obdobím. Takto však predsa fungujú všetci ľudia.

Mentálne hendikepovaní vraj dokážu vyjadriť aj to, s čím majú ostatní problém. Napríklad ak dáte niekomu zdravému nakresliť lásku, bude dlho premýšľať. Dieťa s Downom to zvládne.

Áno, nemajú s tým problém. Nepremýšľajú, nekalkulujú a rovno nakreslia veci, ktoré majú radi. A buď pridajú jedno obrovské srdce alebo nakreslia tých srdiečok viac. Jedno dieťa nakreslilo strom, a miesto slnka a jeho lúčov nakreslilo samé srdiečka. Ukázalo roztrúsenie lásky do sveta spôsobom, ktorý by mne nikdy nenapadol.

Markizácka relácia Modré z neba má zástancov aj kritikov. Prvý tábor tvrdí, že podstatná je pomoc, odporcom prekáža zneužívanie utrpenia v mene komercie a reklám. Moderátor Rozboril tam navyše neraz bičuje emócie trpiacich spôsobom, ktorý je za hranicou normálnosti. Desaťročného dieťaťa po pokuse o samovraždu sa pýtal na jej okolnosti. Výsledkom bol hysterický záchvat dieťaťa a útek z miestnosti. Čo si o tom myslíte?

Ja som zrejme na oboch stranách. Hlavná myšlienka alebo poslanie relácie sa mi páči, v tom som zástanca. Zažila som však aj situáciu, keď som sa stretla s človekom, ktorému niekto vysníval rekreačný pobyt. Ten mi opisoval, aké náročné bolo samotné natáčanie niektorých scén vzhľadom na jeho zdravotný stav. Behanie po pláži, keď sa človek cíti veľmi vyčerpaný, jedenie miestnych špecialít, ktoré mu vôbec nechutia. Bol to rekreačno-vyčerpávajúci pobyt. Na jednej strane sú podobné zábery zrejme potrebné pre televíziu, na druhej však narúšajú celkovú ideu – pomôcť ľuďom byť krátkodobejšie či dlhodobejšie šťastnými. Práve preto som aj na strane kritikov.

12.jpg

Plat demotivuje, ale radosť z práce to vyváži

Voči absolventom odboru sociálna práca cítiť v spoločnosti istú averziu. Často sa na ňu hlásia mnohí, ktorí len potrebujú nejaký titul, a je im jedno, aký. Ako to vnímate?

Priznávam, že aj ja som sa tam hlásila najmä preto, lebo na prijímačkách nie je matematika. Neskôr ma však tento odbor začal neskutočne baviť. Študenti majú možnosť vniknúť do všetkých možných zárezov duše človeka. Áno, aj ja vnímam, že mnohí sa na tento odbor pozerajú dehonestujúco. Za seba môžem povedať, že som štúdium brala vážne, skúšky sme nedostávali zadarmo, naopak, mnohé sme pre nedostatočnú pripravenosť museli viackrát opakovať.

Jedným z dôkazov nepoctivého záujmu o titul zo sociálnej práce je fakt, že väčšina absolventov v tejto branži nikdy nezakotví. Ste jednou z tých, čo ostali. Prečo?

Je to spôsobené tým, že sociálna práca nie je ohodnotená, stále sa viac vníma ako dobročinnosť. Keď som sa v Červenom kríži zaujímala, ako by som bola ohodnotená v rámci hlavného pracovného pomeru, dozvedela som sa, že by som zarábala menej ako asistentka učiteľa. Spoločnosť si totiž zväčša neuvedomuje, že sociálny pracovník musí denne riešiť vážne úskalia spojené s tým, o koho sa stará. Nie sú to len ťažko fyzicky či mentálne postihnutí, boríme sa aj so zmenami nálad, amokmi, nervovými záchvatmi žiakov a podobne, a to s tým, že batoh toho, čo sa na nás naloži, si často berieme aj domov. Za nízku mzdu sa na to teda dá len málokto.

Vás tá mzda neodrádza?

Hm... je to síce demotivujúci faktor, ale ak v sebe máte entuziazmus a cítite to ako poslanie, peniaze ustúpia do úzadia. Maximálne si poviete, že dofrasa, nedoceňujú nás, ale potom si uvedomíte plody svojej práce, ako ste naštartovali do života choré, zanedbané či opustené deti, a tá radosť preváži.

Mňa navyše mimoriadne baví práca s ľuďmi. Neviem si napríklad predstaviť, že by som zakotvila v kancelárii ako úradníčka. Áno, aj mnohí z nich sa stretávajú s klientmi, ale tam sa neraz funguje podľa šablón a presne štrukturovaných pokynov. Mne ide o to, aby som nefungovala vedľa ľudí, ale pri nich a s nimi.

Poznáte takých, čo prišli s veľkými ideálmi, ale nevydržali?

Nie, ale to je zrejme spôsobené tým, že v branži zatiaľ nie som extrémne dlho. Poznám však takých, ktorí k vyhoreniu a odchodu smerujú, vidno na nich, že ich tá práca príšerne unavuje. Niektoré prípady z praxe sa predýchavajú ťažko, a kto tomu nedokáže dať ľahkosť, istú mieru flegmatizmu, kto nedokáže ostať nad vecou, skôr či neskôr to vzdá.

Nemávate pocity márnosti? Isté postihnutia u detí totiž nedávajú veľkú šancu na progres, mnohé z nich ostanú navždy odkázané na pomoc niekoho iného.

Pocity márnosti ma prepadávali na začiatku, keďže prax som začínala pri naozaj ťažkých stavoch detí. Nebola som si istá, či som schopná zvládnuť to, či mám potenciál vydržať. Neuvedomovala som si totiž, že na viditeľné pokroky postihnutých detí treba čakať oveľa dlhšie než u zdravých. Občas sa stane, že jeden úkon niekoho učíte mesiac, dva, ale aj pol roka. Potom sa dostaví úspech a vy sa tešíte, že vaša snaha mala zmysel. My sa tu totiž zvykneme tešiť aj z malých pokrokov.

Rozhovor bol autorizovaný, Kristína Brnčová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  2. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  6. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  8. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou
  9. Desať obľúbených miest v Chorvátsku
  10. Viac času pre rodinu by uvítala viac ako tretina Slovákov
  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  4. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  5. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  6. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  7. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  8. Cambridge Business School, škola novej doby
  9. Cykloturistický trip študentov SvF STU v Bratislave – Vol. 4
  10. História sťahovania
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 9 521
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 035
  3. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 8 023
  4. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 7 777
  5. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 6 951
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 5 528
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 189
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 564
  9. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 760
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 2 166

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

EKONOMIKA

Evku vybral Lajčák priamo, pred mesiacmi hovoril niečo iné

Minister sa bránil prieskumom, teraz priznáva, že žiadny nebol.

TECH

Odhalili tajomstvo starovekej antikoncepcie. Skutočne fungovala

Rastlinné zložky zabránia počatiu.

Neprehliadnite tiež

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

Sudcovia si vyberajú, ako má vyzerať spravodlivosť

O osem voľných miest v Súdnej rade sa uchádza sedemnásť ľudí. Rozhoduje asi 1360 sudcov z celého Slovenska.

Lipšicovi zamietli dohodu o vine a treste

Generálna prokuratúra zamietla obvinenému dohodu o vine a treste.

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.