Pred pár rokmi poznali psychiatra JOZEFA HAŠTA najmä odborníci. Po kauze Hedvigy Malinovej, ktorej sa rázne zastal a dostal sa do konfliktu s vládnymi politikmi, pozná jeho meno už aj široká verejnosť.
Na trenčianskej psychiatrii ste skončili po 30 rokoch. Prečo?
„Rozviazanie pracovného pomeru som považoval za najlepšie riešenie. Vyhodnotil som to tak, že by to mohlo pokračovať znepríjemňovaním práce a možno až šikanovaním, ale nechcem rozoberať manažérske spôsoby pána riaditeľa.“
V čom ste s ním mali spor?
„Nariadil ponižujúcu kontrolnú akciu, keď prišli minútu po siedmej ku knihe dochádzok, v ktorej ešte viacerí moji kolegovia neboli podpísaní, hoci všetci už v práci fyzicky boli a o sedem desať sedeli u mňa na porade. Potom sme si ako žiačikovia boli prevziať pokarhanie.“
Bola to zámienka?
„Nemám dosť informácií, či to nejako súvisí so mnou a mojim sporom s niektorými predstaviteľmi Smeru, alebo či je to len manažérsky štýl riaditeľa.“
Naznačil vám, že mu prekáža vaša kritika politikov?
„Nenaznačil. Raz sme sa stretli, pozval ma ako ostatných primárov na rozhovor o bežných veciach okolo nemocnice a ja som mu na záver daroval knihu, ktorú sme napísali o posttraumatickej stresovej poruche, kde je aj podrobný popis prípadu Hedvigy Malinovej. Upozornil som ho, že môžu byť na neho vyvíjané tlaky, aby urobil so mnou poriadky. Nereagoval na to.“
Má na život nemocnice vplyv, aká vláda je pri moci?
„Určite, vláda a najvyšší štátni predstavitelia vždy vytvárajú nejakú celospoločenskú atmosféru a ich štýl komunikácie a argumentácie presakuje aj do štýlu správania ostatných ľudí.“
Pred prípadom Hedvigy Malinovej ste sa v médiách objavovali zriedkavejšie. Dnes ste jeden z najcitovanejších psychiatrov. Zmenil tento prípad váš postoj k verejnej diskusii?
„Nemám ambíciu ovplyvňovať verejnú mienku. V odborných kruhoch som bol aktívny aj pred rokom 2006, kedy došlo k prepadnutiu Hedvigy. V roku 1998 výbor psychiatrickej spoločnosti, ktorého som bol členom, vyzval pána Mečiara, aby sa stiahol z politiky.“
Naviedol vás tento prípad aj do mainstreamových médií?
„Zrejme kvôli tomu, že som zaujal verejný postoj ku kauze, v ktorej zlyhávajú štátne inštitúcie, mi častejšie volajú novinári aj k iným témam, na ktoré chcú vyjadrenie psychiatra. Napríklad k bilbordom SNS, na ktorých bol potetovaný Róm.“
To pôsobí, ako by ste boli pasívna obeť medializácie.
„Stalo sa, že som raz iniciatívne napísal článok, kde som reagoval na vyjadrenia politikov k prípadu Hedvigy Malinovej.“
Čo sa jej podľa vás stalo?
„Stala sa obeťou štátnych inštitúcií. Potom, čo ju napadli dvaja mladíci a zbili ju do bezvedomia, otočili to proti nej, lebo sa to zrejme hodilo vláde vzhľadom na vnútropolitickú a medzinárodnú situáciu. Smer bol vtedy výrazne kritizovaný za vládu s nacionalistickou SNS. Niekto asi vymyslel riešenie, že to otočia a z obete urobia páchateľku. Púšťali náznaky, že ide o nejakú agentku, alebo že sa chcela vyhnúť skúške. Minister vnútra a policajný prezident dokonca presviedčali národ, že skutok sa nestal, ešte pred právoplatným ukončením vyšetrovania. Na to žiaľ dostatočne nereagovali ani médiá.“
Robert Kaliňák to musel vysvetľovať hádam v každom rozhovore o Hedvige.
