Pred osemnástimi rokmi bez rozlúčky odišiel guru košického undergroundu, zakladateľ Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu v Košiciach - Marcel Strýko. Dnes dostal ako prvý v histórii cenu Biela Vrana za dlhodobý prínos.
KOŠICE. „Marcel bol výnimočný človek. Aj po Novembri 89, napriek tomu, že vstúpil do politiky, ostal tým istým svojským filozofom, undergroundovým básnikom, no predovšetkým slušným a priamym človekom s krehkou dušou, ktorý sa nikdy pred ničím neskrýval a pred nikým neuhýbal. Aj teraz, po rokoch, si znovu uvedomujem, že on je presne ten typ krásneho človeka, ktorých je na Slovensku, žiaľ, strašne málo. Mal som ho hrozne rád,“ spomína na Košičana Marcela Strýka jeden z lídrov Nežnej revolúcie Fedor Gál.
Šok
Biela vrana
Čo je Biela Vrana
- Aliancia Fair-play a Via Iuris dnes už po piaty raz slávnostne odovzdali ocenenia Biela Vrana 2012 trom statočným občanom. Jeden z nich získal po prvý raz v histórii podujatia cenu za dlhodobý prínos. Prišla, žiaľ, až in memoriam.
Laureáti 2012
- Simona Rudavská
zamestnankyňa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny,, ktorá nielenže nahlásila, ale v aktívnej spolupráci aj pomohla polícii usvedčiť korupciu na ministerstve - Jozef Žaťko
bývalý zamestnanec Úradu pre ochranu ústavných činiteľov, ktorý vo vlastnom úrade odhalil podvody s benzínom a následne bol šikanovaný izoláciou, neprideľovaním práce - Marcel Strýko - cena in memoriam za dlhodobý prínos
Zdroj: Aliancia Fair-play
Zomrel Marcel Strýko! Na Mikuláša v roku 1994 sa šokujúca správa niesla z úst do úst, od Košíc až po Prahu.
Do sŕdc blízkych vryla hlbokú jazvu, ľudia, ktorí ho nenávideli na život a na smrť, možno aj tajne plesali...
Pre jedných absolútne čistý človek, mysliteľ, filozof, vynikajúci básnik a maliar, pre druhých nepriateľ národa, prinajmenšom svojrázny čudák s výzorom bezdomovca, ba dokonca blázon.
"Bol už ťažko chorý. V deväťdesiatom štvrtom ho viackrát hospitalizovali. V novembri, pár dní pred smrťou, Marcela na vlastnú žiadosť prepustili z nemocnice. Nechcel sa liečiť. Vedela som o tom, aj keď sme už nežili spolu."
Nik dodnes nepozná presný dátum Marcelovej smrti. Ani manželka Erika. Zomrel opustený, sám vo svojom malom byte v starom činžovnom dome niekedy medzi 3. a 5. decembrom. Našiel ho jeho brat Ľudo. Marcel ležal na dlážke v kaluži krvi. Vykrvácal po prasknutí pažerákových žíl.
Mal 39 rokov a na tvári výraz pokoja, akéhosi zmierenia.
Pod dohľadom
Manželka Erika prežila s Marcelom kadečo.
Od strednej školy až do Nežnej revolúcie mu nedala Štátna bezpečnosť dýchať.
Desať dní po okupácii, 1. septembra 1968, prišiel s niektorými spolužiakmi do školy s trikolórou na hrudi.
Odmietli vyučovanie, postrhávali komunistické symboly, potrhali učebnice ruštiny. Tam niekde sa zrodil jeho vzdor voči akejkoľvek totalite, diktátu, násiliu.
Do Novembra 89 absolvoval ako „protištátny živel“ viac ako 280 výsluchov.
"Spočiatku si z eštébákov robil srandu. Vraj nasadili naňho človeka s filozofickým vzdelaním, aby sa mohli baviť na úrovni. Žartoval, že im bude prednášať o nevyhnutnom krachu komunizmu.“
Samorast Marcel sa však nedal zlomiť. Podieľal sa na vydávaní samizdatového zborníka Trinásta komnata, navštevoval Prahu, kde sa stretával s ostro sledovanými ľuďmi Egonom Bondym a profesorom Machovcom, zúčastňoval sa na filozofických a teologických prednáškach undergroundovej Patočkovej univerzity, bol členom Fóra Charty 77.
