Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže viedla štrnásť rokov. Po mesiacoch kritiky ALENA MÁTEJOVÁ prehovorila o svojom pôsobení.
Prečo ste sa rozhodli komunikovať až teraz?
„Keďže som dostala možnosť, tak som ju využila. Je dobré, aby čitatelia poznali aj druhú stránku, nielen tú, ktorá bola medializovaná.“
Prečo ste nereagovali v čase, keď vás médiá oslovovali?
„Teraz som nadobudla ten pocit, že je tá správna chvíľa.
Dlhodobo bolo mediálne centrum kritizované, najnovšie vydala veľmi kritickú správu aj ombudsmanka. Pripúšťate zlyhanie vo funkcii?
„Za štrnásť rokov, počas ktorých som bola riaditeľkou centra, nepociťujem žiadne zlyhanie. Túto správu považujem za neobjektívnu a tendenčnú.“
Prečo?
„Pretože sa nezakladá na skutočnostiach, ktoré sa v centre riešili, respektíve tie informácie, ktoré sú v správe, sú nekonzistentné a nekompatibilné s tou prácou, ktorú centrum robilo.“
Ombudsmanka vychádzala z konkrétnych spisov. Prečo by bolo jej záujmom písať tendenčnú správu?
Fakty
Kritika ombudsmanky
Správa sa týka detí, ktoré sa ocitli v cudzine bez rodičov:
- najlepší záujem detí neriešili;
- nečinnosť, nesprávny postup, nedostatky v spolupráci;
- ani jeden právne relevantný krok pre navrátenie detí z cudziny;
- kritika sa týkala CIPC, ministerstva práce, ústredia práce aj úradov práce.
„To neviem posúdiť, hovorím len, že som si tú správu prečítala a takto to vnímam. Jednoznačne už aj z toho, že tých spisov bolo 95 a vybrali sa iba niektoré spisy a iba spisy vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu. Je to vyslovene tendenčné vo vzťahu k už medializovaným prípadom. Štandardný postup Nariadenia ku všetkým členským štátom EÚ, ktoré sú ním viazané je daný tak, ako k Veľkej Británii, Taliansku či Česku. Nevidím teda dôvod, prečo by sa mali vyberať len niektoré špecifické prípady a výlučne vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu.“
Vybrali ich preto, lebo sú otvorené a tejto krajiny sa najviac spisov týkalo.
„Druhý najväčší počet spisov sa týkal Českej republiky, a tá sa v správe vôbec nespomína, ani sa jej nedotkla.“
Postup pri Českej republike je iný ako pri Veľkej Británii?
„Je úplne štandardný. Preto ma to prekvapilo, že ten postup, prípady neboli ani komentované.“
Ak bol rovnaký, tak je potom asi jedno, že sa ombudsmanka zamerala len na tie z Británie.
„Ja sa pýtam, prečo to nemohla byť aj Česká republika?“
Bol by ten výsledok iný?
„Neviem, aké by boli závery.“
V správe spomína ombudsmanka v prvom rade nečinnosť. Ako ste dohliadali na to, ako zamestnanci v centre riešili konkrétne spisy?
„Postup je daný nariadením, medzinárodnými zmluvami.“
Vy konkrétne ste ako dohliadali na činnosť zamestnancov?
„Dohliadala som tým, že v centre je hierarchická štruktúra. Ja som sa zamerala predovšetkým na systémové veci a zástupkyňa, respektíve vedúca oddelenia bola zodpovedná za riešenie spisovej dokumentácie spolu s právnikmi, ktorí mali na starosti konkrétne spisy a tieto riešili. Okrem toho spisy v centre sú elektronicky evidované, súčasťou čoho je aj automatické upozorňovanie na nevybavené spisy.“
Ako šéfka ste vedeli, že v niektorých prípadoch sa neurobil žiaden krok rok, v jednom prípade dva a pol roka? Vedeli ste, že štandardná lehota bola mesiac?
„To vylučujem. Počas môjho pôsobenia sa niečo také nemohlo stať, ale musela by som vidieť, o ktorý prípad išlo.“
Ombudsmanka vychádzala zo spisov, ktoré sú v centre, tak ako to môžete vylúčiť?
„Pretože sa to takto nestalo. Neviem, či pracovníci úradu ombudsmanky mali k dispozícii kompletné podklady.“
Aká bola teda tá štandardná komunikácia?
„Treba odlíšiť dva významné články nariadenia EÚ, ktoré sa v správe prelínali, a to je možno ten problém. Je to článok 55a, kde je štandardná komunikácia pomerne krátka. Ide to systémom – žiadosť ústredného orgánu o zistenie situácie dieťaťa na iný ústredný orgán za podmienok, ktoré nariadenie stanovuje, nasleduje odpoveď a spis sa skončí. Rozdiel oproti článku 56 je, že tu sa začína konať vtedy, ak súd, ktorý má právomoc, začne konanie a uváži, že dieťa by malo byť umiestnené v inom členskom štáte. Len doplním, že tu sa komunikuje dlhšie cez príslušné ústredné orgány a zabezpečujú sa informácie a podklady pre súdne konanie o umiestnenie dieťaťa.“
A tá lehota bola aká?
