Úrady, ktoré majú pomáhať deťom, medzi sebou nekomunikujú. Teraz neodpovedajú ani na kritiku.
Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom denníka SME.
BRATISLAVA. Slovenských úradníkov vôbec nezaujímali deti, ktoré v zahraničí odobrali rodičom.
Keď napríklad britská sociálna úradníčka prišla na Slovensko zisťovať, či môžu deti vrátiť ich slovenským príbuzným, nemal sa tu s ňou kto stretnúť.
Po sérii telefonátov medzi úradmi ju ústredie práce len „poučilo o postupe v zmysle nariadenia a upozornilo, že treba rešpektovať príslušné zásady a dobré mravy medzi štátmi Európskej únie“.
Fakty
Správa o deťoch
- 95 skúmaných spisov, z nich 59 neukončených, najmä z Veľkej Británie;
- vo väčšine prípadov boli porušené práva dieťaťa;
- najlepší záujem dieťaťa išiel bokom;
- nečinnosť bola príznačná pre takmer všetky spisy
Keď potom Briti ponúkli nášmu Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí (CIPC) účasť na pojednávaní a vstup do konania, tak to odmietlo. Odmietlo aj možnosť videohovoru.
Do júna minulého roka zohrávalov týchto prípadoch hlavnú úlohu ministerstvo práce a až potom centrum.
To, aj keď sa o prípadoch z Británie dozvedelo skôr, na podnet z Británie len odpísalo, že kompetentné konať je ministerstvo. A hoci centrum sídli v rovnakej budove s ministerstvom, informáciu už ďalej neposunulo.
To všetko sú zistenia úradu verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej, ktorý preveroval konanie našich úradov v medzinárodných prípadoch detí, ktoré sa v zahraničí ocitli bez starostlivosti rodičov.
Správa kritizuje postup Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí, ale aj ministerstva práce, ústredia či úradov práce. Správa obsahuje fakty z konkrétnych spisov, hoci je zovšeobecnená.
Ani sa nepokúsili
Väčšina prípadov sa týkala Veľkej Británie, kde sociálne úrady odobrali deti aj v mediálne známych prípadoch Ivany Boórovej a rodiny Čonkovcov.
„Orgány, ktoré mali pomáhať deťom a konať v ich najlepšom záujme, nekonali skoro vôbec alebo konali tak, že to nebolo v záujme dieťaťa. Ten totiž ani nezisťovali. Ony asi ani nevedia, ako to majú robiť,“ povedala právnička z Kancelárie verejnej ochrankyne práv Janka Milan Laššáková.
Keď študovala spisy, neverila, čo číta. „Potom nasledovala frustrácia a hnev.“
Závery správy sú: nečinnosť, nesprávny postup, žiadne opatrenia na návrat detí domov, zlá komunikácia medzi úradmi. Každý zo spomenutých úradov je pritom rovnako zodpovedný.
Hovorca ministerstva práce Michal Stuška hovorí, že na reakciu potrebujú čas. Výsledky od ombudsmanky chcú porovnať s auditom, ktorý nechal v centre urobiť minister Ján Richter (Smer).
Bývalá šéfka CIPC Alena Mátejová si správu nestihla naštudovať, vyjadrí sa neskôr.
Zahraničie neriešili
„Mali by sme sa zamyslieť nad sebou a riešiť si to doma,“ hovorí Dubovcová o tom, že nehodnotili britský sociálny systém kritizovaný slovenskými médiami, ale iba postup slovenských úradníkov.
Dubovcová hovorí, že zo spisov je jasné, že konanie proti slovenským rodičom sa ani v jednom prípade nezačalo bezdôvodne. „Vždy bol na začiatku silný dôvod pre to, že sa orgány iného štátu začali zaujímať o to, v akej starostlivosti sa dieťa nachádza.“
Práve v medializovanom prípade Ivany Boórovej sa však počiatočné podozrenia zo sexuálneho zneužitia nikdy nepotvrdili. O synov bojuje už vyše dvoch rokov.
Prípad Boórovej a iné slovenské prípady rozhýbali aj Radu Európy. Parlamentné zhromaždenie pripravuje pre nútené adopcie v Británii rezolúciu, ktorá apeluje za udržiavanie rodinného prostredia.
Zo správy ombudsmanky zároveň vyplýva, že kritizované úrady si chyby nepripúšťajú.
Výnimkou je nová šéfka CIPC Andrea Císarová. „Centrum bolo pasívne, mohlo konať striktnejšie,“ uznala.
Ako to je doma?
Ombudsmanka navrhuje napríklad výmenu podstatnej časti zamestnancov centra. „Zdá sa, že nedokážu zmeniť svoj postoj. Za tie roky necítili, že o tie deti sa treba postarať,“ vysvetľuje Dubovcová.
Úradníci podľa nej musia zmeniť prístup. Zároveň sa obáva, že podobne ako smerom do zahraničia často postupujú aj doma.