Z prednášky Marcela Strýka na tému dejín gréckej filozofie.
Sebazničenie
V novembri 1989, tri dni po brutálnom zásahu polície voči študentom na Národní třídě, prišiel za Marcelom jeho priateľ Peter Neuwirth s čerstvými informáciami z Prahy. Marcel s napätím sledoval priebeh udalostí.
Ako sám neskôr hovoril, napriek všetkému neveril, že odpor študentov je zárodkom radikálnej zmeny v totalitnom štáte.
So svojimi priateľmi bol skôr pripravený na to, že svoj život prežije v totalite. Prednášky, samizdaty, kontakty na českých disidentov mali vytvoriť podľa neho znesiteľnú klímu na prežitie.
Dňa 26. novembra 1989 sa stretli v byte košického výtvarníka Zbyňka Prokopa výtvarníci, divadelníci, ľudia z Východoslovenských železiarní s členmi košického disentu.
Navzájom si rozdali telefónne čísla a adresy, aby boli navzájom pod kontrolou. Okamžite nadviazali styky s bratislavským a pražským centrom. Košice dali o sebe vedieť, že nie sú mŕtvym mestom, že vstúpili do revolúcie.
"Pred revolúciou robil Marcel na železnici traťového robotníka, chodil na týždňovky. Keď prišiel na víkend, náš syn Maťko mal až hysterickú radosť. Od Novembra 1989 sa ale u nás všetko zmenilo. Keď sa dal na politiku, mal na rodinu, pochopiteľne, ešte menej času. Akurát večer sa prišiel vyspať, ráno už išiel ďalej. Jednoducho, žil sebazničujúcim životom," spomína Erika.
Nezmieriteľný
V roku 1990 sa Marcel Strýko stal kooptovaným poslancom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu a členom predsedníctva koordinačného výboru VPN. V prvých ponovembrových voľbách mandát poslanca SNR obhájil.
Bol jedným z prvých, ktorý upozornil na problematickú osobnosť Vladimíra Mečiara a na ohrozenie celistvosti Československa. Zaradil sa medzi nepriateľov národa.
„Keď Marcel a ľudia z jeho okolia upozorňovali, čo je Mečiar za zločinca, mal tento chlapík 85-percentnú podporu slovenskej verejnosti. O to viac si treba vážiť odvahu takých, akými bol Marcel Strýko. Žiaľ, práve on si to odniesol azda najviac,“ myslí si Fedor Gál.
V tom čase sa Marcel stretol v živom vysielaní debaty Na vlnách Slobodnej Európy s českým publicistom, bývalým šéfredaktorom samizdatového časopisu Vokno a disidentom, ktorého bývalý režim zavrel na päť rokov do väzenia, Františkom „Cuňasom“ Stárekom.
„Marcel s nesmiernym nasadením, vehementne obhajoval myšlienku spoločnej federatívnej republiky. Bol absolútne zaujatý touto záchrannou politickou akciou. Dovtedy som ho poznal úplne inak – ako umelca, filozofa, dopisovateľa do časopisu Vokno, ako človeka, ktorý sa venoval skôr múzam. Počas tej besedy som si uvedomil, že politika ho doslova ničí. Bol nezmieriteľný, obetoval jej všetky svoje sily. Až ho nakoniec totálne zomlela,“ povedal Čuňas pre denník SME.
Rezignácia
Rozpad republiky Marcela definitívne zlomil.
Na jar 1994 ho do krv i zmlátili dvaja neznámi chlapi. „To máš za Mečiara,“ šplechli mu do očí.
Marcel Strýko, neochvejný bojovník za pravdu a spravodlivosť, stratil posledné ilúzie, nádeje, zmysel života.