„Lehoty sú štandardné pri riešení týchto spisov. Koná sa bezodkladne, musíme však brať do úvahy individuálne prípady. Pokiaľ bolo potrebné zisťovať podrobnejšie informácie a tie nezisťovalo centrum samé, ale prostredníctvom iných slovenských orgánov, často úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, tak tie lehoty boli týždňové, niekedy aj dlhšie. Operatívne podľa toho sa zisťovalo, akým spôsobom je možné získať informácie čo najrýchlejšie späť.“
Kedy ste sa po prvý raz dozvedeli o prípade dieťaťa či detí, ktoré boli odobraté vo Veľkej Británii sociálnymi úradmi, a tak sa ocitli bez starostlivosti rodičov?
„Okamžite, ako sme ten spis dostali, pretože som podpisovala vždy došlú poštu.“
Nespomeniete si na mesiac a rok?
„Myslím, že to bolo niekedy v roku 2010, presný mesiac nepoviem.“
V tom čase centrum ešte nebolo kompetentné konať. Ako ste teda postupovali?
„Postupovali sme podľa nariadenia. Informácia bola postúpená na ministerstvo práce, ktoré bolo vtedy ústredným orgánom Slovenska, ale zároveň aj ústredný orgán daného štátu bol informovaný o tom, kto je u nás kompetentný.“
Správa však spomína minimálne jeden prípad, kedy centrum takto informáciu neposunul ministerstvu.
„Nemyslím si, že to tak bolo, lebo toto je postup, ktorý sa dodržiaval vo vzťahu k všetkým členským štátom.“
Je chyba v spisoch, alebo ako si máme vysvetliť takúto dezinterpretáciu?
„Neviem. Musela by som spisy vidieť.“
Kto danú informáciu posielal na ministerstvo? Úradník alebo vy?
„Ja som podpisovala len urgencie, či dôležitejšie listy, ktoré boli potrebné z pozície riaditeľky Centra. Komunikoval vždy zamestnanec centra, bol to právnik a tento zasielal bežnú korešpondenciu vo svojom mene.“
Viete sa zaručiť za to, že vždy to bolo posunuté na ministerstvo?
„Takýto bol štandardný postup.“
Nepýtam sa na štandardný postup, ale či sa viete zaručiť, že to bolo posunuté ďalej?
„Ja som nepracovala s každým spisom. Hovorím, že v týchto spisoch sa takto postupovalo.“
Štrnásť rokov ste boli šéfkou centra, tak sa pýtam, či sa viete zaručiť, že tie informácie boli posunuté tak, ako mali byť?
„Každý právnik, ktorý v centre pracoval a pracuje, musí poznať do dôsledkoch medzinárodné zmluvy, nariadenia a to, ako má postupovať. To znamená, že takto každý právnik v každom spise postupuje.“
Kto kontroloval spisy, či zamestnanci robia svoju prácu tak, ako treba?
„Mali svojho nadriadeného, vedúceho oddelenia.“
Za tie roky ste nedostali sťažnosť na zamestnanca, že nerobí veci tak, ako má?
„Bolo by asi zvláštne, ak by za štrnásť rokov nedošlo k nejakým nie chybám, ale k potrebe riešiť veci, ktoré sa museli urobiť. Každý týždeň sme mali poradu, kde sa všetko riešilo a právnici mali s vedúcou oddelenia tiež pravidelné porady, kde sa preberali prípady“.
V súvislosti s prípadmi, o ktorých sa bavíme, ste riešili nejaké nedostatky?
„Neviem, na ktoré sa pýtate.“
Na prípady detí odobraných sociálnymi úradmi vo Veľkej Británii.
„Spisov je 95, operatívne sa v nich konalo.“
Zistili ste nejaké nedostatky pri tých týždňových poradách?
„Počas práce vždy dôjde k nejakým nedostatkom, ktoré sa aj odstraňujú. Bolo by neseriózne povedať, že nedochádzalo k nedostatkom. Hovorím, že v centre sú nastavené kontrolné mechanizmy a počas môjho pôsobenia boli nastavené dobre.“
Nestalo sa teda počas vášho pôsobenia, že by zamestnanec nekomunikoval promptne, či založil si spis bokom?
„To sú hypotetické otázky. Potrebovala by som vidieť konkrétny spis.“
Dobre viete, že o konkrétnych spisoch sa baviť nemôžeme, lebo musíme dodržiavať ochranu osobných údajov.
