Prečo sa zlato považuje za vhodnú investíciu?
Napriek tomu, že niektorí krízoví analytici neodporúčajú nakupovať zlato, mnoho ľudí verí v jeho stabilnú hodnotu. Tento drahý kov má totiž ideálne predpoklady na to, aby zostal stálicou finančných predvádzacích mól. Predovšetkým je relatívne vzácne, pretože jeho prírodné zdroje sa pomaly, ale isto vyčerpávajú. Okrem toho sa dá dlhodobo skladovať a nezaberie veľa miesta.
Vďaka vysokej hustote sa veľké množstvo zlata dá zhutniť do malého objemu, napríklad kocka zlata v tvare štvrtinkového masla môže vážiť úctyhodné dva kilogramy. Nepodlieha ani agresívnym vplyvom prostredia, ani väčšine chemických látok – trúfne si naň len lúčavka kráľovská a roztoky kyanidov. Zároveň je medzinárodne uznávanou finančnou hodnotou kdekoľvek na svete.
Zlato odnepamäti
Zlato je s ľudskou kultúrou späté už od čias staroveku, čo potvrdzujú archeologické nálezy z 5. tisícročia pred naším letopočtom. Za všetky spomeňme masku faraóna Tutanchamóna, ktorý sa do učebníc dejepisu dostal len vďaka tomu, že jeho hrobka plná pokladov zostala takmer nedotknutá. Zlato spracovávali všetky vyspelé kultúry a spolu s ďalšími vzácnymi kovmi slúžilo ako platidlo. Zaujímavé je, že hoci pre Inkov, Mayov a Aztékov malo mimoriadnu hodnotu, Indiáni severných častí Ameriky jeho jagavému čaru nepodľahli a vzácnejším platidlom boli ulity morských živočíchov.
Zlato uložené v štátnych bankách donedávna garantovalo hodnotu vydávaných a do obehu zaradených peňazí, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia však o túto funkciu prišlo. Zachoval sa len zvyk označovať jeho obchodnú hodnotu v trójskych unciach, čo je jednotka s hmotnosťou 31,103 gramu. Napriek všetkému je dnes v trezoroch bánk ukrytých okolo štyridsať percent svetových zásob zlata a ako sa zdá, v najbližších rokoch sa to nezmení.
V trezoroch bánk je ukrytých okolo 40 percent svetových zásob zlata. Naša centrálna banka vlastní 35,1 tony zlata, čo je okolo šesť gramov na obyvateľa. Česká republika vlastní 13,8 tony zlata a Spojené štáty americké majú najväčšie rezervy zlata v množstve 8149 ton.
Biele zlato
Lesklé a tvárne zlato je oddávna symbolom postavenia a moci. Keďže vo svojej prírodnej rýdzej podobe je primäkké, mieša sa s inými kovmi. Len tak sa z neho dá vyrobiť napríklad dostatočne reprezentatívna a masívna reťaz na krk či pečatný prsteň. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa mnohé dámy honosili náušnicami a obrúčkami z bieleho zlata, považujúc ich za hodnotnejšie ako platinu. V skutočnosti sú tieto šperky vyrobené zo zmesi obohatenej o paládium a nikel, pričom sa ich hodnota určuje podľa podielu zlata vyjadreného v karátoch.
Zlaté zuby
O žltý kov sa nezaujímajú iba šperkári. Do pozlacujúceho kúpeľa, ktorý chráni pred koróziou, sa pri výrobe ponárajú rôzne kovové súčiastky, vodivosť zlata využíva elektropriemysel a mikroelektronika. Pozlacujú sa sochy, sklo, drevo i časti stavieb. Tenká vrstvička zlata zvyšuje hodnotu predmetu, preto sa nanáša na pamätné mince, medaily, súťažné trofeje, bižutériu. Za mimoriadne kvalitný materiál, ktorý dlhé roky odolával agresívnemu prostrediu, ho považujú dentisti. Aj keď dnes už je málo pravdepodobné, že súčasťou dedičstva pre rodinu budú zlaté zubné korunky, mostíky či implantáty, ktorých lesk ešte nedávno dodával svojské čaro úsmevu nebožtíka.
Zlatá terapia
Zlatu nemožno uprieť liečivú moc. Tak to aspoň tvrdia manažéri kúpeľných a wellness komplexov. Rôzne terapie s pridaním zlatého prášku do vody, bahna alebo do masážnych olejov podľa nich dokážu zázraky. Miešané nápoje a prípravky so zlatou prímesou vraj podporujú tvorivosť, uvoľňujú napätie, regenerujú psychiku, chránia pred depresiami a posilňujú nervy aj imunitu. Dokážu odstrániť nechutenstvo, ale zároveň utlmujú priveľkú chuť do jedla. Zlatý prach je súčasťou zmesí, ktoré sa pridávajú do luxusnej kozmetiky, ale aj injekcií, ktorými sa lieči reuma.
Zlatá horúčka
Potvrdiť či vyvrátiť tvrdenia o liečivých účinkoch zlata by mohli zlatokopi, ibaže tí, pre ktorých bol zlatý prach každodennou realitou, sa už dávno sami obrátili na prach. Zlatokopecká horúčka v Amerike sa začala drancovaním pokladov patriacich Inkom. Zintenzívnila sa v čase, keď v severných oblastiach Ameriky odkryli náleziská neďaleko Quebecu. V 19. storočí sa najznámejšou ťažobnou oblasťou stal Klondike. Všetko sa začalo tým, že niekoľko dobrodruhov sa vybralo vytínať stromy, aby si zarobili predajom dreva. Inšpirovaní rozprávaním skúseného, ale neúspešného zlatokopa, začali skusmo prehrabávať dno miestneho potoka. Mali šťastie, objavili nálezisko, ktoré sa nedalo porovnať so žiadnym z doterajších v okolí. Tak sa na Klondiku začalo ryžovať zlato.