„Keď odišiel z politiky, kamarát z detstva mu ponúkol miesto v jeho firme. Horko-ťažko sme ho presvedčili, aby to zobral. Lenže jeho nebavilo počítať kečupy a naháňať cukor po republike. Nikdy nebol obchodníkom. Išlo to s ním strašne dolu vodou. Nevedela som, čo mám robiť. Nemal záujem o nikoho, o nič. Prestal čítať, písať, maľovať. Odišla som od neho. Dúfala som, že nám to obom prospeje. Opak bol pravdou...," hovorí manželka Erika
„Bral všetko smrteľne vážne. To ho zabilo,“ myslí si Marcelov priateľ a spoluzakladateľ Občianskeho fóra v Košiciach Dano Liška.
Bol posledný, ktorý sa s ním niekoľko dní pred smrťou rozprával. „Marcel nedokázal riešiť problémy, ktoré bežný človek hravo prekonával. A naopak, púšťal sa do vecí, do ktorých by smrteľník nikdy nešiel.“
Ocenenie
Marcel Strýko je prvým laureátom ocenenia Biela Vrana za dlhodobý prínos.
„Ocenenie udeľujeme symbolicky na výročie Nežnej revolúcie a hlásime sa ním k odkazu Novembra. Preto nie je náhodou, že prvým laureátom za dlhodobý prínos je človek, ktorý zasvätil slobode a odvahe celý život. Slovo moc bolo podľa neho odvodené od slova môcť – pomáhať ľuďom a spravovať veci. Práve tento odkaz si v súčasnosti potrebujeme zúfalo pripomenúť,“ povedala programová riaditeľka Aliancie Fair-play Zuzana Wienk.
Publicista František „Čuňas“ Stárek: „Marcel Strýko bol bielou vranou dávno pred Novembrom 1989. Pamätám si ho ako lídra košickej udregroundovej buňky. Veľkou mierou prispieval k rozvoju nekonvenčného myslenia. Mal som z jeho prác ako šéfredaktor Vokna nesmiernu radosť. Práve Marcel Strýko, človek s úžasným analytickým myslením a brilantnou schopnosťou formulovať svoje myšlienky, bol pre nás jedným z najdôležitejších prispievateľov zo Slovenska. Predovšetkým vďaka nemu sme sa mohli v samizdatovom svete chváliť, že sme naozaj československý samizdatový časopis.“
Oceneniu sa teší aj Fedor Gál: „To, že si naňho po rokoch na Slovensku spomenuli a dali Bielu vranu človekovi, ktorý zmizol z arény pred mnohými rokmi, ktorý nikdy nevedel, čo to je oficiálne uznanie, sláva, bohatstvo, si nesmierne cením.“
Povedali o Marcelovi Strýkovi
Erik Jakub Groch, básnik, vydavateľ
"Voľajaký osemdesiaty rok v Slanskej Hute, snehu po kolená, s Marcelom Strýkom hľadím na hviezdy veľké ako Obelixove menhiry. Boli to roky objavovania, desiatky škôl, mien a náuk, prešli sme kus orientu a z mahajánovej verky sme vystúpili až pri Židoch. A tak teda stojím pod veľkými hviezdami a pýtam sa bezradne Marcela: „Čo sa s nami stane, keď zomrieme?“ A Marcel odpovedá, ako vždy, spakruky zo svojej 190 centimetrovej výšky: „Čomu veríš. To preto je možný ten šialený paradox, že človek, stvorený k nesmrteľnosti, môže zaniknúť; lebo uveril, že zanikne.“ Marcel bol, povedané bez akéhokoľvek príležitostného pátosu, rodený filozof, dôsledne racionálny, permanentne tvorivý, ktorý si v pražskom filozofickom prostredí (Balabán, Machovec, Bondy a iní) získal okamžitý rešpekt. Spomínam si na jeho vzrušený rukopis na okrajoch strán, v knihách Kanta, Sokrata, Hegela, Bergsona, Spinozu, alebo v knihe Bible a antická tradice, ktorú v tejto chvíli náhodne otváram na strane 74. „Akt stvoření, z něhož vznikly živočišné říše a druhy, dnes pokračuje v dějinách lidstva. Stvoření už nevynaléza živé říše a druhy; soustředilo se sem, do vrcholku, jímž je lidstvo, a zde pokračuje ve svém díle,“ píše Tresmontant v chardinovskom duchu. Nad odstavcom a vedľa neho zostala Marcelova vecná poznámka ceruzou: BLUD. Vrchol nie je ľudstvo, ale svätec."