„Áno viem, a preto vytýkam tej správe tú nekonkrétnosť. Hovoríte o tom, že nerobil spis, neriešil veci, ale to všetko sú hypotetické otázky. Tvrdím, že všetci právnici, ktorí za spisy zodpovedali, vedeli, že majú veci riešiť prioritne, podľa postupov predpísaných v Nariadení a podľa lehôt, ktoré mali.“
Malo centrum vstupovať do súdnych konaní, keď ho britská strana oslovila?
„Centrum nemá takú zákonnú možnosť.“
Aký zákon to zakazuje?
„Máme zákon a ústavu, ktorá hovorí, že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákony povoľujú. Ani žiadna medzinárodná zmluva, ani nariadenie ani zákon neumožňuje Centru vstupovať do konaní a jeho zamestnancom cestovať na pojednávania po celom svete. Teritoriálnu pôsobnosť má výlučne na území Slovenska.“
Takže teraz v spore Ivany Boórovej, keď centrum vstúpilo do konania ako tretia strana, porušilo ústavu?
„Myslím si, že sa musíte spýtať, na základe akého právneho podkladu chodí súčasná riaditeľka centra do Veľkej Británie a na základe čoho míňa finančné prostriedky daňových poplatníkov? Respektíve, či tak mieni postupovať aj vo všetkých veciach, ktoré sa riešia a budú riešiť v budúcnosti.“
Vy to považujete za míňanie peňazí daňových poplatníkov, keď koná v najlepšom záujme detí?
„Aj my sme konali v najlepšom záujme dieťaťa. Štátny orgán nemôže prekročiť zákonné právomoci.“
Evidentne tu tá možnosť je, ak to povolila aj britská strana.
„Britské právo ale nehovorí o tom, akú pôsobnosť má štátny orgán Slovenskej republiky. Na konanie do Veľkej Británie môže ísť súkromná osoba, advokát, ale nie zástupca štátneho orgánu, keď mu to zákon nedovoľuje a jednoducho zakazuje. Nie je na to žiaden zákonný dôvod. Ak sa zmení legislatíva, prečo nie?“
Ako riaditeľka ste navrhovali zmenu zákona, aby to umožňoval?
„Z akého dôvodu?“
Aby ste mohli konať v najlepšom záujme detí.
„Centrum konalo v najlepšom záujme detí.“
Prečo ste teda nenavrhli zmenu zákona, aby ste mohli vstupovať v Británii do konania?
„Nevidela som na to dôvod.“
Čo je teda podľa vás najlepší záujem dieťaťa?
„Treba to posudzovať prísne individuálne. Najlepším záujmom dieťaťa je, aby vyrastalo v prostredí, ktorému rozumie, ktoré je harmonické a milujúce. Nemôžeme generalizovať všetky prípady detí vo Veľkej Británii, či Českej republike, kde ich opustia napr. matky prostitútky. Vo všetkých prípadoch, ktoré boli medializované, Centrum vždy žiadalo návrat detí na Slovensko. Aj stará matka dvoch malých chlapcov ocenila našu promptnú prácu, keď som bola riaditeľkou. Všetci v Centre sme pracovali na tom, aby sa deti vrátili na Slovensko a ja osobne si to želám stále.“
Skúste teda zhrnúť, čo centrum urobilo pre najlepší záujem týchto detí z Británie?
„Centrum vždy koná v najlepšom záujme detí. Riešilo všetky postupy tak, ako mu nariadenie ukladá. Jednoznačne je stanovené, že súd členského štátu, ktorý koná, si vyžiada súhlas od ústredného orgánu. My sme tieto súhlasy, aby deti mohli byť umiestnené na Slovensku do náhradných rodín, dávali, pokiaľ sme vedeli a mali prezistené, že to umiestnenie doma je vhodné. Robili sme to tak vždy a bezodkladne. Dávali sme k tomu aj obsiahle správy – zdravotné, sociálne, o školskom systéme. Tieto boli vypracované príslušnými slovenskými orgánmi.“
Koľko detí sa vám podarilo vrátiť na Slovensku?
„Z hlavy to neviem povedať. Od leta nie som v centre.“
V jednom spise, v ktorom sa nekonalo deväť mesiacov, našla ombudsmanka poznámku: na pokyn bývalého vedenia centra odložený na lehotu. Čo to znamená, keďže britský súd v tom prípade už začal konanie o náhradnej starostlivosti?
„Potrebovala by som si pozrieť celý spis, či išlo o postup podľa čl. 55a t. j. zisťovanie pomerov mimo súdneho konania alebo o postup podľa čl. 56 a začalo sa súdne konanie. Neviem, prečo to bolo odložené. Ak to tak bolo, tak to malo svoj dôvod. Na takto dlhé lehoty sa spisy nikdy neodkladali. Buď boli vybavované okamžite, alebo sa lehotovali na týždeň.“
Nie je vám ľúto, že sa vám mnohé deti nepodarilo dostať z Británie domov, a tak tam musia vyrastať v adoptívnych rodinách, hoci tu sa chceli o ne postarať príbuzní?