„Nespomínam si, že by na tej tlačovke niekto z novinárov upozornil na takú vážnu vec, že informujú ešte pred právoplatným ukončením vyšetrovania a nevyčkali ani na to, že napadnutá ešte môže reagovať. Aj keby si to vymyslela, bol by takýto prístup prípustný? Keď som to popisoval jednému švajčiarskemu psychoanalytikovi, vravel, že keby sa stalo niečo také u nich, okamžite by musel odstúpiť minister vnútra aj policajný prezident a veľmi vážne by bola otrasená aj pozícia predsedu vlády, ktorý sa už pred tým vyjadril, že sa chcela vyhnúť skúške a neváhala obetovať dobré meno Slovenskej republiky. To je v normálne fungujúcej demokracii neprípustné, pretože ľudia majú vrodenú tendenciu k určitej poslušnosti voči autoritám a takéto vyjadrenia nasmerujú všetky zložky, ktoré na tom robia, určitým smerom. To bol vážny lapsus a tu vidím aj zlyhanie médií, pretože z toho vyplývalo masívne dezinformačné ovplyvnenie značnej časti verejnosti.“
Obhajca Hedvigy Roman Kvasnica naznačuje, že sa stala obeťou spravodajskej hry. Nie ste ako psychiater ku konšpiračným teóriám zdržanlivý?
„Samozrejme, že som, ale sú tu určité indície pre hypotézu, že niekto mohol vymyslieť takúto spravodajskú hru. V tomto prípade sa mi termín konšpiračná teória nezdá adekvátny.“
V akom momente by sa mal duševne zdravý človek začať zaoberať konšpiračnými teóriami?
„Keď sa povie konšpiračná teória, automaticky sa to považuje za hlúposť a paranoidný výmysel. Samozrejme, že väčšina vecí, ktoré sa označujú za konšpiračné teórie, ako že Američania si sami zhodili dvojičky, sú nezmysel. Ale označovať všetko, o čom nemám dosť dôveryhodných informácií za paranoidné, je problém. Ako povedal bývalý minister zahraničia USA Kissinger: Keď ma niekto paranoidný blud, to ešte neznamená, že ho neprenasledujú.“
Ako by mal rozumne uvažujúci človek ku konšpiračným teóriám pristupovať?
„Rozhodne by si mal dať pozor na prvú emóciu. Konšpiračné teórie často pracujú s určitou tendenciou k nedôvere. Človek, ktorý má sklony k nedôvere alebo má nespracovaný komplex, napríklad Slováci verzus Maďari, je veľmi náchylný na také vysvetlenie skočiť. Emócie potom vedú k filtrovaniu myšlienok a človek má zníženú schopnosť rozvážne zvažovať fakty, kriticky ich vyhodnocovať a vecne analyzovať. To sa v prípade Hedvigy mohlo stať našim politikom.“
Pracujú s tým politici vedome?
„Myslím, že áno. Keď si zoberiete priebeh posledných prezidentských volieb, tak proti pani Radičovej sa hanebne vytiahla protimaďarská karta a vypustila sa dezinformácia, že ona je dohodnutá s Maďarmi na autonómii. V televízii ukazovali zábery, ako maďarskí extrémisti pred našim veľvyslanectvom v Budapešti pália slovenské vlajky a ako Maďarská garda v operetných krojoch pochoduje k našim hraniciam. Niektorí politici postavili kampaň na emócii ohrozenia Slovenska a pýtali sa: Kto nás zachráni? No predsa tento pán prezident, ktorý myslí národne a cíti sociálne.“
Nepomohlo by vyšetreniu prípadu Hedvigy Malinovej, keby podstúpila ambulantné vyšetrenie duševného stavu, tak ako to žiada súd?
„Vy by ste sa dali vyšetriť, keby vás polícia a prokuratúra šesť rokov a štyri mesiace ťahala za nos? Keby znalci vybraní generálnou prokuratúrou vypracovali proti vám zavádzajúce lekárske posudky? A keby žiadali ďalšie v situácii, kedy má prezident problémy vymenovať legitímne zvoleného generálneho prokurátora a chráni pomery, ktoré tam zaviedol pán Trnka? Podľa mňa by bolo nerozumné, ak by v takejto situácii išla.“
Nie je nebezpečné dávať na jednu úroveň odopretie výpovede pred policajtom a odopretie psychiatrického vyšetrenia?
„Ja hovorím o vážnom spochybnení postoja generálnej prokuratúry, o zavádzajúcom lekárskom posudku zo strany vysokopostaveného lekára v hierarchických medicínskych štruktúrach, to nie sú žarty. Kto si dovolí ísť proti línii generálnej prokuratúry a stanovisku dekana lekárskej fakulty?“
Nie je to návod pre všetkých obvinených?
„Pokiaľ majú na to právnu oporu, môžu postupovať rovnako.“
Netlačí tak súd k nariadeniu vyšetrenia v ústave?
