Spomienky na legendu so skvelou kávou a rôznorodou spoločnosťou zostávajú silné.
BRATISLAVA. Výtvarníci, spisovatelia, divadelníci, filozof a húf jeho obdivovateľov. Študenti, advokáti, hviezdy aj hviezdičky.
Štamgasti aj sviatočnejší hostia, v bare U Anjelov v centre Bratislavy takmer presne oproti Divadlu Pavla Országha Hviezdoslava sa ľudia vedeli správať a diali sa tam veci.
Bol to bratislavský taviaci kotol, v ktorom to ľudsky často fungovalo. Kaviareň, na ktorú sa nezabúda, miesto, ktoré potrebuje každé mesto hrabúce sa zo svojej provinčnosti.
Strata domova
Keď začiatkom roka 2008 kultovú bratislavskú kaviareň zatvorili, jej pravidelní návštevníci stratili svoj druhý domov a istotu dobrej kávy.
Pražský spisovateľ Egon Bondy, ktorý v Bratislave našiel nový domov, mal garsónku neďaleko, a tak sa stávalo, že prišiel na svoju rannú kávu a pohárik mimózy - zmes suchého sektu a pomarančového džúsu - ešte v pyžame s povestným pončom. Často všetci v kaviarni stíchli a počúvali jeho rozprávanie.
„U Anjelov bola kultová záležitosť. Chodili sme tam ako domov,“ spomína psychologička Andy Sváková. „V podstate tam chodili všetci moji hetero aj nehetero kamaráti.“ Na chvíľu mali pocit, že sú vo Francúzsku.
New York či Paríž
Iným Anjeli pripomínali newyorský klub Studio 54. „Smelo sa tam všetko, ľudia sa menili na koho chceli, alebo naopak, boli práve sami sebou. Anjeli mali charakter a filozofiu podniku, ktorý v Bratislave už nie je, a v tejto podobe už ani nikdy nebude. Keď ho zavreli, my čo sme tam chodili, sme sa stali bezprizornými, akoby vám zobrali byt a nemali ste odrazu kam ísť,“ hovorí výtvarná teoretička Barbara Brathová.
Do maličkého podniku na Laurinskej ulici sa záhadne zmestilo veľa ľudí, zväčša bratislavská bohéma, ale aj modelky či bankoví riaditelia.
„Človek tam nezostal sám. Nebolo nezvyčajné, že som tam prišla na poobedňajšiu kávičku a ostala na rannú do druhého dňa,“ spomína Brathová.
Záverečná bola „mimoriadne diskutabilná“, v podstate si ju určovali návštevníci. Na bizarné party spomínajú dodnes. Všetko diskrétne. Keď mali ľudia náladu tancovať, zatiahli závesy a pustili si bez zábran a predsudkov „vypaľovačky“.
„Na nás boli stále sťažnosti, na mestskom úrade nás už poznali a vedeli, že je to o.k.,“ spomína spolumajiteľ Tibor Mišutka.
Názov U Anjelov vznikol náhodou, keď si ktosi všimol anjela na fasáde domu. Prvého sadrového Mišutkovi priniesol kamarát, keď ešte len sedeli na prepravkách.
„Vtedy nám napadlo, že by ich mohli ľudia nosiť. Každého sme zapísali do knižky a potom aj zmenili číslo na fasáde. Zrazu tam ich bolo tridsať, potom sto, skončili sme už ani neviem pri koľkých.“
Dodnes prázdny priestor
Dom, v ktorom bar sídlil, patril cirkvi a tá ho po vyhratom reštitučnom spore okamžite predala. Priestor kaviarne je dodnes prázdny, plány na výstavbu hotela sa neuskutočnili.
„Doteraz je to v takom stave, v akom sme to nechali, v pohode sme tam mohli zostať,“ hovorí Mišutka.