„Rozdelím to na dve časti. Ľudsky sa to javí ako veľmi problematické pre každého, vrátane mňa. Musíme si však na druhej strane uvedomiť právnu rovinu. V týchto prípadoch konal britský súd. Pokiaľ budeme hovoriť o nútených adopciách, čo je termín médií, keď som bola riaditeľkou, tak sme vždy boli proti nim a ako ústredný orgán sme trvali na návrate detí na Slovensko.“
Okrem toho, že ste súdu napísali, že ste proti adopcii, ste aké konkrétne kroky urobili, aby sa takému rozhodnutiu predišlo?
„Centrum má vybudovanú veľmi dobrú spoluprácu nielen s domácimi, ale aj zahraničnými orgánmi. Komunikovali sme tieto prípady s našimi partnermi z Česka, Rakúska aj Nemecka. Oslovila som aj ministerstvo zahraničných vecí, aj zástupcov veľvyslanectva. Tí ako určitý predkrok mali stretnutie s ústredným orgánom Veľkej Británie a následne v lete tento rok sa mala uskutočniť naša návšteva v ústrednom orgáne Veľkej Británie, potom sa to posunulo po prázdninách. Vždy sme apelovali, aby sa konalo v zmysle nariadenia, aby sa konalo promptne, aby naše správy boli obsiahle a dostali sa na súd včas. Riešila som to nielen cez ministerstvo zahraničných vecí, ale aj ministerstvo práce, sociálnych vecí, či ústredie práce. Mali sme aj stretnutie s UNICEF-om.“
Ako dlho trvalo, kým sa po stretnutiach so zástupcami jednotlivých ministerstiev rozhodlo, že pôjdete priamo do Veľkej Británie?
„Viete, riešilo sa to následne. My sme o všetkých prípadoch ani nevedeli. Samozrejme, keď sme dostali informáciu od našej konzulky z Londýna, že dochádza k výraznému nárastu počtu slovenských občanov vo Veľkej Británii a k týmto prípadom, Okamžite sme ich začali riešiť. Mali sme stretnutia so zástupcami mnohých orgánov.“
Kedy sa začali množiť tie prípady?
„Od roku 2011.“
A v lete 2012 ste konečne dospeli k riešeniu, že treba ísť priamo do Británie?
„Nie. Spisy sme dostali v auguste 2011, začali sme ich riešiť a už na jeseň sme vedeli, že začínajú problémy. Predtým sme nemali žiadne indície, pretože sme nevideli žiaden problém v komunikácii s britskými úradmi pri vymáhaní výživného a aj pri medzinárodných únosoch je spolupráca absolútne promptná. Predpokladali sme, že rovnako promptná bude aj v tejto oblasti. Už v septembri som preto listom oslovila ústredný orgán Veľkej Británie a informovala o štandardnom postupe a nevyhnutnosti dodržiavania nariadenia, teda aby sme komunikovali navzájom.“
Od júna malo centrum kompetenciu pre tieto prípady, od augusta ste dostali spisy, kedy ste sa obrátili na ministerstvá zahraničných vecí a práce, lebo bolo jasné, že to treba riešiť na vyššej úrovni?
„Mesiac sme sa snažili komunikovať s ústredným orgánom v Británii tak, ako je to bežné v iných oblastiach. Ako náhle sa nám po mesiaci nepodarilo túto komunikáciu obnoviť, žiadali sme ministerstvo zahraničných vecí aj naše veľvyslanectvo v Londýne, aby zorganizovalo stretnutie a apelovalo diplomatickou cestou na príslušný ústredný orgán. Potrebovali sme zjednotiť komunikáciu, aby sa správy nedostávali do nesprávnych rúk.“
Od jesene ste začali apelovať. Prečo až tento rok v lete ste dospeli k tomu, že treba do Veľkej Británie vycestovať?
„Riešila to konzulka, vzhľadom k tomu, že centrum bolo s finančnými prostriedkami poddimenzované. Šetriaci režim bol tak zásadný, že sme využili možnosti cez našu diplomaciu. Bol to dennodenný kontakt s našou ambasádou.“
Ak hovoríte, že správa je tendenčná, budete sa voči nej nejako brániť?
„To sa musíme ešte dohodnúť s mojimi právnymi zástupcami. Ja som považovala za povinnosť toto prezentovať. Centrum vo svojich kompetenciách nezlyhalo. Zásadne nesúhlasím s tým, aby boli zmiešavané kompetencie, ktoré navzájom nesúvisia. A ani s tým, že je porušením, že sa centrum nezúčastňovalo súdnych pojednávaní, keďže zákon nám to neumožňoval.“
Prečo vás minister práce odvolal z funkcie?