Zlato sa kedysi ryžovalo ručne pomocou širokej kovovej panvice. Keďže zrnká kovu sú niekoľkonásobne ťažšie ako voda, piesok a štrk, po premytí prúdom vody zostávali na dne, stačilo ich len pozbierať.
Ryžovanie zlata
Pracovalo sa ručne s pomocou širokej kovovej panvice alebo drevenej debny. Keďže zrnká kovu sú niekoľkonásobne ťažšie ako voda, piesok a štrk, po premytí prúdom vody zostávali na dne, stačilo ich len pozbierať. Nebolo to však také jednoduché, prišelci síce niečo naryžovali, ale väčšinou to aj stihli minúť v salónoch a baroch, ktoré pribúdali spolu s bankami, hotelmi a domami.
Do roka sa oblasť Klondiku zmenila na mravenisko zúfalcov snívajúcich o zbohatnutí, ale aj špekulantov, ktorí skutočne zveľaďovali svoje bankové kontá. Zlatú horúčku vo svojich dielach detailne mapovali skrachovaní aj úspešní umelci, ktorí sa do zasľúbenej zeme hrnuli s dobrodruhmi, prostitútkami, obchodníkmi a inými živlami. Hádam najznámejším zo spisovateľov bol Jack London. Ľahko dostupné povrchové vrstvy zlata sa veľmi rýchlo rozobrali a zlatokopi museli ťažiť hlbšie.
Problémom bola zmrznutá pôda, ktorá pod vplyvom klimatických podmienok v tejto oblasti ani počas leta úplne nepovoľuje. Niekoľko metrov pod povrchom sa nachádza permafrost, čiže večný ľad. Aby ho zlatokopi prelomili a mohli začať premývať hlbšie vrstvy pôdy, museli ju prehrievať ohňom. Po čase tento primitívny spôsob vymenili za horúcu paru produkovanú strojmi.
Nebezpečné zlato
Dnes sa zlato pomocou panvíc a sít ryžuje už len pre potešenie a v rámci súťaží. To, čo je uložené v horninách, sa ťaží strojmi a spracúva rôznymi spôsobmi, pričom základom je lúhovanie základnej suroviny pomocou nebezpečných a škodlivých chemikálií. Vari netreba ani zdôrazňovať, akou hrozbou sú takéto postupy pre životné prostredie.
Napríklad použitie ortuti či kyanidových roztokov je časovanou bombou, ktorej ničivé následky sa môžu kedykoľvek prejaviť pri najbližšej havárii. Takáto katastrofa postihla rumunský úsek Dunaja v deväťdesiaych rokoch minulého storočia. Odniesli si to tisícky rýb a ďalších živočíchov, ktorých život je úzko zviazaný s riekou a jej okolím. Problémom je tiež odpad, ktorý takýmto spôsobom ťažby a spracovania suroviny vzniká.
Najznámejší sklad zlata - United States Bullion Depository sa nachádza v pevnosti Fort Knox, štát Kentucky. V podzemných priestoroch je uložených 4500 ton zlata.
Zlatá baktéria
Ekologická ťažba je výzvou pre vedcov pátrajúcich po šetrnejších metódach získavania zlata. V tejto súvislosti najnovšie spôsobila rozruch zlatokopka s pôsobivým menom Cupriavidus metallidurans. Táto nenápadná tyčinková baktéria sa donedávna mohla pochváliť tak nanajvýš rodinnou spriaznenosťou s mediálne známejšou príbuznou spôsobujúcou kvapavku. Vzápätí však vedci objavili a snažia sa potvrdiť jej nesmierny potenciál. Keďže tento druh baktérie nie je patogénny, dá sa s ním pracovať takmer bez rizika.
Okrem laboratórneho prostredia zbožňuje prírodu zamorenú ťažkými kovmi. Tam sa cíti ako doma, pretože jej metabolizmus je nastavený tak, že s minimálnymi prostriedkami zato s veľkou chuťou dokáže spracovať a zneškodniť celý rad nežiaducich chemických zlúčenín. Kariéru Cupriavidusa naštartoval dôkaz o jeho spoľahlivosti pri likvidácii ťažkých kovov. Dotiahol to však ešte ďalej. Vedci si totiž pri rozbore povrchu prírodného zlata všimli, že medzi inými si tam hovie aj táto baktéria. Čo bolo jej poslaním? Netrvalo dlho a hypotézy o tom, že by Cupriavidus mohol priamo zodpovedať za vznik väčších kusov zlata a povestných zlatých nuget, bol na svete. Postup objasnili vedci z austrálskej univerzity.
Zatiaľ len v laboratórnych podmienkach dokázali, že zázračná baktéria v surovine s prímesou zlata najskôr zneškodní toxické chemické komponenty, potom vytvorí zlatonosné nanočastice a napokon z nich postupne zliepa ucelené kúsky žltého kovu, čiže žiadané zlaté nugety. Je jasné, že takéto výskumy navždy pochovajú nádej na oživenie zlatej horúčky a tradičného zlatokopeckého remesla. Zároveň sú však nádejou, že nebezpečnú a pre životné prostredie škodlivú ťažbu nahradí síce nudná, zato laboratórne čistá práca chemikov disponujúcich hordou geneticky upravených baktérií.
Autor: Tomáš Čejka
Beata
Balogová
