Nestal som sa kňazom, aby som slúžil moci a peniazom, povedal RÓBERT BEZÁK v rozhovore, ktorý vznikol ešte v novembri a v utorok ho v celej dĺžke uverejní týždenník Vasárnap.
Dostali ste sa do zvláštnej situácie. Ste arcibiskup bez diecézy a dôchodca bez dôchodku.
„A kňaz, ktorý v tejto republike nikde nemôže slúžiť omše. Žiadneho kňaza nechcem dostať do takej nepríjemnej situácie, aby sa musel opýtať svojho biskupa, či ma môže pustiť do kostola.“
Ako sa dá vydržať toľké poníženie?
„Veľmi ťažko. Nikdy som si nemyslel, že aj myšlienka môže byť tak bolestivá, a že bolesť človeku ani spať nedá. Je to ako keď silnou rukou hnetie hlinu a tá sa poddá. Vstúpil som do tohto prostredia s naivnou vierou, že tí, čo si ma vybrali, vedia, aký som a chcú, aby som urobil, čo som urobiť musel. Nebolo to tak. Neprotestoval som proti môjmu odvolaniu, veď nemám žiadne právo byť trnavským arcibiskupom. Ako ma vyzdvihli, tak ma mohli aj zhodiť. Chcel som len jedno: vedieť, čím som sa previnil. Keď som bol dobrý v roku 2009, prečo teraz nevyhovujem? Veď chlap sa už medzi 49. a 52. rokom života toľko nemení, aby spôsoboval prekvapenia.“
Nevedeli ste, akými nitkami záujmov je pretkaná cirkev?
„Prišiel som z jednoduchšieho, transparentnejšieho prostredia, kde sa dalo hovoriť otvorene, nebola potrebná zákulisná diplomacia. Toto aj považujem za nedôstojné pre cirkev, lebo si myslím, že vyjednávanie je vecou politikov. Prostredie, v ktorom sa to považovalo za samozrejmosť, bolo dané, ale ja som sa mu nechcel prispôsobiť, lebo som vedel, že by ma to zničilo. Nestal som sa kňazom, aby som slúžil moci a peniazom.“
Aj mnohí vaši podporovatelia tvrdia, že ste mali byť opatrnejší a uvedomiť si, že cirkev je inštitúcia, ktorá sa mení pomaly.
„Ale kde sú hranice tej opatrnosti? Tam, že človek sa prispôsobí, uzatvára kompromisy a sám seba klame, že je pánom situácie? Vír skôr či neskôr chytí každého, preto som nechcel ani vstúpiť do tejto rieky. Otvorene som povedal, že chcem sedieť za jedným stolom iba s ľuďmi, ktorí predo mnou nič neskrývajú a nespolčujú sa proti mne za mojím chrbtom, lebo pretvárka mi nie je vlastná. Ak som bol pre toto obvinený, že nie som kolegiálny, tak to beriem.“
Podľa listu, ktorý pápež poslal slovenským biskupom, bol práve nedostatok kolegiálnosti príčinou vášho odvolania.
„Aj sa mi uľavilo, keď som sa to dozvedel. Tí, ktorí brojili proti mne, nemohli ísť do Ríma s tým, že som spreneveril peniaze, lebo ja tých dôkazov na spreneveru zo strany môjho predchodcu mám dosť. Ani nemohli tvrdiť, že som žil hýrivým životom, alebo podporoval homosexuálov, lebo to by nikdy nemohli dokázať. To, že ma jednoducho nedokázali prijať, sa mi tiež neodvážili povedať do očí, to by bolo zas priveľmi malicherné. Preto ma obvinili, že narúšam jednotu, som nekolegiálny a týmto raz a navždy odrezali aj moje ďalšie možnosti.“
Nedostali ste žiadnu ponuku, ak by ste odstúpili?
„Nie, o tom ani nebola reč, a teraz už rozumiem, prečo. Kto by chcel takého nuncia alebo pomocného biskupa, ktorý je nekolegiálny, s ktorým sa nedá spolupracovať?“
Bol niekto medzi slovenskými biskupmi, kto vás počas uplynulých mesiacov vyhľadal, opýtal sa, ako sa máte?
„Nikto. To ma bolí najviac. Hovoria, že sú moji priatelia a denne sa za mňa modlia, ale ani nevedia, kde som. Nebol medzi nimi ani jeden, kto by sa postavil a povedal, áno, ja ho poznám a verím mu. Aj preto patrí moja úcta tým kňazom, ktorí sa ma zastali a teraz musia znášať následky. Je rok viery, nie je celý tento príbeh aj o tom, že nezačneme na prvé slovo pochybovať o niekom, koho poznáme ako pravdivého človeka, ale počúvneme hlas svojho srdca? Z Trnavy som odišiel tak, že nemám žiadne zázemie, lebo ani v reholi, ani v arcibiskupskom úrade som sa nevenoval tomu, aby som si ho vybudoval. Ale z tých, od ktorých by som to právom očakával, mi nikto nepodal pomocnú ruku. Ani napriek tomu, že aj Svätý Otec im napísal, stojte pri ňom. Som odkázaný na pomoc cudzích, neraz takých ľudí, ktorí možno nežijú príkladným kresťanským životom, ale majú v sebe cnosť súcitu, lebo už zažili poníženie.“
Otriaslo vašou vierou to, čo ste prežili?
„Zmenilo ju. Je hlbšia, skromnejšia, lebo som si uvedomil, aký som krehký. Doteraz som to bol ja, kto mal možnosť pomáhať, teraz som odkázaný na pomoc a prijímať ju je veľmi ťažké. Hľadám v sebe pokoru, lebo kto som ja, aby som mohol povedať, že toto som si nezaslúžil? Pán pozná moje myšlienky, vnútorné boje, azda považoval za potrebné ma preskúšať. Aj vtedy som mal podobný pocit, keď mi oznámili, že som bol vybraný za trnavského arcibiskupa. Celý môj predošlý život sa mi premietol pred očami, hľadal som body, ktoré ma určili na takýto vysoký post. Po zmene režimu som precestoval západnú Európu aj Spojené štáty, videl som, akí sú tam otvorení predstavitelia katolíckej cirkvi. Pochopil som, ako veľmi sa svet okolo nás zmenil, a aj to, že sa aj my musíme zmeniť, ak s ním chceme udržať krok. Bol som presvedčený, že mojou úlohou je vniesť do tohto prostredia nové, neprovinciálne myslenie. Dúfal som, že aj v slovenskej katolíckej cirkvi sa skončili časy, keď základným postojom bolo cudzie nechceme, svoje si nedáme. Mýlil som sa.“
Čakáte, že cirkev prizná, že vám nespravodlivo ublížila?
„Viem, že pokoj v duši a svoje miesto si musím nájsť sám, ale nie je to iba moja úloha. Cirkev musí mať na tom svoj podiel, musí sa ma zastať a ukázať, že je iná ako nejaká medzinárodná spoločnosť, ktorá vymení svojich riaditeľov a viac sa o nich nestará. Ja som svoj život venoval tomuto spoločenstvu, nemôže sa tváriť, že ju nezaujímam.“
Autor: Vasárnap

Beata
Balogová