„Bola som odvolaná bez dôvodu.“
Nepýtali ste sa na dôvody?
„Dostala som odvolací dekrét.“
Nezaujímalo vás, prečo vás odvolal?
„Dostala som dekrét podpísaný ministrom. On osobne mi ho nedával.“
Nechceli ste vedieť, prečo vás odvolal?
„Zákon hovorí jednoznačne, že minister menuje riaditeľa centra a aj ho odvoláva.“
Tvrdíte, že ste za štrnásť rokov na čele centra nepochybili. Nezaujímalo vás, prečo ste o funkciu prišli?
„Zaujímalo.“
A dostali ste odpoveď?
„Áno.“
Aká bola?
„Nechcem o tom hovoriť, lebo je to súkromné. Nesúviselo to absolútne s vedením centra. Bolo to smerované na môj vek.“
Ak máte pocit, že ste boli odvolaná len kvôli veku, tak sa nebudete voči tomu rozhodnutiu brániť?
„V súčasnosti nie. To by nemalo zmysel.“
Centrum bolo kritizované aj v súvislosti s medzištátnymi osvojeniami. Môžete vysvetliť, akú úlohu pri nich zohráva?
„V roku 2001 slovenská vláda rozhodla, že centrum bude ústredným orgánom pre medzištátne osvojenia. Plní úlohy podľa medzinárodnej zmluvy. Je ich viac, ale jednoznačne dohliada a je súčasťou celého procesu. Nie však jediným subjektom pri sprostredkovaní medzištátnych osvojení. Centrum vedie aj databázu dokumentáciu detí vhodných pre takéto osvojenie.“
Čo predchádza tomu, aby sa do tejto databázy dostali?
„Prvým krokom je, aby sa zachoval princíp subsidiarity podľa dohovoru, že ako náhle bolo dieťa vyňaté z rodiny, tak úrady práce primárne riešili čo s ním. Buď mu našli náhradnú rodinu doma, alebo súd nariadil ústavnú starostlivosť. Súd teda rozhodoval o ústavnej starostlivosti, o osvojiteľnosti, teda či je dieťa právne voľné a rodičia oňho nemajú záujem a následne osem určených úradov zisťovalo, či je takéto dieťa možné umiestniť na našom území. Zároveň boli povinné zisťovať zdravotný stav, či dieťa ak je schopné sa vyjadrovať, chce, aby bolo osvojené. Museli zisťovať, či pre takéto dieťaťa je možnosť medzištátneho osvojenia vhodná. Tú základnú, až 80-percentnú prácu robili úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a domovy. Oni kompletizovali aj dokumentáciu, ktorá bola následne centru doručená.“
Vaši zamestnanci sa len opierali o tieto podklady?
„Centrum nikdy nevyberalo deti. Celý postup sprostredkovania je upravený zákonom, teda zamestnanci jednotlivých úradov majú stanovené postupy, ktoré sú upravené aj internými normami Ústredia práce. My sme sa na nich spoliehali. Jednoducho to boli ich povinnosti.“
Spomeniete si, koľko detí bolo počas vášho pôsobenia daných na medzištátne adopcie?
„Myslím, že slovenské súdy rozhodli asi o 380 prípadoch.“
Vedeli by ste povedať o koľkých z nich nerozhodovala komisia, ktorá je poradným orgánom riaditeľa centra?
„Celý proces medzištátnych osvojení prešiel vývojom od roku 2001. Komisia, tímy a postupy pri medzištátnych osvojenia, rozhodovanie o deťoch so špecifickými potrebami boli schválené na ministerstve práce až v auguste 2007. Predtým sa tieto medzištátne osvojenia robili inou metodikou z roku 2005 a predtým postupom z roku 2002.“
Koľko tých detí ale zhruba bolo?
„Centrum takúto štatistiku neviedlo.“
Prečo tie komisie vznikli?
„Aby sa vylúčili akékoľvek podozrenie, že by mohlo byť manipulované s dokumentáciami, že by sa deti mohli prideľovať zvláštnym, netransparentným spôsobom. Slovensko bolo dávané ako vzorová krajina aj iným štátom.“
Kedy sa rozhodlo, že v prípade špecifických potrieb detí nebude musieť rozhodovať komisia?
„Práve tým postupom v roku 2007. Bolo to vlastne už aj predtým napr. podľa metodiky z roku 2005, pretože pri deťoch so špecifickými potrebami sa rodina vyhľadáva cielene. Väčšinou ide o hendikepované deti a preto je v najlepšom záujme dieťaťa, aby sa našla rodina harmonická a stabilná, aby nedošlo k rozpadu. Je to mimoriadne ťažká práca.“
Kto teda hľadal tie vhodné rodiny?