„Keď sa za Stalina robili inscenované procesy, tak generálny prokurátor Vyšinskij vyhlásil, že najsilnejším dôkazom viny je priznanie obvineného. Čo z toho vyplýva? Že je to len otázka sily nátlaku. A hrozba psychiatrickou hospitalizáciou, odlúčenia od detí a pravdepodobne ďalšieho problémového posudku, to by bol hrubý psychický nátlak a čudoval by som sa súdu, ktorý by tak rozhodol a psychiatrovi, ktorý by súhlasil.“
Hrozí ešte dnes takéto zneužitie psychiatrie na politické ciele?
„Psychiatrie ako celku nie, ale sú jednotliví lekári, ktorí robia zjavne od reality odtrhnuté posudky.“
Ako ste vnímali nedávny štrajk žilinských lekárov, ktorí odmietli nastúpiť do pohotovostných služieb len niekoľko desiatok minút pred ich začiatkom?
„Nepoznám tú situáciu. Ale ak chcú lekári protestovať, kľúčové je, aby zabezpečili fungovanie toho najnutnejšieho, aby u nikoho nedošlo k poškodeniu zdravia alebo ohrozeniu života. A malo by to byť avizované v dostatočnom predstihu, aby mala vláda čas zareagovať.“
Podporovali ste vlaňajší štrajk lekárov?
„Nie. Štrajkovanie v zdravotníctve považujem za eticky problematické.“
Vláda napokon lekárom ustúpila. Cíti to nejako aj pacient?
„Nezaznamenal som to. Aspoň na klinike, na ktorej som pracoval, je všetko ako predtým.“
Súvisí kvalita zdravotnej starostlivosti s počtom zdravotných poisťovní?
„Tak ako existuje možnosť kvalitného fungovania zdravotného poistenia pri viacerých poisťovniach, existuje zrejme aj pri jednej poisťovni, len by museli byť dostatočne zabezpečené kontrolné mechanizmy. Keď je poisťovňa jedna, zneužitie hrozí väčšmi. O to viac v podmienkach, kedy je u nás problém obsadiť miesto šéfa Najvyššieho kontrolného úradu, keď je problém, aby fungovala prokuratúra a súdnictvo.“
Predvlani Slovensko šokovala streľba v Devínskej Novej Vsi, tento rok masaker v Hurbanove. Je to nový fenomén, ktorého sa treba obávať?
„Určitý fenomén nákazy sa môže vyskytnúť. Ale prípady vražedného besnenia sa vyskytovali v rôznych kultúrach a etnikách vždy a to aj v spoločnostiach analfabetov, kde neexistovala televízia a tlač. K ľudskej výbave žiaľ patrí, že pri určitej životnej situácii, osobnostnom uspôsobení a nahromadení pomstiteľskej nálady môže dôjsť k takémuto hroznému správaniu.“
Menia sa v čase dôvody, pre ktoré ľudia prichádzajú k psychiatrom?
„Je to porovnateľné s minulosťou, i keď po revolúcii došlo k tomu, že pacient môže požiadať o psychiatrickú konzultáciu aj bez odporúčania iného lekára, čo mnohým ľuďom uľahčilo rozhodnutie poradiť sa s psychiatrom. Pocit hanby, že sa to roznesie, mnohých ľudí blokoval.“
Národní buditelia upozorňovali, že Slovákov ničí alkoholizmus. Sme už za vodou?
„Stále je to veľký problém, ale nemyslím si, že väčší ako v iných častiach Európy. Vyslovene chorobne závislých od alkoholu je zhruba 5 až 7 percent obyvateľov. Veľa je takých, ktorí alkohol zneužívajú a občas kvôli nemu majú problémy. Ale platí, že kým 50 percent alkoholu vypije bežná populácia, ktorá nemá problém s alkoholom a ktorá si ním pri spoločenských situáciách zlepšuje náladu, druhú polovicu skonzumuje práve tých 5 až 7 percent závislých.“
Tvoria alkoholici väčšinu pacientov na psychiatrických klinikách?
„U mužov tvoria významnú časť hospitalizovaných. Ale depresia je väčší problém.“
Zmenil sa počet depresií a samovrážd po roku 1989?
„Pri depresiách sa to zmenilo v tom, že viac ľudí vyhľadá pomoc psychiatra. Zvýšený počet samovrážd, ako k tomu došlo v niektorých bývalých krajinách Sovietskeho zväzu, som nezaznamenal.“
Zmenili odbor nové diagnózy ako závislosť na internete, alebo chorobné nakupovanie?
„To sú skôr mediálne problémy.“
Ako sa zmenila starostlivosť o duševné zdravie po revolúcii?