Druhý z jeho majiteľov, súčasný šéf Divadla Nová scéna Juraj Ďurdiak však netrpí nostalgiou, keď prechádza okolo.
„S podnikaním som skončil, už by som sa k nemu nechcel vrátiť,“ povedal pre TASR s tým, že súčasná práca ho dostatočne napĺňa.
Aj Mišuta si myslí, že život ide ďalej. „Skončila sa príjemná etapa môjho života.“ Je však podľa neho škoda, že to takto skončilo.
„Mohli sme to ukazovať ako vo Viedni Hawelku. Posledné roky si to už fotografovali Japonci.“
Teren: V kaviarni nikto nikoho neposudzoval
Výtvarník LACO TEREN považuje za problém, že zanikajú skutočné kaviarne.
Na čo sú nám kaviarne?
,,Je to inštitúcia, ktorá udržuje komunitu. Je to fenomén strednej Európy, tie najlepšie nezačali v Paríži či v Londýne, ale v Budapešti, vo Viedni, v Bratislave či Prahe. Pitie kávy a fajčenie je najkrajším prienikom toho orientálneho na naše územie.“
Aká bola vaša kaviareň U Anjelov?
„Veľkosťou to bolo skôr bistro, ale obávam sa, že to bola posledná skutočná kaviareň. Robili vynikajúcu kávu, stretávala sa tam celá škála osobností.“
Čo robilo Anjelov Anjelmi?
„Hlavne majitelia. Tibi a Juraj vytvorili atmosféru. Vďaka nim som mal dôvod sa tam zastaviť.“
Neprekážalo vám množstvo gýčových anjelikov po stenách?
„Kedysi bolo jasné, čo je a čo nie je gýč, ale aj toto sa zmenilo. Do kaviarne nepatrí umenie, to sa tam tvorí, preto tam nemajú prečo visieť veľdiela. Bolo to milé, že ich tam ľudia nosili.“
Darovali ste nejakého?
„Grafiku podľa anjelov Williama Blakea.“
Bolo to aj útočisko gejov.
„Nepovedal by som útočiskom, to evokuje obranu. Tam jednoducho mohli ľudia deklarovať orientáciu a nikomu to neprekážalo. Nikto nikoho neposudzoval. Kaviareň znamená cítiť sa v nej ako doma.“
Zopakuje sa to ešte?
„Ako študent som zažil odchod Carltonu, Metropolky, Grandky, a to bola strata. Ale sedíme práve v Axiome, tiež v kaviarni. Preto som nenapraviteľný optimista, lebo tak ako deti rastú, budú vznikať aj kaviarne. Hoci miest na stretávanie v dnešnom virtuálnom svete ubúda, duch prežije.
Zuzana Uličianska
Kaviareň: tolerovaná samota
Tolerovaná samota a zároveň možnosť obcovania v tatarkovskom zmysle slova. Inteligentný čašník a pevné stoly, na ktorých sa dá písať, čítať a ktoré znesú závažnosť sporov, pohárov, úderov a dlžôb.
Možnosť platiť obrázkami a básňami. Kaviareň nie je cieľom piatkového vyrazenia za zábavou.
Každodenne v bledom ráne poskytuje raňajky a noviny, azyl, odkazy a balíčky, tmavé boxy pre tajných milencov na poludnie a zábudlivých profesorov so študentmi, voľný priestor na nájdenie spriaznených alebo aj iritujúcich, a preto duší.
V kaviarni za dňa vládne slovo nad hudobnými pazvukmi. Z kuchyne občasný závan ohrievaného kotlíkového guláša do vône z cigariet.
Záverečná sa synchronizuje s nedokonavosťou diskurzov. Štamgasti vytvárajú priestor a čas kaviarne.
Príjemná samota v hlučnom dave. Dobrá reč. Načúvanie múdrym. Smútok. Inšpirácia. Útecha a zabudnutý dáždnik. Zastávka v putovaní chaosom a banalitou.
Zuzana Szatmáry
