jšiu pozíciu podľa neho získa len kandidát, ktorého zakrúžkuje najmenej 10 percent voličov strany. Ak je takýchto kandidátov viac, zoradia sa podľa počtu získaných hlasov.
Celé Slovensko je jedným volebným obvodom. Kandidát musí preto dostať dôveru od väčšieho počtu voličov, ako keby bolo Slovensko rozdelené na viac obvodov.
Prísne ustanovenie o preferenčných hlasoch spolu s jedným volebným obvodom spôsobili, že v posledných voľbách ani jeden kandidát z nižších miest kandidátky nezískal poslanecký mandát. Zmeny boli len „kozmetické“, menilo sa poradie na najvyšších miestach medzi kandidátmi, ktorí by sa tak či tak do parlamentu dostali.
„To, že zostal jeden volebný obvod, že preferenčné hlasy nemajú veľký vplyv, považujem za nesplnený sľub tejto vládnej koalície,“ povedala pred časom politologička Soňa Szomolányiová.
Napríklad na kandidačnej listine HZDS v roku 1998 sa dostali cez hranicu desiatich percent preferenčných hlasov len štyria kandidáti - Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič, Sergej Kozlík a Július Binder. Binder poskočil z piateho na štvrté miesto kandidátky.
V SDĽ dosiahlo potrebnú hranicu sedem kandidátov, všetci z prvej desiatky. Prví traja kandidáti s najvyšším počtom preferenčnýchlasov Robert Fico, Peter Weiss a Brigita Schmögnerová neskôr z SDĽ odišli.
Vládna koalícia napriek výčitkám nebola schopná dohodnúť sa v tomto volebnom období na zmenách volebného zákona. Neúspešná bola aj snaha časti poslancov presadiť aspoň technické vylepšenia zákona a znížiť hranicu na posun na základe preferenčných hlasov na tri alebo len jedno percento.
Niektorí právnici dokonca navrhovali, aby o poradí kandidátov strany rozhodoval absolútny počet ich prednostných hlasov. Iní odborníci oponovali, že strany by si mali zachovať istý vplyv na tvorbu kandidačnej listiny, aby sa im nestalo, že voliči do parlamentu posunú viac kandidátov s rovnakou profesiou - strany totiž potrebujú v parlamente odborníkov na rôzne oblasti, do rôznych výborov.