„Partnerská agentúra alebo ústredný orgán v danom štáte.“
Centrum len čakalo, aké ponuky prídu?
„Za centrum robili túto agendu pracovníci, a to právnici, ale aj špecialisti – sociálny pracovník a sociológ v jednej osobe. Zisťovali možnosti na základe anamnézy dieťaťa. To neznamená, že ak zahraničná agentúra navrhla rodinu, tak centrum povedalo hurá a ideme. Takto to nefunguje.“
A nebolo práve pri deťoch so špecifickými potrebami potrebné, aby o nich rozhodoval tím najlepších odborníkov z komisie?
„Komisia, ako poradný orgán riaditeľky centra, bola zriadená na iný účel. Mala vyberať minimálne z troch rodín tú najvhodnejšiu pre dieťa. Nemala prečo riešiť deti so špecifickými problémami, kde sa výber nemohol uskutočniť.“
Prečo pre nich nefungovala teda samostatná komisia, ktorá by bola vašim poradným orgánom?
„Nebolo to potrebné. K týmto deťom sa nikdy nenašla viac ako jedna rodina. Nebol potrebný žiaden výber. Ak sa našla rodina a bola vhodná, tak ju centrum akceptovalo. Často pri vážnych zdravotných problémoch sa žiadna rodina ani nenašla.“
Ako špecifické potreby spomínate najmä závažné zdravotné problémy. V jednom spise sa spomína pod takouto potrebou prekonanie zápalu stredného ucha. Je to špecifická potreba?
„Hovorila som na úvod, že centrum prijímalo dokumentácie z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorých súčasťou bola aj zdravotná dokumentácia. Tú sme si nevymysleli, vypracovávajú ju lekári na podkladoch štandardných medzinárodných formulárov, ktoré boli schválené na ministerstve zdravotníctva. Špecifické potreby posudzujú úrady práce na základe zdravotných správ a poznatkov o dieťati a centrum nemá dôvod preskúmavať ich. Ani si neviem predstaviť, ako by to mohlo robiť a zisťovať, či to, čo lekár uviedol, sú naozaj správne. Okrem toho, ak sa takáto dokumentácia dostala žiadateľom do zahraničia, tak si ju nechajú preveriť svojim odborníkom lekárom a mohli sa žiadať prípadné ďalšie odborné vyšetrenia alebo zdravotné posudky.“
Ale to nemení nič na tom, že na základe zápalu stredného ucha bol medzi deti so špecifickými potrebami zaradený chlapec, o ktorom ste potom sami mohli rozhodovať bez komisie.
„Centrum ale o ničom nerozhoduje.“
Konečné stanovisko pre súd dáva centrum. Vy triedite deti podľa špecifických potrieb.
„Hovoríte o nejakom zápale stredného ucha. Ja to neviem ani nemôžem povedať.“
Nespomínate si na taký prípad?
„V žiadnom prípade. Ja tie prípady jednotlivo ani nepoznám. Podrobnosti by malo vedieť uviesť centrum, ktoré má tieto informácie v spise. “
Nepamätáte si napriek tomu, že ste podpisovali rozhodnutia o tom, že môžu ísť deti do zahraničia na adopciu?
„V prvom rade tu nešlo o žiadne rozhodnutia o adopcii. Ak sa našla rodina a ten chlapec mal ťažké zdravotné postihnutie, čo bolo vydokladované v zdravotnej správe, tak to nemôžeme spochybňovať.“
Zdravotná správa je súčasťou spisu?
„Áno.“
V zdravotnej správe sa uvádza len zápal stredného ucha. Je to podľa vás závažný zdravotný problém?
„Neviem to posúdiť. Sociálni pracovníci na úrade práce posúdili, že je to ťažké zdravotné postihnutie. Podľa nich je to dieťa so špecifickým problémom a s potrebou hľadať špecifickú rodinu, pretože má takéto ťažké zdravotné postihnutie.“
Ak máte pochybnosti o informáciách v dokumentácii, je vo vašej právomoci ďalej preverovať prípad?
„Ak také pochybnosti boli, naši pracovníci preverovali skutočnosti prostredníctvom úradu, alebo detského domova. Ak ale dôvod na to nebol, informácie sa od úradov preberali v plnej miere. Pokiaľ sme sa dozvedeli o pochybení úradov, signalizovali sme to na ústredí práce.“
Podľa štatistík sa do programu medzištátneho osvojenia zaraďovali len deti z určitých slovenských krajov. Čo to znamená?