Peter Neuwirth, spoluzakladateľ Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu v Košiciach, marketingový a projektový manažér
"Mysliteľ, revolucionár, disident a reprezentant undergroundu sa po roku 1989 stal leadrom košickej komunity, ktorá realizovala zmenu v meste a regióne, kde vyrastal a žil. Myslitelia sú jemní a citliví ľudia a taký bol aj Marcel Strýko. Už na škole, ktorú sme spoločne navštevovali, sme si padli do oka. Bol iný - plachý, hĺbavý a tajomný. Neskôr pri filozofických debatách o východných filozofiách som vybadal, že je v ňom čosi mimoriadne – áno, iste bol inkarnáciou niektorého Veľkého ducha. Napriek tomu, že totalitná spoločnosť mu neumožnila študovať kvôli jeho nezávislému a kritickému postoju k vtedajšiemu establishmentu, význam jeho diela neveľkého rozsahu je dodnes nedocenený. Jeho filozofické a spoločenské úvahy sú ešte stále uzavreté v nepoznanej čiernej skrinke. Nežná revolúcia ho vtiahla do víru udalostí a politiky, kde veľké duše nemajú miesto. Jeho miesto ostalo prázdne, no absolútne nezastupiteľné. Košický Mahátmá nezapredal svoju dušu za žiadne ligotavé spoločenské výslnie.
Mesto Košice udeľuje na výročie udelenia prvej erbovej listiny v Európe ocenenia významným osobnostiam z rôznych oblastí kultúrneho, športového a spoločenského života. Ako predseda občianskeho združenia Res Cassovia som v roku 2010 podal návrh udeliť Cenu mesta Košice in memoriam Marcelovi Strýkovi. Návrh neprešiel pretože v Štatúte mesta § 93, ods. 5 je uvedené: „Cena mesta in memoriam sa udeľuje najneskôr do desiatich rokov po úmrtí osobnosti navrhnutej na ocenenie“. Marcel zomrel v roku 1994. So sarkazmom možno povedať, že keby bol žil ešte minimálne šesť rokov, tú cenu by dostal. Možno."
Tibor Ičo, publicista, bývalý šéfredaktor časopisu Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu v Košiciach
"Hoci ma od Marcelovej smrti delí už takmer dvadsať rokov, občas večer, si za jasného počasia, keď je nebo posiate žiarivými hviezdami, zapálim fajku a pozerám sa do vesmíru. Je to už zabehnutý rituál, kedy sa s ním spájam prostredníctvom tabakového dymu, substancie schopnej dostať sa hocijako ďaleko. Vesmír Marcela Strýka je unikátna záležitosť. Rád si spomínam, ako mi raz večer, niekde v Slovenskom krase, po dlhom mlčaní, povedal ohromujúcu vec: „Vieš, že si stredom vesmíru?“ Už som tušil, že bude nasledovať opäť jedna z tých skvelých Marcelových úvah, ktorými sme si, ako tomu on hovoril „bystrili um“ na dlhých cestách medzi Košicami a Bratislavou a nemýlil som sa: „Stredom vesmíru môže byť iba bod, od ktorého je koniec priestoru všetkými smermi rovnako vzdialený,“ pokračoval Marcel, „A tejto požiadavke zodpovedá každý hmotný bod, lebo od každého bodu je vesmír všetkými smermi nekonečný. Teda každý hmotný bod je zároveň pevným bodom vesmíru. A je stredom vesmíru..." Vďaka tejto prostej a pritom geniálnej Marcelovej úvahe som si uvedomil, že práve tak ako ja v tejto chvíli, aj každý jeden z vás - je stredom vesmíru. A keďže je vesmír a všetko v ňom večné a nekonečné, živí či mŕtvi sme a budeme navždy jeho stredobodom. No nie je to dôvod na radosť, veriť že možno ešte niekedy uvidím ten zvláštny, mierne plachý, sotva badateľný no nekonečne láskavý Marcelov úsmev?"
sen
Opäť by konala rovnako
Prokuratúra sa Simone Rudavskej na konci poďakovala. Zo šéfky je teraz referentka, ale neľutuje.