„Je o niečo viac ambulantných psychiatrov, ale stále ich nie je dostatok. Na 150-tisícový región by ich malo byť zhruba osem, a to nenapĺňame nikde. Problém je stále aj s dostupnosťou psychiatrických lôžok, ktoré nie sú vhodne rozložené. Veľké nedostatky sú aj pri psychiatrickej starostlivosti o seniorov, deti a mladistvých. Podobne málo rozvinuté sú aj denné psychiatrické stacionáre, kde pacient dochádza na psychiatrický program a spávať chodí domov.“
Stále chýba detenčné centrum. Stretávajú sa lekári na psychiatrii s nebezpečnými pacientmi?
„Treba počítať s tým, že v priebehu roka sa vyskytne niekoľko pacientov, ktorí sú agresívni a keď sú hospitalizovaní na bežnej klinike, veľmi vážne môžu zmeniť atmosféru na lôžkovom oddelení. Niektorí pacienti majú z takýchto nevyspytateľných a agresívnych ľudí až traumatickú skúsenosť a pýtajú sa predčasne domov. V reforme, ktorú sme vypracovávali ešte v roku 1991, sme navrhovali, aby sa na jeden milión obyvateľov počítalo s 20 lôžkami pre dlhodobo agresívnych pacientov s duševnou poruchou. Celkovo by ich bolo treba asi sto. Realita je, že takéto špecializované lôžka neexistujú a psychiatrii to robí veľmi zlé meno.“
Môže mať politika vplyv na duševné zdravie jednotlivcov?
„Určite. Mnohí Maďari sa po kauze Hedvigy Malinovej cítili na Slovensku zneistení a ohrození. Bolo dôležité, že časť slovenskej verejnosti sa v tom dokázala zorientovať a verejne sa tomu postaviť.“
Niekedy to pôsobí, že politika priťahuje najmä exhibicionistov, narcisov či alfasamcov. Je politika presná vzorka obyvateľstva?
„V slobodných voľbách si obyvateľstvo slobodne vyberá svojich predstaviteľov. Asi treba dlhší čas zažívať demokraciu, aby dokázalo byť opatrnejšie a vo voľbách a nenaletelo ľuďom, ktorí vidia svoje sebauplatnenie cez politickú moc a jej zneužívanie. Katastrofa je to vtedy, keď sa v slobodných voľbách dostane k moci niekto, kto si nectí demokratické pravidlá. Aby nemohol moc zneužívať, musia dobre fungovať prokuratúra, súdnictvo, polícia a slobodné médiá. Väčšina z toho u nás žiaľ ešte dobre nefunguje. Aj médiá sú zastrašené a boja sa súdnych sporov, pretože súdnictvo nefunguje kvalitne a ľudia sa boja viac, než by to v dobre fungujúcej demokratickej spoločnosti bolo nutné.“
Ako vnímate súčasnú slovenskú politickú reprezentáciu?
„Súčasná vláda veľmi rafinovaným spôsobom vyhrala voľby. Voľba kampane, že nám ide o vaše istoty, milí občania, to v čase krízy a rozhádanej koalície veľmi zarezonovalo a bol to šikovný marketingový ťah. Keď sa ale vrátim k tomu, čo dôverne poznám, ku kauze Hedvigy Malinovej, vo vláde stále sedia dvaja ľudia, premiér a minister vnútra, ktorí nedokázali zreflektovať, čo sa udialo, nedokázali sa ospravedlniť a vyslať signál, že sme pochybili.“
Tento prípad ale asi nedokázal zreflektovať ani bývalý minister vnútra Lipšic.
„Dokonca urobil pre mňa nepochopiteľnú vec, keď sa vyjadril, že nechá prípad Hedvigy prešetriť inšpekciou ministerstva vnútra, ale že si myslí, že po takom čase, sa tam už zrejme nič nenájde. To je zase prípad, ako vysokopostavený predstaviteľ štátu môže dopredu odobriť, že sa nemusí nič nájsť, veď ani pán minister to neočakáva. Pritom by stačilo vypočuť si výhrady obhajoby a mali by sa na čo pozrieť.“
Čo plánujete robiť ďalej?
„Odchod z nemocnice mi dáva možnosť venovať sa veciam, na ktoré som nemal dosť času. Nestíhal som napísať mnoho odborných článkov, ktoré som chcel, mienim pokračovať v školeniach v psychoterapii pre ľudí v pomáhajúcich profesiách, mám rozrobený jeden výskum. Rád by som v našom vydavateľstve vydal aj niekoľko ďalších kníh, ktoré sa mi javia ako dôležité na vyplnenie bielych miest v odbore, ktoré vznikli počas izolácie za komunistického režimu.“
Beata
Balogová