„Znamená to, že tie kraje, ktoré deti nedávali medzištátneho osvojenia, sú úspešné vo vnútroštátnej náhradnej rodinnej starostlivosti. To je ale skôr otázka na Ústredie práce. Medzištátne osvojenie je už poslednou možnosťou, ako deťom nájsť rodinu. V Košickom a Prešovskom kraji je zároveň najviac detí v detských domovoch a aj najviac dokumentácií detí bolo z týchto krajov doručených do centra.“
Sú to hlavne rómske deti?
„Deväťdesiat deväť percent z nich sú rómske deti.“
Sú len štyri krajiny, v ktorých je možné osvojiť si dieťa zo Slovenska. Prečo ich nie je viac?
„V roku 2007 bol schválený postup na ministerstve, podľa ktorého musíme mať s krajinou na medzištátne osvojenie dohodu. Sú to príjmajúce štáty, ktoré iniciujú spoluprácu. Napríklad Francúzsko po roku 2007 už nemalo záujem o spoluprácu, lebo sme trvali na podmienke postadopčných správ, ktorú odmietali. Alebo Dánsko nikdy nepožiadalo o spoluprácu. V súčasnosti máme dohodu so šiestimi krajinami- Taliansko, Holandsko, Švédsko, Monako, Malta a Andorra. V minulosti to bolo okrem spomínaného Francúzska, Nemecko, Rakúsko a Kanada. “
V médiách boli informácie, že napríklad rodiny z Dánska mali záujem o osvojenie detí zo Slovenska, ale nebola uzavretá dohoda.
„Tieto žiadosti boli iba na úrovni súkromnej akreditovanej organizácie, nie na úrovni príslušného ústredného orgánu, ktorý má tieto veci riešiť. Oficiálna spolupráca centra s Dánskom nikdy nebola dohodnutá.“
Viac ako polovica detí bola osvojená do Talianska. Prečo práve tam?
„Taliani sú najmenej „prieberčiví“, čo sa týka etnicity detí. Sú veľmi dobre pripravení na osvojenie rómskych detí, nemajú s tým žiadny problém. Dokonca nemajú problém ani s osvojením detí starších ako šesť rokov. V niektorých štátoch legislatíva zakazuje osvojenie detí starších ako šesť rokov. Iné štáty požadujú len deti zdravé. Taliani akceptujú aj temperament našich detí.“
V jednotlivých štátoch spolupracujete vždy len s jednou agentúrou?
„Ak má štát agentúru, tak vždy len jednu. V ostatných štátoch komunikujeme s ústredným orgánom.“
Koľko peňazí zaplatia náhradní rodičia za medzištátne osvojenie?
„Centru nič. Centrum vždy poskytovalo právnu pomoc zadarmo, aj súdne konanie je oslobodené od súdnych trov. Inak všetky náklady znášajú prijímatelia. My finančnú stránku nemáme prečo riešiť. To je medzi rodičmi a agentúrami.“
Pri medzištátnych osvojeniach ste mali povinnosť dosledovať, ako sa dieťaťu darí. Ako ste to robili?
„Áno, centrum ako ústredný orgán jedného z prvých štátov dohovoru o osvojeniach žiadalo na Haagskej konferencii, aby bol zabezpečený postadopčný servis. To znamená aby sociálne správy vydávali sociálne úrady a nie rodičia. A aby boli zasielané do centra Niektoré štáty s tým pochopiteľne nesúhlasili a preto s nimi nemáme spoluprácu. Tak ako to bolo v prípade Francúzska.“
Hovorili ste, že Francúzsko v roku 2007 odstúpilo od spolupráce. To znamená, že dovtedy postadopčné správy byť nemuseli?
„Metodika to neupravovala, bolo to na dobrovoľnosti. Správy sa nachádzajú v spisoch detí.“
Ako vtedy centrum sledovalo, čo sa deje s deťmi?
„Všetky štáty, s ktorými sme spolupracovali, nám tie správy dávali. Do roku 2005 sme boli správy limitované, na dobu štyri správy po osvojení. Teda ak bolo dieťa osvojené ako 3 ročné , tak poslednú informáciu o dieťati sme mali keď malo 7 rokov. Od roku 2007 sme správy požadovali až do osemnásteho roku života dieťaťa.“
Ako často?
„Do siedmeho roku jedna správa každý rok. Potom vo veku desať, štrnásť a posledná správa tesne pred dovŕšením plnoletosti.“
To sa vám zdá dostatočné, raz za rok? Zachytí to, či je dieťa v poriadku?
„Hovoríme o nezrušiteľnom osvojení. Deti sú v novej adoptívnej rodine a je potrebné veľmi citlivo balansovať medzi súkromím a ochranou rodiny a zároveň nájsť mieru toho, aby tam prišiel sociálny pracovník. Konzultovali sme to s psychológmi. Tak sme to aj porovnali s informáciami z iných štátov. Treba ale povedať, že v zahraničí majú osvojiteľské rodiny iný servis ako je to u nás. Na Slovensku osvojené deti nikto nesleduje. “
Neprekvapil vás teda príbeh dvoch sestier, ktoré išli do medzinárodného osvojenia ako desať- a jedenásťročná? Po štyroch rokoch má už jedna z nich dieťa a obe sú práve tehotné.