BRATISLAVA. Keď sa Simona Rudavská v októbri 2010 rozhodla spolupracovať s políciou pri odhalení korupcie na ministerstve práce, netušila, že jej prípad bude niečím ojedinelý. Uvedomuje si to až teraz, keď sa skončil súdny proces, zaujímajú sa o ňu médiá a stala sa Bielou Vranou.
"Urobila som to, čo som považovala za svoju povinnosť," hovorí Rudavská, ktorá bola vtedy šéfkou sekcie sociálneho poistenia. Kolega Štefan Maliňák za ňou prišiel s návrhom, či by sa mohla stretnúť s ľuďmi, ktorí potrebovali presadiť zmeny v pripravovanej novele zákona o druhom dôchodkovom pilieri. Ako pozornosť jej dal poukážku do hotela Kempinski vo Vysokých Tatrách, ktorý ovláda J&T a prisľúbil províziu najmenej 20-tisíc eur. Rudavská to oznámila polícii a prevzala úlohu agenta. Niekoľko mesiacov predstierala, že na úlohe pracuje, pričom policajti ju stále sledovali a odpočúvali, aby zabezpečili dôkazy.
Vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic po skončení vyšetrovania oznámil, že na druhej strane bola jedna z finančných skupín.Preukázať sa to ale nepodarilo, lebo akciu vraj nikto vyzradil. Ako svedkovia na súde vypovedali ľudia blízki J&T. Jej vedenie odmietlo, že by skupina mala s prípadom niečo spoločné. V úlohe sprostredkovateľa vystupovala novinárka Anka Lučaiová, ktorá tiež odmietla, že by išlo o niečo nekalé. Pomáhala vraj len známym, ktorí ju o to požiadali. Výpovede svedkov sa rozchádzali.
Pred súd sa napokon dostal len Maliňák. V máji mu vymerali dva roky väzenia a peňažný trest 3-tisíc eur. V októbri mu Najvyšší súd trest zmiernil na podmienku a prípad tým uzavrel. Špeciálna prokuratúra vydala vyhlásenie, v ktorom ocenila Rudavskej čestný a ojedinelý prístup. "Aj zo strany tých orgánov, s ktorými som prišla do styku, to ocenenie bolo," dodáva Biela Vrana.
Hoci na ministerstve pracovala od roku 2004, po nástupe nového šéfa rezortu Jána Richtera bola medzi prvými, ktorí dostali výpoveď. Nespĺňala vraj predstavy nového vedenia. Rozhodnutie jej oznámili deň pred tým ako na Špeciálnom súde vypovedala o korupcii v pozícii korunného svedka. Keď o jej prepustení informovali médiá, ministerstvo svoj krok prehodnotilo.
Teraz tam Rudavská pracuje ako referentka Analytického centra. "Práca ma napĺňa, s podmienkami som spokojná." Tvrdí, že kauza nijak zásadne neovplynila jej život, no stále sa pre ňu neskončila. "Aj to ocenenie vnímam ako jej pokračovanie. Je pravda, že v každom tom období som mala iné pocity, teraz je to tá príjemnejšia stránka." Ak by sa znovu ocitla v podobnej situácii, konala by rovnako. "Len by som už asi nebola taká vystresovaná."
FOTO - TASR
Matúš Burčík
Poukázal na podvody v polícii i korupciu vo futbale
Bielu Vranu si prevzal aj bývalý policajt Jozef Žaťko.