„Dozvedela som sa to z médií.“
Vy im neveríte?
„Nie neverím!.“
Máta o nich iné informácie?
„Ja osobne informácie nemám, ale viem, že centrum už dostalo podrobné informácie.“
Centrum tie informácie nepoprelo. Keby boli vymyslené, tak by sa centrum alebo ministerstvo práce ozvalo, nie?
„To neviem povedať. Požiadajte o informáciu Centrum.“
Prečo máme veriť vám?
„Iba som vám povedala, aby ste sa spýtali riaditeľky centra. Z informácií z talianskej strany, ktoré som dostala, vyplýva, že v centre už má byť správa o aktuálnom živote dievčat. Ja k týmto informáciám prístup nemám. Ale neverím tomu, čo bolo medializované, lebo viem ako fungujú talianske sociálne úrady, ako dohliadajú na adoptované deti. Postadopčný servis na rozdiel od Slovenska je ozaj upriamený na starostlivosť o rodinu.“
Znamená to teda, že ste sa o prípad zaujímala?
„Samozrejme, že som sa zaujímala. Tá informácia pre mňa ako matku aj bývalú riaditeľku centra vyznieva šokujúco. Tým informáciám v médiách neverím . Ústredný orgán Talianskej republiky povedal, že to preverí a správa už je na Slovensku. Viac informácií som nedostala, nemám na to právo.“
Viac vám v Taliansku nepovedali?
„Každý, kto má záujem, môže sa obrátiť na centrum. Musíte sa opýtať Centra. Neverím správe o tehotenstve dievčat a sama som zvedavá aká je naozaj pravda. Nuž a tú sa verejnosť dozvie iba zverejnením talianskej odpovede.“
Ako matke by vám stačilo, keby ste o svojom dieťati dostali správu raz za rok? Štát bol predsa aj po osvojení zodpovedný za deti, mal sa o ne zaujímať.
„Akým spôsobom sa Slovensko zaujíma o vnútroštátne osvojenia, o adoptívne rodiny?“
Ja sa pýtam vás a ani vy ani ja neriešime vnútroštátne osvojenia.
„Hovorím že v rámci vnútroštátneho osvojenia sa nerobia vôbec takéto správy, Sledovanie detí v osvojiteľskej rodine sa končí v rámci Slovenska rozsudkom o osvojení.“
Čiže buďme radi, že zo zahraničia nám ich posielajú aspoň raz ročne?
„Skonzultovali sme to s odborníkmi a je to postačujúce, Je ale potrebné uviesť, že prvý rok – teda v dobe predosvojiteľskej starostlivosti je dieťa sledované v novej rodine častejšie. Správ v prvom roku po vycestovaní dieťaťa je aj päť, Štyri alebo päť, podľa toho ako dlho trvá konanie o nezrušiteľnom osvojení.“
Cítili ste aj osobnú zodpovednosť za tieto deti alebo ste to vždy brali len ako svoje zamestnanie?
„Vždy som sa na to pozerala optikou detí. Vždy bolo pre mňa šťastie, ak sa pre dieťa našla náhradná rodina. Máme o nich informácie aj s fotodokumentáciou. Veľmi som sa tešila, keď som to videla. Navyše, tie adoptívne rodiny sa s deťmi vracajú na Slovensko a považujú ho takmer za svoju druhú krajinu. “
Keď ste sa pozerali optikou detí, tak vám stačili správy raz ročne?
„Stále hovorím, že treba dávať do pozornosti aj ochranu tej novej rodiny. To, že my dostávame správu raz ročne neznamená, že tie krajiny, kde deti sú, sa o ne nestarajú. Majú špeciálne skupiny, servis, venujú sa rodinám a aj deťom. Všetko vrátane študijných výsledkov je pod kontrolou. Osvojenie nie je v zahraničí žiadne tabu.“
Nehrozí pri takýchto lehotách, že sa problém odhalí neskoro?
„Ako náhle by k niečomu došlo, ten štát, kde je dieťa osvojené, je povinný informovať nás.“
Prišla niekedy alarmujúca správa?
„Nikdy. Dostali sme informácie o tom, že niektoré deti boli umiestnené do zdravotného zariadenia, pretože sa vyskytol zdravotný problém, prepuklo ochorenie , ale inak nie.“
Roky ste viedli centrum. Čo robíte teraz?
„Teším sa zo života.“
Pracujete?
„Bez práce by som nevydržala.“
Kde?
„Nechám si to pre seba.“
Beata
Balogová