BRATISLAVA. Pri obrane verejného záujmu sa postavil kolegom a potom na to doplácal. Aj to je dôvod, pre ktorý sa tohtoročnou Bielou Vranou stal aj bývalý policajt Jozef Žaťko. Pred dvomi rokmi upozornil na podvody s benzínom na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov, kde pracoval. Vodiči podľa neho často uvádzali maximálnu spotrebu, hoci realita bola iná, nižšia. Zvyšný benzín potom mohli „na čierno“ predávať. Vedenie úradu im malo dokonca radiť, ako túto činnosť kryť, aby neboli odhalení.
Z aktérov nebol nikto potrestaný, pretože kontroly nezistili trestné konanie. Po tom, ako o odhaleniach napísal denník SME, začal mať problémy samotný Žaťko. Vedenie úradu na obvinenia reagovalo, že sa len „mstí a prská ničím nepodložené dezinformácie“.
Žaťko postupne čelil štyrom disciplinárnym konaniam. Presunuli ho do kancelárie, kde nedostával polroka žiadnu prácu. Klesol mu plat. Zmenilo sa to príchodom nového vedenia úradu. Dve disciplinárne konania zastavili. Zvyšné dve už síce boli v tom čase rozhodnuté, ale Žaťko sa voči záverom bránil žalobami na súd. Doposiaľ rozhodnutie nepozná.
Hoci ani opakovaná kontrola na úrade neodhalila trestné konania, konštatovala porušenie interných predpisov. Vďaka Žaťkovým opatreniam klesla spotreba úradu 30-tisíc litrov mesačne. Jemu to však nestačilo. Rovnako ako ani výmena len vedenia úradu.
Chcel zmenu systému, a to sa neudialo, a preto v polovici minulého roka dal výpoveď. Žil z výsluhového dôchodku a pôsobil ako futbalový rozhodca. V júni sa ozval opäť. Pre týždenník .týždeň prehovoril o korupcii vo futbale. Aj jemu vraj núkali úplatok. Stalo sa to trikrát a vždy odmietol.
FOTO - TASR
vev
Biele Vrany
2008
Jaroslav Pavlovič a občania Pezinka bojujúci proti skládke – na skládku sa nevyváža, od augusta 2010 sa čaká na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie.
Alexander Mojš, sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici - ocenený za vytrvalú snahu o spravodlivosť , vieru v princípy a výraznú odvahu, ktorú preukázal vo veľmi neštandardných okolnostiach.
2009
Psychiater Jozef Hašto a advokát Roman Kvasnica z kauzy Hedvigy Malinovej-Žákovej – stále jej hrozí obžaloba za krivú výpoveď.
Sudkyňa Jana Dubovcová sa postavila Štefanovi Harabinovi – už nesúdi, stala sa ombudsmankou.
Správa NAPANTu za boj proti chemickým postrekom – aj po rokoch zostalo zloženie postreku utajené.
2010
Lesník Ján Mičovský upozornil na rozkrádanie Lesov SR – musel odísť a už sa k lesníkom nevrátil.
Zuzana Melicherčíková upozornila na korupciu na Právnickej fakulte UK – z univerzity odišla, pracovala vo fastfoode, polícia vyšetruje jej ohováranie.
Bardejovčan Marek Božík bojoval za mestský park – park stále nie je a Božík čelil osobným atakom a vymysleným kauzám.
2011
Sudkyňa Marta Lauková in memoriam za odvahu pri presadzovaní sudcovskej nezávislosti – odmietla rozhodnúť podľa pokynu z lístočka, za čo čelila šikane, čo sa podpísalo pod zhoršením jej zdravotného stavu a nakoniec aj zomrela.
Účtovníčka Erika Lakatošová upozornila na to, že starosta obce Ruská vyberá tisíce eur z obecnej kasy – prišla o miesto a hoci podala žalobu, súd o nej stále nerozhodol.
Dôchodca Ivan Cehelský z Považskej Bystrice je bojovníkom za ochranu chránenej oblasti Strážskych vrchov, dával podnety proti veľkoplošnému výrubu lesa v oblasti, za ktorým stála firma Raven – z nezistených príčin mu vyhorela chata, niekto rozbil okná na aute a zhorelo aj auto jeho syna.
vev

Beata
Balogová
